"Áno, mami. O dva dni prídem domov aj so svojím snúbencom. Leo sa už nevie dočkať, až vás všetkých stretne. Veď som ti to predsa sľúbila. Zatiaľ sa maj, ľúbim ťa," zložila som telefón z ucha a cítila sa ako najhoršia dcéra na svete. Už asi po desiatykrát som ubezpečila svoju mamu, že domov prinesiem svojho snúbenca, s ktorým sme do seba po uši zamilovaní. Pravda však bola taká, že v kontakte s mužom som nebola už asi štyri roky. Pýtate sa teda, prečo som jej takto klamala? Moji dvaja súrodenci sú úspešní, majú svoje rodiny a usporiadaný život, zatiaľ čo ja som v ich očiach bola úplným sklamaním.

Slovensko bolo pod moju úroveň, tak som sa po dokončení vysokej školy presťahovala do Londýna, kde mi všetci mali ležať pri nohách. Neviem, kde som mala vtedy hlavu a svoj zdravý rozum. Môj milý braček a sestrička ma považovali za rozmaznané ockovo dievčatko, ktoré v živote bez jeho bohatstva nič nedokáže, tak som sa rozhodla dokázať im, že sa mýlia. Prvé dni boli najťažšie a mala som chuť vrátiť sa domov, ale dožičila by som im tú satisfakciu? Barbara a Simon povedali, že sa do týždňa vrátim s plačom späť na ockovom súkromnom lietadle a živo si dokážem predstaviť, ako škodoradostne by sa tvárili, keby sa dozvedeli, že mali pravdu.

Titul mi bol v zahraničí akurát tak na dve veci a musela som prijať prvú vec, ktorá sa mi naskytla, ak som nechcela bývať pod mostom. Výsledok je, že už štyri roky pracujem ako čašníčka, kde zarábam minimálny plat, ktorý mi ledva stačí na pokrytie nájmu. Moji rodičia o tom ale nevedia. Myslia si, že je zo mňa úspešná karieristka, ktorá má pod palcom medzinárodný marketing. A môj imaginárny snúbenec je vyštudovaný doktor, ktorý každý deň zachraňuje ľudské životy. Krásna to predstava. Neviem ako sa z týchto klamstiev vyvlečiem, ale je to až za dva dni. Mám ešte kopu času. Budem to riešiť až vtedy.

"To je moja priateľka!" cítila som na sebe niečí pohľad, keď som zo stola odpratávala špinavé taniere po zákazníkoch. Otočila som sa a uvidela partičku kamarátov, z ktorých jeden na mňa ukazoval prstom. Toho chlapca som poznala, každý deň si u nás ráno doprial raňajky, vždy sme sa maximálne tak pozdravili. Nevedela som ani len ako sa volá. Obzrela som sa okolo seba. Naozaj ukazuje prstom na mňa? Nahodila som na neho spýtavý pohľad a on ma rukou stále verboval ku ich stolu.

"Prosím, prajete si ešte niečo?" vytiahla som si zo zástery malý notes pripravená si zapísať ich objednávku.

"Láska, chcem ťa predstaviť svojim priateľom. Toto je Stan, Ed a Tim. Chlapci, toto je moja priateľka," oči mi skoro vyskočili z jamôk. Zbláznil sa? Aká priateľka? Veď ho sotva poznám. Respektíve ho vôbec nepoznám. Pozrel sa na mňa prosebne a túžobne, aby som to hrala s ním. Chytil ma za ruku a silno ju stlačil. Bol to ten typ zúfalého pohľadu "prosím, zachráň ma".

"Zdravím vás, chlapci. Ja som Nela. Veľmi rada konečne spoznávam kamarátov svojej lásky," tentoraz som mu stlačila ruku ja a usmiala sa na neho. Môj zdravý rozum sa musel načisto vytratiť, keď som sa dala zatiahnuť do tejto hry s kompletne neznámym človekom.

"Neviem, prečo bol Seb ohľadom teba taký tajnostkársky, vyzeráš celkom dobre," ozval sa jeden z jeho partičky a buchol mu do pleca. Celkom dobre, to mi je len lichôtka. Takže môj milý sa volá Sebastián. Dobre vedieť.

