Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

5. Stávka

-- 5. --

„Si ten bastard, ktorý ma napadol v lese. Ten, čo sa mi vkráda do snov" odpoviem mu na jeho poznatok.

Merdit sa medzitým nenápadne prešmykne poza jeho chrbát von, za svojim vnúčaťom.

Jeho modré oči sa na mňa zamračia. Rukou si prehrabne svoje neposlušné vlasy a prejde ku stolu, za ktorý si oproti mne sadne. Oprie sa predlaktiami o dosku stola a pozoruje ma. Skúma ma svojim pohľadom, akoby mohol vidieť aj do môjho vnútra.

Znervózňuje ma. Čo sa snaží nájsť? Do úst si hodím ďalší kúsok pečeného mäsa. Celú dobu pozorujem ako ma sleduje. Prepaľujem ho dosť nepríjemným pohľadom, no s ním to ani nepohne.

„Prestaň," zasyčím naňho s plnou pusou. „Toto je smiešne," rozhodím rukami do vzduchu. Rýchlo požujem čo mám v ústach a hlasno prehltnem.

„Čo?" začuduje sa a jeho nepreniknuteľná maska sa na malý moment stratí.

„Ty! Čo si zač?!" nakloním sa ponad stôl a zabodnem doňho môj nasrdený pohľad.

Chvíľu zvažuje, akú odpoveď mi dá. Doslova vidím ako mu to v tej jeho dutej makovici šrotuje. Neviem sa dočkať, čo za blbosť z neho vypadne.

Akýsi malý kúsok mňa si povzdychne blahom z tej náhlej blízkosti a tak sa radšej odtiahnem a narovnám sa. 

„Starý známy," povzdychne si nespokojne. Niečo v ňom hlodá, no nechce mi prezradiť príliš veľa. Skoro ako keby som ho znervózňovala.

„Prečo si ma napadol v tom lese?" pokračujem vo výsluchu.

„Nechcel som ťa napadnúť. Konečne sme po mesiacoch zachytili tvoju stopu. Mohol som čakať, že nás neprivítaš s otvorenou náručou. Vždy si bola taká..." zadíva sa kamsi za mňa a zaškrípe zubami.

„Milá, dobrosrdečná, tancujúca v rannej rose?" odfrknem si s miernym úškrnom na tvári.

„Skôr tvrdohlavá, kúsavá, nepríjemná..." opraví ma okamžite. Je vidno, že by mohol pokračovať, no radšej zmĺkne.

Dobre, uznávam, že ma tento prašivý čokel trocha pozná. Tento opis by na mňa mohol sedieť. Tentokrát sa mierne pousmejem. Hah,som proste dokonalá.

„Takže, prečo si ma hľadal? Čo chceš?" opýtam sa, i keď odpoveď poznám z nojich  snov. Ak boli skutočné. Možno o nich nevie a pohrávalo sa so mnou len moje podvedomie. Ale prečo by som snívala práve o ňom?

„Pravdu?" podvihne obočie a nakloní sa ešte o kúsok bližšie ku mne. Jeho horná polovica tela siaha až do polky stola, keď mi odpovie: „Teba."

Aj keď som nejakú takú odpoveď tušila, tak mnou pri tom jeho priznaní trhne. Prečo by ma niekto chcel, keď som taká, akú ma opísal?

„Načo?" založím si ruky cez prsia a pokrútim hlavou.

„Ja ti to poviem a ty mi znova zdrhneš," prejde si jazykom po zuboch. Čaká snáď, že sa vyparím hneď teraz? Ešte som z neho nevymámila dosť odpovedí. Zatiaľ sa len rozbieham. „Ako vtedy, keď si ma pobozkala," dodá ešte prepaľujúc ma pohľadom. 

