Ráno sa znovu začalo typickými spoločnými raňajkami, ktoré vynechala len Olívia kvôli tehotenským nevoľnostiam.

"Tešíte sa do Tatier? Už máme objednaný aj minibus. Oddýcheneme si, zrekreujeme, síce by nám bodlo nejaké more, ale tak ďaleko, žiaľ, kvôli firme nemôžeme vycestovať," ozval sa pri stole otec.

"Jasné, že sa tešíme, ocko. Bude to Zarin a Sofiin prvý výlet do hôr. Vždy som si želala, aby som tam mohla priniesť aj svoje deti, ako malí sme stále chodievali na túry," zajasala Barbara a snáď prvýkrát za dva týždne som videla na jej tvári známky ľudských emócií, nie dokonale sa ovládajúceho robota.

Otec nám potom ešte oznámil, že každý budeme mať vlastnú chatku a oni s mamou sa budú zdržiavať v našej luxusnej poschodovej chate. Že vraj nám chce venovať kúsok súkromia, aby sme sa s nimi nemuseli tlačiť v jednej spoločnej. Popritom do tej ich chaty by sa celkom komfortne zmestila celá moja aj Sebova rodina.

"Ozaj, vôbec som sa ťa nespýtal, ako prebiehalo včerajšie vyberanie šiat," na sedadle spolujazdca sa chytal za hlavu a tváril sa, že ho moja odpoveď skutočne zaujíma.

"Na prekvapenie celkom fajn. Mama mi do toho nehovorila a dovolila mi vybrať si šaty podľa vlastného uváženia," šoférovala som do zákruty. Nikdy som zákruty nemala rada, vždy sú také kľukaté a musíte sa do nich vytočiť do hlúpych uhlov. Keby to bolo na mne, mali by sme všade rovné cesty.

"A čo budeš mať teda na sebe?"

"To sa nehovorí."

"Nie sú to predsa svadobné šaty, mám povolené dostať podrobný opis," stále dobiedzal odpoveď.

"V skutočnosti pôsobia ako svadobné. Ale keď už mám takú príležitosť, povedala som si, že z toho niečo vyťažím. Možno nikdy v živote už nebudem mať šancu navliecť sa do takých šiat."

"Čo to hovoríš? Prečo by si už nemala mať šancu obliecť sa do takých šiat?" nechápavo sa na mňa pozeral.

"Pretože neočakávam, že sa mi v tomto živote ešte podarí nájsť takého dobrého chlapa, ktorý by bol ochotný to so mnou vydržať," hrdo som povedala slová, ktoré si naozaj myslím.

"Nel, prestaň takto rozprávať. Si úžasná žena, podľa mňa by bol každý chlap rád, keby ťa mohol mať po svojom boku," utešoval ma, ale veď ja som v ňom nechcela vzbudiť ľútosť.

"Seb, nemusíš ma ľutovať. Proste, toto je môj názor. Nepotrebujem, aby si ma utešoval. Radšej zmeňme tému, dobre? Tešíš sa do Tatier?" rýchlo som sa opýtala prvú otázku, ktorá mi prišla na um, aby sme už ďalej nepreberali moje vylievanie si srdca. Nechcem, aby si o mne Seb myslel, že som nejaký ufňukanec, ktorý stále potrebuje počuť jeho slová útechy, aby sa začal cítiť lepšie. Aj keď niekde v kútiku duše stále dúfam, že si nájdem dobrého chlapa, v hlave mám celkom jasno. Je len pár dobrých chlapov na tomto svete, v skutočnosti by som po mojich skúsenostiach ani nemala byť taká zasnívaná.

Mala som len jeden skutočný vzťah, ktorý nedopadol práve najlepšie. Dokončila som strednú školu a počas letných prázdnin som narazila do jedného chalana, ktorý práve šiel popri mne. Mala som v rukách studenú limonádu, ktorá celá skončila na jeho tielku. Tradičný trapas Nely Bernhardovej. Ospravedlňovala som sa mu a ponúkla sa, že mu zájdem kúpiť nové tričko, aby si to svoje mokré mohol prezliecť. Očakávala som, že na mňa začne kričať a dá mi pocítiť, aké veľké nemehlo som, ale on len mávol rukou, usmial sa a povedal, že to nič nie je. Celé leto som na neho myslela, niečím na mňa urobil dojem. Správal sa dospelo, nie ako chlapci zo strednej školy, ktorí si zo mňa robili posmech.