"Seb, láska, šéf už na mňa máva rukou. Budem sa musieť vrátiť k pultu. Rada som vás spoznala, chlapci," bola som vynikajúca herečka a klamárka. Zrejme preto som nemala problém zahrať si s ním toto divadlo. Klamanie už bolo pre mňa normálnym javom.

"Slečna Bernhardová, platím vás snáď za to, aby ste sa rozprávali so zákazníkmi?" môj šéf bol starý hundroš, ktorý si na mne ustavične našiel vec, kvôli ktorej by mi mohol vynadať. Tak veľmi som chcela podať výpoveď a skoncovať s touto podradnou prácou, už mi liezlo jeho povyšujúce sa správanie na nervy.

"Bola to len minúta. Len som sa na chvíľu zahovorila."

"Vaše výhovorky ma absolútne nezaujímajú. Teraz sa vráťte ku práci. Zákazníci na šestke na vás čakajú už aspoň päť minút," zahryzla som si do jazyka, nasadila svoj najfalošnejší úsmev, pretože tu sa musíte smiať aj keď sa cítite úplne pod psa a zapísala som si objednávku nedočkavých zákazníkov. Keď som sa vracala s jedlom ku ich stolu, Seb a partička jeho kamarátov tam už neboli. Pekný to priateľ. Nerozlúči sa so svojou priateľkou a odíde bez jediného slova.

Tvárila som sa, ako keby sme medzi sebou skutočne niečo mali. Len mi nedochádzalo, prečo ma vôbec žiadal o to, aby som hrala jeho priateľku. Vyzeral dobre, mal takú tú tvár playboya, ktorá by dokázala zlomiť nejedno ženské srdce a o ženy rozhodne nemohol mať núdzu, tak prečo potreboval predstierať vzťah? Ale, čo ma po ňom. Mám dosť svojich starostí, nepotrebujem sa starať o problémy nejakého cudzieho týpka. Možno sa len stavil s niektorým zo svojich kamošov a ja ako sprostá som sa dala nahovoriť. Pravdepodobne som bola ten najľahší terč.

"Nela, ideš si zapáliť?" na konci zmeny ku mne pristúpila moja kolegyňa Tracy a v zástere hľadala zapaľovač.

"Tentoraz som s cigaretami nadobro skončila," som pevne rozhodnutá, že už sa k fajčeniu nevrátim. Síce je toto moje už asi ôsme predsavzatie, ale naozaj to myslím teraz vážne.

"To sa snažíš presvedčiť mňa alebo seba? Dobre vieme, že naposledy si mala cigaretový absťák a po troch dňoch si vyfajčila štyri cigarety za sebou. Ešte aj ruky sa ti triasli ako nejakej feťáčke," otvorila v miestnosti pre personál okno a zapálila si, hoci fajčenie v budove je prísne zakázané. Zakrútila sa mi hlava a dýchala som cigaretový dym ako keby to bol ten najvzácnejší druh vône na svete. Zavrela som oči a predstavovala si, že mám cigaretu zapálenú v ústach a vťahujem do seba túto lahodnú arómu.

"Máme ešte kávu? To je jediná vec, ktorá mi zabráni v pokušení zapáliť si!" utekala som ku pultu a naliala si plný pohár čiernej kávy z kanvice. Moja drahá káva. Druhá droga, ktorej sa nezbavím ani za svet. Túžobne som si odpila z hrnčíka.

"Hovorím, feťáčka!" zasmiala sa Tracy a nohou zašliapla dohorený ohorok svojej cigarety.

"Kávy sa nezbavím, ani keby ma mučili!"

"Koľkú šálku dnes piješ?"

"Neviem, po tretej som to prestala počítať," opäť som si odpila a sadla si k oknu. Kofeín mi pomáhal zvládať dlhé šichty a nekonečné poznámky nespokojných zákazníkov.

"O dva dni letíš na Slovensko?" posadila sa oproti mne, vyložila si hore jednu nohu na stoličku a o koleno si podoprela hlavu.