„Ou, ou, ou... počkať. Čo že som? Prečo by som to, pri Matke, robila? Keby si povedal, že som ťa chcela rozpárať alebo niečo podobné, možno by som ti uverila," nervózne sa zasmejem, pretože moje podvedomie si ihneď predstaví moje pery pritisnuté na tie jeho. Nie, to stačí! Toto si naozaj nejdem predstavovať, odvrátim od neho pohľad.

„Jasné, to si chcela tiež, keď sme sa spoznali," zasmeje sa pri tejto jeho spomienke, ktorá v mojej pamäti chýba. Jeho maska krutého bojovníka a dominantného samca sa na chvíľu stratí a nahradí ju bezstarostný chlapčenský úsmev.

Spomienka na to ako som ho chcela rozpárať, mu na tvári dokáže vyčarovať... toto? Nechtiac sa usmejem tiež. Je to nákazlivé. Dúfam, že nie smrteľné.

„A čo si tu robil včera?"

„Chcel som skúsiť šťastie druhýkrát," bezstarostný výraz jeho tváre sa vyparí spolu s tým dokonalým úsmevom. Počkať, čo to trepem? Mám chuť pretočiť očami dohora sama nad sebou a svojimi myšlienkami.

Zrovna otovorím ústa, aby som mu položila ďalšiu otázku, pretože sám od seba mi neprezradí ani o kúsok viac, keď sa dvere rozletia.

„Spapané," docupitá malý Tasel s prázdnym tanierom, ktorý položí vedľa pece. „Starká vraví, že je tu dusno. Tak ja vám nechám otvorené dvere," so smiechom odcupitá von.

Ten čokel sediaci oproti mne skloní hlavu a uchechtne sa. Potom zdvihne svoj pohľad ku mne, až sa mu na čele objaví zopár vrások.

„Ako sa voláš?" znovu si ho premeriam.

„Kyren," narovná sa a čaká na moju reakciu. Možno očakáva, že sa mi v hlave rozsvieti. Nie, nič také sa nestalo. Tie jeho prekliato dokonalé modré oči... Opäť uhnem pohľadom, ako poondiate nervózne vĺča. Čo to so mnou, pri Matke, je?

„Budem ťa volať Modroočko," tolosknem jazykom pyšná sama na seba, ako som to vymyslela. Nech sa aj poskladá. Modrooký bastard, by bolo moc dlhé i keď mi to napadlo ako prvé. Na mená hlavu nemám. Jeho oči mám ale v hlave stále. Mám chuť sa za to nakopať do prdele. 

„Fajn," nahodí znova ten uvoľnený úsmev. Alebo nakopem jeho, zamračím sa.

„Fajn," vycerím naňho zuby a zamračím sa ešte o čosi viac. Naozaj sa mu to oslovenie tak páči? Prídem mu snáď smiešna?! Tak toto mi nevyšlo. Keby som nebola moc lenivá, mohla som povedať radšej toho modrookého bastarda. Myslím, že by to malo skôr ten mnou žiadaný efekt. Nevadí...

Posledných päť kúskov mäsa si doslova nasypem do úst. Líca sa mi vydujú do strán a ja začnem prežúvať. Momentálne sedíme v tichu a vedieme akýsi vnútorný súboj, kto z koho.

Po asi piatich minútach mlčania a nepríjemného napätia, ktorému absolútne nerozumiem, prehovorí: „Musím odísť." Purdko vstane zo svojho miesta. „A ty ideš so mnou," veľavýznamne sa na mňa zadíva.

Divoko sa rozsmejem nad jeho vážnym tónom hlasu. Je si sebou tak istý. Ako keby si myslel, že len tak vtanem a pôjdem, lebo to on povedal. Vtipkár. Utriem si imaginárnu slzu z kútika pravého oka a ihneď na to zvážniem.

„Nie," odbijem ho s už vážnou tvárou.

„Pozri, ak mi zas zdrhneš, už nebudem tak milý a ohľaduplný. Zajmem ťa a uväzním, kým sa mi nepodvolíš," zatne sánku ako keby počítal s tým, že si vyberiem túto možnosť. Kútiky úst mi jemne cuknú dohora.