Tesne pred nástupom na vysokú mi dali dole strojček, moje zuby konečne neboli krivé ako cirkulárka a mohla som sa usmiať bez toho, aby som počula hlasné urážky. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď práve tento chlapec sa objavil v mojej triede. Čakala som, že si ma vôbec nebude pamätať, ale on o mňa naozaj prejavil záujem. Začali sme sa spolu učiť, pozval ma na prvé rande, pobozkal ma, povedal, že ma ľúbi. Pobláznil mi hlavu. Bol prvým mužom, ktorý mi povedal, že ma miluje. Že som pre neho jediná žena na svete. Zo začiatku sa ku mne správal ako ku kráľovnej. Každý deň mi posielal ruže a zahŕňal ma darčekmi. Nie, nezamilovala som sa do neho kvôli týmto veciam, ale pre tieto veci. Pre jeho ochotu, láskyplné slová, prejavený záujem. Cítila som sa ako v rozprávke, nevedela som si vysvetliť, prečo si vybral práve mňa. Prečo miluje práve mňa. Necítila som sa ho hodná, ale nespochybňovala som jeho lásku. Nikdy som nepochybovala o tom, že má Nikolas miluje.

Až po niekoľkých mesiacov ukázal svoju pravú tvár. Začal žiarliť na Andyho, aj keď som mu nespočetne veľakrát povedala, že je len mojím najlepším kamarátom, a že sa nezaujíma o ženy, aj tak mi neveril. Zakázal mi s ním stretávať sa. Nazýval ho odpornou buznou, hovoril, že s takými ľuďmi sa nebudem stýkať. Ľudia, ako je Andy, by podľa neho nemali mať slobodný vstup na miesta normálnych heterosexuálov. Ja sprostá som tolerovala všetky jeho zákazy, snažila som sa mu vyjsť v ústrety. Stále mi vykrikoval, že vôbec môžem byť šťastná, že sa muž, ako je on, zaplietol s chuderou, ako som ja. Neprešiel by deň, kedy ma emočne nezhodil a nedal mi pocítiť, ako zbytočná pre naše ľudstvo som. Ale ostávala som s ním naďalej. Veď ma predsa miloval, povedal mi to. Ľudí láska donúti robiť veci, ktoré by inak neboli schopní robiť. Len má strach, že ho sklamem, preto ma tak uráža, nahovárala som si. Nikomu som o jeho nadávkach nepovedala. Pred všetkými som sa tvárila, že je všetko v poriadku. Aj na Andyho som zanevrela a prestala sa s ním stýkať. On ale vedel, že nič nie je také, ako bývalo predtým. Vedel, že sa so mnou niečo deje. Snažil sa zo mňa vymámiť odpovede, ale ja som mlčala ako hrob. Nemala som odvahu prezradiť mu, čo sa mi deje.

Začali sme sa stretávať potajomky. Tak, aby o tom Nikolas nevedel. Prvé týždne sa nám pred ním úspešne darilo skrývať, až do osudného dňa, kedy nás videl rozprávať sa za rohom jedálne. Vedela som, že je zle. Rýchlo som sa za ním ponáhľala do auta, mal na tvári ten kamenný výraz, ktorý predznamenával blížiacu sa búrku. Celý čas v aute som sa mu ospravedlňovala, ale on len mlčky hľadel na cestu. Silno zvieral volant, zatínal zuby. Takého naštvaného som ho nikdy predtým nevidela. Nasledovala som ho do jeho bytu, začal veľmi kričať. Nadávať mi, aká neschopná úbožiačka som, ktorá nie je schopná vydržať bez svojho teplého kamaráta. Vykrikoval mi, že nie som schopná plniť jeho rozkazy, že som slaboch, ktorý si na svete nezaslúži nič dobré. A potom ku mne pristúpil a strelil mi facku. Takú silnú, že sa mi zahmlelo pred očami, ale viac, ako tá facka, ma bolelo srdce. Bolelo ma, že som bola taká sprostá a naletela mu. Nie, on ma nemiloval. On si ma chcel len podmaniť. Takto láska nevyzerá.