"Moja mama mi dnes znovu volala, aby sa ubezpečila, že z toho aj tento rok nevycúvam. Musíš mi pomôcť prísť s nejakou výhovorkou, nemôžem sa doma ukázať bez môjho snúbenca! Barbara a Simon by sa mi škodoradostne vysmiali a úplne ma pred všetkými znemožnili. Nemôžem im dopriať ten pocit zadosťučinenia," Tracy o mojom klamstve vedela ako jediná, vlastne som o tom okrem nej ani nemala komu inému povedať. Bez nej by som bola úplný samotár.

"Nely, vravela som ti, že lož má krátke nohy. Ak nenájdeš do dvoch dní muža, ktorý by ťa nejakým zázračným spôsobom bol ochotný požiadať o ruku, nemáš inú možnosť, ako im povedať pravdu. Už len to, že si im klamala o svojom imaginárnom snúbencovi tri roky, je zázrak! Kašli na svojich blbých súrodencov," to sa jej ľahko povie, ona nemusela celý život žiť v tieni dokonalej Barbary a najinteligentnejšieho Simona, kým ja som bola len nepodarené najmladšie decko.

"Radšej sa prepadnem pod zem, ako by som mala povedať, že som sama a pracujem ako čašníčka. Moja mama by dostala infarkt a otec by ma vydedil," dopila som svoju kávu a šálku odbehla umyť do vedľajšej miestnosti.

"Čo chceš teda robiť?"

"Stále mi ešte ostávajú dva dni, dovtedy niečo vymyslím," vždy som bola ľahkovážny človek a svoje problémy riešila až keď prichádzalo do tuhého.

Večer som sa v posteli prehadzovala z jednej strany na druhú a mala som obrovské nutkanie ísť si zapáliť. Ach, stačilo by mi aspoň pasívne fajčenie. Len aróma toho lahodného dymu, ktorá by prichádzala do mojich pľúc. Otvorila som okno a vystrčila som von hlavu. Vonku som zazrela niekoľko ľudí vychádzajúcich z klubu, zjavne v podnapitom stave. Na toto nemám náladu. Zabuchla som okno a premýšľala o svojom imaginárnom snúbencovi. Matke som povedala, že je nadpozemsky atraktívny, inteligentný a vždy ma rozosmeje. Prečo som sa len zatiahla do tohto veľkého klamstva?

Ach, áno. Barbara mi zavolala, aby sa pochválila so svojou dôležitou novinkou a škodoradostne mi oznámila, že so svojím manželom čakajú dvojčatá a nezabudla zdôrazniť, že bude zázrak, ak si ja v tomto storočí budem vôbec schopná nájsť muža, ktorý bude ochotný to so mnou vydržať. A keď mi potom raz a znova dala pocítiť, akým sklamaním som pre celú rodinu, nezdržala som sa a škodoradostne na ňu vybafla, že v mojom živote už je muž, ktorý je pre mňa ochotný urobiť prvé a posledné. No a potom som len pokračovala v klamaní ďalej. Každý rok som náš imaginárny vzťah okorenila niečím novým a zhruba pred rokom a pol som našim oznámila naše zasnúbenie. Som totálne nemožná.

Na druhý deň v práci som bola roztržitá a stále premýšľala, ako sa z tejto situácie vyvlečiem. Bola som úplne ponorená do svojich myšlienok a nevšimla som si, že zákazníci sa kopia a ich stoly sú prázdne. Z môjho duševného tranzu ma prebrala zvráskavená tvár šéfa, ktorý na mňa trčil zuby ako besný pes. Hneď som sa prebrala.

"Bernhardová, čo som vám včera povedal?! Pozrite sa na tie obsadené stoly, na ktorých stále nevidím objednané jedlo! Hnite sebou!" z jeho očí sálali blesky, radšej som sa pohla a šla obslúžiť hundrajúcich zákazníkov, z ktorých každý ma privítal slovami "kde toľko trčíte".

Zašla som do kuchyne a s veľkými táckami sa hnala obslúžiť hostí. Na moju smolu som si na zemi nevšimla vyliatu vodu a tácky s jedlom s veľkým buchotom skončili na mojej rovnošate. Paradajkovú omáčku som cítila snáď všade. Som čašníčkou už dlho, ale na túto situáciu som už zvyknutá. Po dvadsiatom páde s jedlom som to prestala počítať. Ponižujúce to bolo ale stále rovnako.

