Dvadsaťdeväť cigariet. Ani nie krabička a pol. Toľko vyfajčila za dnešný deň.

Bola naozaj tuhou fajčiarkou. A rovnako tak aj zarytou umelkyňou.

Zarytou zamilovanou umelkyňou.

Jej práce boli vždy o láske, o jej všemožných druhoch, o tom, ako sa v nej sklamala a ako veľmi milovala milovať. Dlhé roky sa tej láske stránila práve vďaka tvrdému a veľmi nešťastnému rozchodu, pričom však aj ten mal napokon svoj happyend.

Možno svojho milovaného fajčiaca umelkyňa cez cigaretový dym nevidela a možno nebol tak dokonalý ako jej umenie, ale jej stačilo, že bol skutočný a úprimný.

Každý ťah z cigarety, ktorý robila pre všetku svoju bolesť zo života, ktorý žila, jej stál za moment, kedy sa cítila najviac živá.

V momente, ako sa rozbehla oproti nemu, pristála mu priamo v náručí a následne ho pobozkala.

Ten krásny, umením zasvätený, povestný koniec.

PS: Fajčiaca umelkyňa si naozaj nemusela vo svojom ateliéri vetrať. Stačí, že jej tá obnovená láska k nemu prevetrala hlavu plnú pesimistických myšlienok.