Odišla som z jeho bytu a už nikdy mu nedovolila kontaktovať ma. Domov som prišla ako obarená, povedala som im celú pravdu, ale Barbara dávala vinu mne. Podľa jej názoru musel mať Nikolas veľmi dobrý dôvod na to, aby ma udrel. A Simon? Práve v tej chvíli som si želala, aby sa zahral na ochranárskeho brata a šiel si to s ním vybaviť ručne stručne. Ale ani ten neprejavil bohvieaký záujem. Len ocko sa jedoval a chcel ísť Nikolasa zabiť. To som mu však nedovolila, keby sa dozvedeli média, že hlava najstaršej výrobne syra na Slovensku sa zaplietla do nejakej potýčky s obyčajným chlapcom, boli by z toho len problémy. A zas by som bola na chybe len ja. Odvtedy sa chlapom vyhýbam oblúkom. V skutočnosti, už len to, že som Seba oslovila sama od seba, je pre mňa prekvapením. Asi mi môj vnútorný pocit povedal, že práve on je jedným z tých mála dobrých chlapov na svete.

"Vítam vás, snúbenci. Nech sa páči, na zákazku vaše zaľúbené fotky," vítala nás v štúdiu Laura vo veľmi dobrej nálade.

"Lauri, dobre sa zabávaš na náš účel?" spýtal sa jej Seb a nahýnal sa ku stolu, aby si mohol prezrieť naše falošné fotografie.

Naozaj musím uznať, že vyzerali reálne. Keby neviem, že sa fotili na zelenom plátne, ani by mi nenapadlo považovať ich za nepravdivé. Tie prostredia okolo nás vyzerali tak reálne, možno na nich dokonca aj skutočne pôsobíme ako zaľúbený pár. Hlavne fotografie zo zasnúbenia na Londýnskom oku sa jej nesmierne vydarili. Musím sa pochváliť, nahodila som ten najlepší prekvapený výraz. Ako keby som ten zásnubný prsteň vôbec neočakávala. A potom tá fotografia, na ktorej Seb stojí pri mne a hladí ma prstom po líci. Tá sa mi páči najviac. Hľadíme si do očí, Seb sa na mňa usmieva a ja vyzerám z nejakého dôvodu nervózne. Ešte teraz mám živo v pamäti, ako mi horelo líce po jeho dotyku.

"Vau, tie sú prekrásne! Nádherná práca," objímala som ju.

"Hovorila som vám, že vyzerajú reálne. Musím priznať, obaja ste skvelí herci a klamári. Nela, nechcela by si mi pózovať pre jeden letný photoshoot? Máš na to skvelé rysy tváre a tvoje vlasy by vyzerali pri zápase slnka senzačne," zaskočila ma svojou žiadosťou Laura. Ja a fotomodelka? Moja rodina ma vždy pri fotení strkala do ústrania. 

"Ja? Neviem, si si istá, že by som ti nezničila fotenie?" žartovala som.

"Neblázni, si veľmi fotogenická. Veď sa na seba pozri, si krásna a to na tvári nemáš ani žiaden mejkap," ukázala prstom na moju tvár na fotkách. Nikdy som si nepripadala krásna a hlavne som sa nerada pozerala na svoju tvár na fotkách. Aj teraz som sa radšej pozerala na prostredie okolo nás, na Seba stojaceho vedľa mňa, pohľadu na seba som sa vyhýbala.

"Lauri má pravdu, Nel. Nepotrebuješ tonu mejkapu, aby si vyzerala pekne," pochválil ma aj Seb a teraz mi už naozaj prichádzala červeň do líc. Seb si myslí, že vyzerám pekne?

"Tak čo? Súhlasíš? Plánujem to robiť len o dva týždne, pred vašim odchodom by si na to mala ešte čas. Ak teda chceš, do ničoho ťa nenútim," milo sa na mňa usmiala.

"Dobre, súhlasím. Bude mi cťou," súhlasila som s pózovaním a Laura ma z vďaky objala.

"Počuj, Lauri. Mohli by sme si požičať ten prsteň? Nelina sestra bude určite dobiedzať a chcieť ho vidieť," myslel dopredu Seb. Ako poznám Barbaru, určite sa na ten prsteň spýta.