"Bernhardováááá!" počula som nad svojou hlavou krik šéfa, ktorému tentoraz z úst tiekli naozaj sliny ako takému besnému psovi. Pozbierala som sa zo zeme a čakala na jeho karhajúce slová pripomínajúce mi, že ešte jeden takýto prehrešok a letím.

"Prepáčte, mi..." stopol a prebodával ma pohľadom. Toto nebude dobré.

"Máte padáka!" otočil sa a zavolal druhú čašníčku, aby po mne prišla poriadiť spôsobený neporiadok. Šla som za ním do kancelárie, ale len za mnou zabuchol dvere a kričal, že moju roztržitosť už viac nebude tolerovať. To je mi ale nádherný začiatok dňa.

Pozbierala som zvyšok svojej dôstojnosti a odišla som, nemienila som ho prosiť, aby ma nevyhadzoval. Vyšla som z dverí a v odraze preskleného výkladu sa na seba pozrela. Som naozaj totálne nemožná. Úplné sklamanie pre všetkých. Nemám prácu ani snúbenca. Vo svojich ryšavých vlasoch som mala zvyšky paradajkovej omáčky. Musela som sa na sebe smiať. Vždy som v takýchto situáciách reagovala opačne a namiesto plakania som sa nad svojou situáciou dobre pobavila. Otočila som sa a dala som sa na krok, keď som v tom zbadala svojho včerajšieho priateľa, ktorý sa zarazil pri pohľade na môj biedny výzor.

"Ahoj, ďakujem za ten včerajšok," povedal po slovensky. Že by bol tiež Slovák ako ja? Včera v bistre sme sa rozprávali po anglicky. Ako mohol vedieť, že som Slovenka?

"Svoju priateľku si asi nevážiš až tak veľmi, keďže si sa ani nerozlúčil."

"Prepáč, nebol som si istý, či ma nepôjdeš udať na políciu. Určite si si musela myslieť, že som nejaký zúfalý šialenec."

"Nie sme všetci tak trochu šialenci? Nabudúce by ale bodlo nejaké varovanie dopredu." 

"Prepáč, moji kamaráti ma stále otravovali, kedy im konečne predstavím svoju priateľku a ty si bola prvá žena, ktorú som si všimol."

"A keď sa s ňou budú chcieť opäť stretnúť?"

"Zajtra letím na Slovensko, takže nebudú mať šancu ju vidieť," v tej chvíli mi zasvietila žiarovka pri hlave. Mám to! On je zo Slovenska a vracia sa tiež zajtra, ja mám šťastie!

"Bolo by pekné, keby si mi odplatil včerajšiu láskavosť a zahral sa na môjho snúbenca. Bude to len správne, keďže som na to včera tak jednoducho pristúpila."

"Veľmi vtipné," zasmial sa a moje slová nebral vážne.

"Ale ja nežartujem. Myslím to smrteľne vážne."

"To odo mňa nemôžeš žiadať. Veď sa nepoznáme!" bránil sa mojej ponuke a vykrúcal sa.

"Ty si s tým začal! Dlžíš mi!" namietala som. Od tohto neupustím. Je moja záchrana, navyše mi za včerajšok naozaj dlží.

"To včera bolo na desať minút, ty odo mňa žiadaš aby som sa stal tvojím snúbencom!"

"Nebuď taká trasorítka, nehryziem. Prosím, som v mizernej situácii. Pozri sa na mňa, stratila som prácu a ešte sa mám aj ukázať doma bez snúbenca?" snažila som sa v ňom vzbudiť ľútosť. Každý chlap sa na to chytí.

"Nela..." musím pritvrdiť. Plakanie. Slzy na chlapov stále zaberajú a ja som bola majsterkou v plakaní na povel.

"Prosím, nemám sa na koho obrátiť," stále som plakala a Sebov výraz sa zmäkčoval.

"Platí. Len už neplač," z vrecka mi ponúkol vreckovku a podali sme si ruky na znak dohodnutia.