Taira White

Ach, ty mrcha! Keby si len vedela. Odznievajú slová v mojej zvesenej hlave uprostred jedálne, z ktorej si tá temná suka spravila niečo, ako svoju trónnu sieň. Snívaj, pousmejem sa nad týmto jej pokusom. Veď predsa, kto by chcel byť kráľom ničoho?

Vzala si odo mňa svoju moc späť. Stratila schopnosť úplnej regenerácie jedinej jej sily, temnoty. Preto predtým a aj teraz potrebuje niekoho iného. Teda, to sú moje dohady. Dávalo by to zmysel, nie? Koľká to smola, že to padne vždy na mňa. Lenže, ono to bude skôr jej smola ako moja. Znova sa v tichosti uchechtnem.

Ani zďaleka mi nevzala všetko. Nemá ani tušenie, koľko som si toho dokázala naspriadať sama pre seba.

Momentálne nás tu má ako svoje trofeje, zavesených na stene. Na jednej stene, po jej pravej ruke, visím ja a na druhej, po jej ľavej ruke, Tasel. Samozrejme som sa ihneď presvedčila, či je drobec v poriadku. Kupodivu sa zdá byť celkom pri sile. Nemám preto dôvod meniť svoje plány. Temná bohyňa ho zjavne nechce zabiť.

Je mi celkom záhadou, prečo si nás tu zavesila na steny, ako také dva neforemné obrazy. Nie, že by som tú zmenu neuvítala. Jasné, myslí si, že vyhrala. Aspoň mám perfektnú príležitosť k tomu, vypočuť si zopár zaujímavých rozhovorov.

°

Hneď prvý deň podnikla prvé kroky k nadchádzajúcemu boju. K jej koncu. Chudera...

„Dnes napíšeme list tvojmu druhovi," usmeje sa, keď prechádza okolo mňa ku stolu. Posunie si pred seba kus tmavého pergamenu a začne naň čosi písať svojim zlatým atramentom, s prímesou melaontidového prachu. „Chceš odkázať niečo svojej drahej polovičke?" podvihne obočie, pričom mi ukáže horný rad bielych zubov, v širokom úsmeve.

„Naser si!" vyšteknem na ňu a odpľujem si jej smerom.

Niečo rýchlo dopíše a pergamen poskladá do čiernej obálky, ktorú zapečatí zlatým voskom. Z temnoty sformuje krkavca, podobného Krorrovi. Obálku mu vloží do zobáku a pošle ho preč.

Kto vie čo robí ten môj údajný krkavčí priateľ zrovna teraz, pomyslím si.

°

Sú to už tri dni odvtedy, čo poslala ten list. Myslím, že je to viac než dosť času na pozorovanie. Videla a počula som toho viac ako dosť. Myslím, že nastal čas. Len jeden posledný detail potrebujem zistiť. Čo písala v tom liste a kedy to vypukne?

Zrovna sedí so samoľúbym úsmevom na tvári na svojom provizórnom tróne a nerobí nič. Možno sa sústredí na tú malú obnovu svojej sily, ktorej je schopná. Možno je tak stará, že si potrebuje po obede zdriemnuť. Mám isté pochybnosti o tom, či naozaj potrebuje jesť.

„Svrbí ma zadok," prehovorím do ťaživého ticha.

Bohyňa podvihne jedno obočie a jej pery sa sformujú do úzkej rovnej linky. Mlčí. Hm, tak ľahko sa odbiť nenechám.

„Možno keby si mohla... Máš tak akurát dlhé nechty. Hlavne sú čierne čo je praktické, pretože za nimi nebude vidno..."

„Čo chceš?!" štekne po mne a preruší tak môj možno trocha nechutný monológ. Pomaly sa na mňa otočí.

„Chcela som iba vedieť, kedy..." znova nestihnem dopovedať.

„Už sú v pohybe!" vtrhne do jedálne Sarren. „Idú severnou bránou. Presne tak, ako sme..."

„Mlč! Ty hlupák," vstane zo svojho provizórneho trónu temná mrcha. Sarren sa poobzerá okolo seba a potom znova na ňu.

„Nikto tu nie je," začuduje sa.

„Nemusia vedieť všetko," zamáva okolo seba rukami, ako keby sme boli dve otravné muchy, čo jej nedajú pokoja. Prejde až k Sarrenovi a vyšťuchá ho von z miestnosti. Potom sa za nimi zabuchnú dvere.

Fajn, takže už sa to začalo. Zrejme ich odlákajú na sever, odkiaľ tiahnu predpokladám ľudia. Teda strana od Pohoria mnohých podôb zostane nekrytá. Dobre, dobre, aspoň nejaké informácie, i keď necelé. Budem sa musieť spoliehať na môj úsudok. Už nemôžem čakať. Je načase, aby som začala jednať.