„Pozri, blcháč, ak očakávaš, že sa ti povolím dobrovoľne, i keď neviem z akého pošahaného dôvodu by som to robila, tak si na veľkom omyle. A ak si myslíš, že ma zlomíš ak ma necháš zhniť vo väzení, tak si na ešte väčšom omyle." Vstanem a pomaly začnem prechádzať k nemu. Zastavím až tesne pred ním. Moje pery sa ocitnú pri jeho uchu a ja mu doň zasyčím jeho meno. Prekĺzne medzi mojimi zubami ako ľadový vánok. Ak ma pozná, tak vie, že ma neprinúti nikdy k ničomu, čo sama nechcem.

Periférne sa na mňa zadíva a pristihne ma, ako nasávam jeho vôňu s privretými viečkami. Doriti! Prudko sa od neho odtiahnem, akoby ma jeho blízkosť pálila. Ani som si neuvedomila, že som sa od neho zabudla vzdialiť. Tá vôňa jarného vánku, ktorá roztápa aj tie najtuhšie ľady, ma tak omámila, že som na moment prestala vnímať realitu. Mám chuť si zapchať nos, aby sa mi vyčistila hlava.

Ustúpim o jeden krok dozadu, pretože je pre mňa zjavne nebezpečné byť pri ňom takto blízko. Som presvedčená o tom, že to vo mne prebudili tie sny. Vkradol sa mi do mysle a teraz sa s ňou pohráva.

„Stavíme sa?" prejde si jazykom po perách a v očiach sa mu zaiskrí.

„Prehráš." Stále sa mu dívajúc do očí podvihnem jeden kútik do krivého úsmevu. Tesne pred tým než sa vyparím, naňho mrknem.

°

Premiestnila som sa len do lesa za pozemok, aby som vyčíhala moment, kedy vypadne. Modroočko, spomeniem si na prezývku, ktorú som mu dala. 

Netrvá dlho a je fuč. Nejdem však naspäť. Vyberiem sa do mestečka očíhať situáciu. Tentokrát doň však zamierim ako dvojnožec.

Pohodím vlasmi a poobzerám sa po námestí.

„Kto si," ozve sa spoza mňa, nie zrovna príjemný chlapík.

„Kto si ty, že sa pýtaš?" odpoviem, keď sa otočím a premeriam si od hlavy až k pätám. Veľký chlapík, preletí mi hlavou, keď ho zhodnotím.

Prerastenec vystrčí nos a nasaje môj pach. Kruci, to som nedomyslela. Tí kreténi, s ktorími som bojovala, prežili. Poznajú môj pach. Ou-ou, usmejem sa. Presne vidím ten moment, kedy mu to došlo.

Nič nepovie. Len vidím ako sa mu napne celé telo a rozšíria zreničky. Čakám kedy po mne skočí, no on to nespraví. Keď si to uvedomím, zamračím sa naňho.

Doriti! Ak má tú záhadnú zbraň... Nie len že mám plnú hlavu toho blbého prerasteného čokla a jeho vône, ale ešte som aj prišla o rozum. Zabudla som snáď rozmýšľať? Sakra!

Sledujem jeho ruky, či sa pohnú. Občas mi pohľad uhne do strán, aby som skontrolovala svoje okolie. Uši mám tiež nastražené. Teraz sa sústreď, ty naničhodná vlčica! Môže sa stať čokoľvek.

◇◇◇

Taaak mila Taira. Ako dlho dokážeš unikať Kyrenovi? Hlavne ak si sa tak nerozumne dostala do takej prekérnej situácie?

Aké máte pocity z ich stretnutia? Ja to zbožňujem! :D

Hviezdičkujte, komentujte, priblblo sa usmievajte a ja vám za to dám moje ďakujem :)) Pretože vaša podpora je pre mňa dôležitá ;)

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro