~Harry~

Zimné obdobie nemám rád. Je zima, takže musím chodiť ako nejaký idiot, ako Eskimák! „Harry, zlato, nemrač sa." povie mama milo. „Prepáč, len nemám rád toto obdobie." pozriem na ňu. „Viem, Harry." pohladí ma. „Daj tomu šancu. To, čo sa sta-" preruším ju. „Nechcem tomu dať šancu." buchnem rukou o stôl. „A nehovor o tom." dokončím a odídem do izby.

Išiel by som von, ale zamrzol by som.  Lenže doma musím počúvať mamu a jej niekedy hlúpe reči, ktoré mi obzvlášť lezú na nervy. Nechcel som na ňu kričať. Tieto posledné dni je naozaj otravná. A možno pôjdem von. Mohol by som napísať Liamovi. Potreboval by som sa odreagovať a pri ňom to išlo najlepšie. Dlho som ho nevidel. Najprv sa vyhováral na iných kamarátov a posledný mesiac zas na svoju priateľku Cheryl. Vytiahnem mobil a v kontaktoch nájdem jeho meno.

Harry: Hej Liam! Pôjdeš so mnou do baru?
Musel som počkať pár minút až som sa dočkal jeho správy.
Liam: Prepáč kámo, teraz nemám čas. Vieš, so Cheryl ideme do divadla :)

Zase ona. Ugh...tak nejdem nikde. Zajtra by som mohol ísť do baru. Možno si niekoho nájdem. Neviem, či som práve vhodná osoba, ktorá dokáže milovať. Každopádne zajtra musím niekoho ošukať. Tvrdo a netrápiť sa nejakou láskou...

~Louis~

Rodičov mám rád a aj moje sestry. Síce mi niekedy liezli na nervy a párkrát som kvôli Lottie nestihol školu, keďže drahá sestrička musí tráviť svoj ranný čas skrášľovaním v kúpeľni. Liam a Niall tiež. Sú to dvaja idioti. Ale všetci majú svoje miesto v mojom srdci.

Liama a Nialla som spoznal v šiestom ročníku. Musel som prestúpiť na inú školu, pretože si spolužiaci mysleli, že som gay. Teda ich slovami buzna, teploš...A to dosť raní detské city.

Na druhej škole to najprv vyzeralo dobre. Až dovtedy, keď jeden môj bývalý spolužiak neprišiel do školy za mnou a nevyhlásil, že som gay. V ten deň som plakal na toaletách. No a Niall s Liamom mi pomohli. Ako jediní sa so mnou rozprávali. Som im za to vďačný. Kto vie ako by som dopadol?

„To je moja blúzka!" vyruší ma krik Lottie z vedľajšej izby. Nemotorne sa postavím z postele a idem sa pozrieť, čo sa deje. „Prečo kričíš, Charlotte?" prídem do jej izby. Charlotte drží v rukách svoju obľúbenú ružovú blúzku a mračí sa na vystrašenú Fizzy. „Félicité mi zobrala blúzku a ani sa nepýtala, či si ju smie požičať." obviní ju. „Spýtala som sa ale ty si ma nevnímala." obráni sa Fizzy. „Mys-" začnem hovoriť ale prerušia ma.

„Nepleť sa do toho, Louis!" povedia v tú istú chvíľu. „Tak dobre." odídem z izby a prídem do kuchyne za mamou. „Ahoj, mami." dám jej pusu na líce. „Oh...ahoj, Lou." usmeje sa. „Čo varíš?" spýtam sa jej. „Tvoje obľúbené jedlo."

„Špagety." vydýchnem. „Áno. Čo sa deje tam hore?" pozrie na nad seba, kde ma Lottie izbu. „Netuším. Počul som len to, že si Fizzy zobrala Charlotinu blúzku." myknem plecami. „Tú rúžovú?" spýta sa pri miešaní špagiet. Prikývnem. „Je to jej obľúbená ale zas je pravda, že Lottie si nikoho a nič okrem telefónu nevšíma." dodám.

„Neber to tak, William. Každé dieťa v jej veku bolo rovnaké. Je teraz v období, kedy je mobil a wifi stredobodom jej vesmíru. Nehovoriac o chlapcoch s ktorými si dopisuje." šepne. „Ako vieš...Mami! Ty si pozerala do jej mobilu?" prekvapene poviem.

„Zlatíčko, ja som pozerala každému do telefónu. Našťastie dvojčatá ho ešte nemajú." zasmeje sa a ja s ňou. „Počkať, pozerala si aj môj?" vystrašene na ňu pozerám. „Budeš mať 18...Samozrejme, že som to musela urobiť. A Nialla mi je naozaj ľúto." zhora je počuť buchnutie dverí. Nikto si to nevšíma. Je to u nás normálne.

„Neviem ako mu pomôcť." zakrútim hlavou. „Musíš, počkať. Oni dvaja si to sami vyriešia. Len buď pri nich, keď budú potrebovať pomoc." pohladí ma. „Pôjdem do izby a potom ma zavolaj na tie vynikajúce špagety." poviem a smerujem do izby. Zastavia ma vzlyky. „Si v poriadku, Lottie?" zaklopem na jej dvere a pootvorím ich.

„Som zlá sestra?" spýta sa pomedzi vzlyky. Zatvorím dvere a sadnem si pri ňu. „Prečo sa pýtaš?" nechápavo na ňu pozriem. „Je to všetko moja chyba. Kričala som na Fizzy ale ja som ju nepočúvala. A..a-" objímem ju. „Netráp sa tým. Poznám ťa dlho. A vždy si bola úžasná sestra. Síce teraz si zatvorená v izbe s mobilom alebo vonku s kamarátkami...Stále ťa všetci ľúbime rovnako." dám jej pusu do vlasov.

„Ďakujem." šepne. „A teraz úsmev, sestrička." usmeje sa a objíme ma. Do izby vojde Fizzy. „Môžem s tebou hovoriť, Lottie?" spýta sa. V jej hlase bol poznať smútok. Lottie prikývne. „Nechám vás tu." odídem z izby.

„Nevšimol som si ťa, mami." chytím sa na mieste, kde je srdce. Ona sa len na mňa usmeje. „Už sú špagety." Jupíí!

--------------------------
Časť oničom :/ ďalšia by mohla byť lepšia...
Názor? :)