"Ach, čo by som pre vás neurobila. Ale ten prsteň má vážne hodnotu, takže mi ho strážte ako oko v hlave," začala sa kutrať vo veľkom boxe, kde ma uložené všetky svoje rekvizity.

"To je predsa samozrejmosť," upokojoval ju.

"Inak, túto fotku zo zásnub som vám aj zväčšila, budete si ju môcť dať zarámovať," zašla do skladu a vrátila sa s rukami nesúcimi fotografiu s rozmermi sto krát päťdesiat centimetrov.

"Ty si asi ten najväčší poklad na svete, ďakujeme sestrička," stisol prekvapenú Lauru do náručia.

"Pre môjho bračeka všetko. A nechcem byť nezdvorilá, ale o päť minút mi prídu klienti na fotenie, takže, ak by vám to nevadilo..." nenápadne nás vyháňala zo svojho štúdia.

"Lauri, ty si ale rafinovaná. Dobre, tak už odchádzame. Prajem ti pekný deň," pobozkal ju na čelo, pobrali sme fotky a vyšli von ku autu.

"Princezná, ako sa máš?" zastihol nás pri odchode Andy.

"Dobre. Práve sme boli pre fotky v štúdiu u Sebovej sestry. Mimochodom, ja som Nela, Andyho kamarátka," predstavila som sa chlapovi stojacom pri Andym, pravdepodobne to bude jeho priateľ.

"Teší ma, ja som Patrik. Andy mi o tebe veľa hovoril," podal mi ruku. Patrik bol asi v rovnakej výške ako Seb, mal krátke hnedé vlasy a tmavé oči. Pôsobil na mňa sympaticky a už len takto z pohľadu mi došlo, že Andymu na ňom veľmi záleží. Držali sa za ruky a Andy sa usmieval, neviem, kedy som ho naposledy videla takého šťastného.

"Nemali by ste záujem o dvojité rande?" navrhol.

"Tento týždeň ideme do Tatier, ale mali by sme sa vrátiť o nejaké štyri dni, mohli by sme potom ísť. Teda, len ak s tým Seb súhlasí," pozrela som sa na neho previnilo, nemám právo rozhodovať za nás oboch.

"Jasné, veľmi rád. Aspoň budeme mať šancu sa trochu viac spoznať," nesmelo sa usmial a prikývol.

Doma som rozložila fotografie na stôl a vybrala som zvolený album, na ktorom sme sa zhodli minule v obchode. Naraz vyzerá všetko tak pravdivo. Už budeme mať aj spoločné fotky. Je to vtipné, pretože asi žiadny chlap by na takúto vec nepristúpil. Vlastne, žiadny chlap okrem Seba.

"Máš tu nejaké lepidlo?"

"Lepidlo áno, ale po nožnice budem musieť zbehnúť dole."

"Načo sú ti nožnice?"

"Na prednej strane je okienko na jednu spoločnú fotku, musíme nejakú rozstrihnúť, aby tam pasovala," vyložila som mu na stôl lepidlo a utekala dolu schodmi pre nožnice ku Elene. Aj tá na mňa nahodila prekvapený výraz, že načo sú mi práve teraz nožnice.

 Keď som sa vracala naspäť do izby, naskytol sa mi nevídaný obraz. Seb sedel otočený chrbtom na stoličke a ruka sa mu rýchlo pohybovala hore a dole, pričom ju mal nasmerovanú ku svojmu rozkroku. Vážne robí to, čo si myslím? Veď som ho tu nechala samého len na päť minút. Mám sa ohlásiť, že som späť? Bude to trápne pre oboch.

"Nel, už si späť," otočil sa a tváril sa, ako by sa nechumelilo.

"Seb, prepáč, ja, nechcela som ťa vyrušiť, keď si tu takto... takto uvoľňuješ..." habkala som po slovách. Mala som mu povedať, keď tu takto bezočivo masturbuješ?

"Nel, zbláznila si sa! Vylial som na seba lepidlo, tak som si to rýchlo šúchal dole, aby sa to nerozšírilo po celých nohaviciach," zaskočil ma svojou odpoveďou a v tej chvíli som si želala rozplynúť sa ako prach do ovzdušia.