Harry si so mnou sadol na lavičku v parku a posadil si ma do lona. Stále sa mi ťažko dýchalo a popravde som bol dosť vystrašený. ,,Pokojne dýchaj Loui... už je dobre." Hladil ma po chrbte a očami skenoval môj krk. Zhlboka som sa nadýchol a trhane som vydýchol.

,,Č-čo tam doriti robil?" Spýtal som sa. Harry ma vzal za líčka.

,,Zabudol som nás zamknúť. Bol ožratý a chcel ma naspäť. Ale on už ti nič neurobí Loui." Pritisol svoje pery ja tie moje a v mojom tele vybuchla sopka. Očervenel som. Tak sladký bozk som nikdy nezažil. Zatvoril som oči a nechal som pery pritisnuté na tých jeho. Harry perami nežne pohol a ja som urobil to isté. Odtiahol sa a pozrel mi do očí. Usmial sa. ,,Mali by sme ísť." A presne v tento moment, sa mi zlomilo srdce. Čakal som úplne inú vetu. Úplne iné pocity. Miesto toho sa mi do očí tlačili slzy. Vstal som z Harryho lona.

,,Ja pôjdem domov. Na dnes som mal toho dosť a o chvíľu mám zápas. Ahoj." Povedal som v rýchlosti a šiel som rýchlim krokom preč od neho. Obzrel som sa. On sa ani neobzrel. Neurobil absolútne nič. Šiel domov. Na hlavu som si natiahol kapucňu a nechal som slzy, nech mi obkresľujú črty tváre.

Už nikdy si nebudem hľadať niekoho na internete.

Pomyslel som si. Zo začiatku, môže byť ako koľvek milý. No neskôr sa z neho stáva hajzel. Zotrel som si slzy a zastal som pred domom. Vybral som si z vrecka kľúče a otvoril som dvere. Nečakal som však, čo sa za mnou rozbehne. Nečakal som, že dnešok môže byť ešte pekný. Kvokol som si a vzal som si malé, hyperaktívne klbko na ruky. Modré očka malinkej sivej dogy ma skenovali. Bol som pre to malé pojašené šteňa cudzincom. Vošiel som dnu a pozrel som na otca, ktorému pri pohľade na mňa opadol úsmev z tváre. ,,Louis, sú to znamienka lásky, alebo modriny od škrtenia? Prečo si plakal? Ublížil ti niekto?" Zasypal ma otec otázkami. Stratil som slová. O ničom na mojom krku neviem.

R. 🌹