„Pst, drobec," oslovím malé vĺča na protiľahlej strane a poviem mu aspoň to dôležité, dúfajúc, že je temná bohyňa dostatočne ďaleko.

Kyren Wraith

Po porade k nemu do okna vletel akýsi zvláštny krkavec. Nie, nebol to Krorr. Toto stvorenie bolo formované temnotou. Pustil na parapet čiernu obálku a potom sa prosto rozplynul.

Neváhal ani sekundu. Okamžite priskočil k oknu, aby si prečítal obsah listu. Žiariace písmo mu ťahalo oči. Chvíľami mal pocit, že omdlie. Oči sa mu krížili pri pohľade na písmo písané zvláštnym atramentom. Písmená žiarili a vlnili sa. Zaťal sánku a bez vysvetlenia vybehol z miestnosti.

Zatvoril sa do prvej tmavej kutice, ktorú našiel. Zostal ponorený v úplnej tme. Znova roztvoril list a tentokrát už bez problémov prečítal jeho obsah.

List sa končil slovami:

Tvoja obetavá vlčica žije. Zatiaľ. Odkazuje ti - Naser si.

Kyren sa jemne pousmial nad odkazom od Tairy. Zaprvé preto, že to bol dôkaz o tom že je nažive. Na puto sa už radšej nespoliehal, pretože vrnelo stále rovnako. Tieto slová boli pre ňu tak špecifické. Druhým dôvodom pre ten jemný úsmev na jeho perách bolo, že tie slová isto iste nepatrili jemu. Viac dôvodov k úsmevu v liste ale nenašiel.

Konečne sa mohol niekam pohnúť. Už vedel čo sa chystá a tak bolo na mieste začať podnikať kroky. Pátranie po Taire a jej záchrana sa odsunuli nabok. Vedel, že ju temná bohyňa privedie so sebou a tak bude mať príležitosť na jej záchranu. Taira je jej eso v rukáve, ktoré jej z neho bez zaváhania vyšklbne. 

Ale, bol by pre ňu ochotný obetovať všetko? Nemal by počkať? Predsa by to nedávalo zmysel. Prehra by znamenala ich smrť. Jeho, jej a aj každého jedného vlka. Nemohol sa pre ňu vzdať bez boja. Jeho inštinkty však kričali z plna hrdla čosi iné. Neustále doňho hučali, aby ju zachránil pri prvej príležitosti. Svoju vyvolenú. Družku. Alfa samicu jeho svorky. A keď nezaberalo to hučanie v jeho vnútri, začali sa mu vynárať obrazy toho, ako sa jej zmocňoval. Ako prvá spravila ten krok ona. Pripútala si ho k sebe. A tak jeho chvíľkové odhodlanie znova poľavovalo. Mal chuť si vyšklbať všetky vlasy, preraziť vlatsným telom každú stenu paláca, len aby to otupil. Jeho vnútorné volanie. Nemôže tak riskovať. Všetkých by ohrozil.

-

Na tretí deň od doručenia listu, ho prebralo hlasné zavytie. Vlastne, ani ho nebolo treba budiť. Už toľko nocí takmer oka nezažmúril. Pod očami sa mu usídlili tmavé kruhy a nedostatok spánku na sebe začal pozorovať aj v podobe fyzickej únavy. Vedel, že to nie je dobré. Teraz sa to naozaj nehodilo. Chcel spať. Pokúšal sa zaspať každý večer a každú noc. Lenže, ono to vôbec nešlo. Nedokázal vypnúť svoje vnútorné volania.

A tak rozmýšľal.

Odolával.

Zúfal.

A plánoval.

Občas podvedome zašklbal za ich prispaté puto. Naozaj to bolo ako keby spalo. Stále len to jednoduché, nič nehovoriace vrnenie. Ach, pri Matke, keby tak radšej ona vrnela v jeho náručí, pomyslel si skôr, než tú myšlienku stihol zahnať. Snažil sa. Naozaj sa snažil myslieť radšej na nadchádzajúci boj a nie na to, že ju pri sebe nemá. Jeho kúsavú vlčicu.

Zavytie sa zopakovalo ešte dvakrát, čo bol dohodnutý signál. A tak sa Kyren v plnej zbroji rýchlo vyrútil na nádvorie. Bolo to tu. Ten čas, kedy museli vyraziť a kedy sa musel rozhodnúť o svojom ďalšom kroku.

Ach tá Taira :D Má proste svojské spôsoby jednania... :P

Inak teda začína prituhovať. Upozorňujem, že toho už moc predpísaného nemám.
V hlave mám niekoľko variant toho ako pokračovať, ale spokojná s nimi zatiaľ nie som.

Každopádne vytrvajte ;)

Ďakujem ♡