Všetko som mu vysvetlil. Plakal. Veľmi plakal a mal pre to aj dôvod. Povedali mu naozaj škaredo. Vynadali mu. A Harry si myslel, že som to bol ja. Preto som mu sľúbil, že mu to vynahradím, a že môže u mňa prespať. Ale aj cez to neprestal plakať. Sľúbil som mu, že tú fotku vymažem. Aj som tak urobil, no on aj tak neprestal plakať. A stále plače. Stále spolu voláme. ,,Harry tíško. Je to v poriadku... Všetko je v poriadku... Nie si ani jedno z toho, čo ti tam napísali. Dobre?" Povedal som mu toto isté už asi päťkrát. A on nepočúvol. Iba zo seba vydal nezmyselnú vetu zatiaľ to nepretržito vzlykal. ,,Harry. Hej Harry. Počúvaj ma srdiečko. Choď si do batôžku vziať nejaké veci a prídi ku mne. Celý čas s tebou budem volať. Sľubujem ti to zlatko." Povedal som opatrne. Nechcem byť hrubý. To rozhodne nie. Harry toho mal dosť a zaslúžil by si kľud. A aj ho dostane, keď sem príde. Bude mať kľud, ticho a ak bude chcieť, tak aj moju spoločnosť. Všetko čo len bude chcieť. 

,,D-dobre." Zakoktal sa a trhane sa nadýchol. Následne som začul už len šušťanie. Asi vstával z postele. Aww on so mnou volal z posteli. Dobre dobre, trochu preháňam. Ozvalo sa otváranie skrine. Len som sa tupo usmial. ,,L-Loui?" Ozval sa Harryho hlások. 

,,Stále som tu. Neboj." Sadol som si na pohovku a oprel som sa. ,,Čo sa deje?" 

,,Čo si mám vziať?" Ticho som sa zasmial. Ten blázonko nevie, čo si obliecť a pokiaľ viem, má plnú skriňu. Sám mi to povedal. 

,,Čo uznáš za vhodné." 

Alebo si vezmi tú ružovú mikinku s mačičkou a princeznouskou korunkou. 

,,Dobre." Dostalo sa mi po chvíľke odpovedi z druhej strany telefónu. Začul som zips na ruksaku. Už sa zbalil. ,,Loui?" ohlásil ma opäť. 

,,hm?" 

,,Bude vadiť ak si vezmem nejaké to prádielko?" Spýtal sa opatrne a ja som zostal v rozpakoch. Čo mu mám povedať? Čo ak mu každá moja odpoveď ublíži? V hlave sa mi zobrazilo hneď niekoľko odpovedí. 

1. Nie

2. Áno.

3. Niečo som povedal. 

4. Nazvali ťa kurvou a ty sa chceš tak obliekať.

5. V žiadnom prípade.

6. Je mi to jedno. 

R. 🌹