Taira White

Ešte než odo mňa bohyňa odstúpila, nezabudla mi jedným z prstov prejsť po značke na mojom krku. Predsa som si nemyslela, že je slepá, však?

Zatiaľ ale budem veriť môjmu plánu a neznepokojovať sa jej mlčaním, ohľadne Kyrena.

Teraz už som ale uväznená v rovnakých okovách, ako Tasel a každý sme dostali svoju súkromnú celu. Melaontidové obruče na mojom tele mi nehrajú zrovna do karát. Je to predsa len troška iné, ako uväznenie mojej moci troma rôznymi kusami nerastov. Celé telo mi z toho brní. Nepotiahnem k sebe ani kúsok temnoty. Nevadí, menší zádrhel. Stačí, ak budem trpezlivá. A keď sa mi naskytne príležitosť tak nesmiem zaváhať. Veď, prečo by som aj? Nie je žiaden dôvod. Ja si počkám. Zatiaľ budem hrať mŕtveho chrobáka. Ale zas nie moc, aby to nebolo podozrivé.

„Hej, drobec! Počuješ ma?" skúsim zvolať do priestoru tak hlasno, ako sa odvážim. Nepotrebujeme na seba pútať zbytočnú pozornosť. Ale ja naozaj potrebujem vedieť, či je v poriadku. Dnes som ho videla po veľmi dlhom čase. Keby to bolo za iných okolností, asi by som sa podivila nad tým, ako zosilnel. Aj o čosi podrástol. Ale hlavne už to nie je to útle vyhladované vĺča. Bude z neho mocný vlk. Nie len preto, čo pred chvíľou predviedol. Ale je v ňom jednoducho niečo viac. Viem to.

„Zira?" zapiští tenkým hláskom odkiaľsi z útrob podzemnej väznice. Trocha sa nad tým oslovením pousmejem.

„Si v poriadku?" zadívam sa na vlhkú stenu, čakajúc na odpoveď. Lenže odpoveď sa neozve. „Si mocný malý vlk, Tasel. A po tom všetkom, čím si si prešiel a čím si ešte prejdeš, budeš ešte mocnejší. Posilní ťa to. Ver mi. Tiež som si toho za môj krátky život užila. A vieš čo? Aj mňa to posilnilo. A keď sa z toho dostaneme, tak ťa naučím všetko, čo viem," rozhovorím sa, so zasneným pohľadom. Potrebujem, aby zostal silný. Musí s celou touto situáciou správne naložiť. Len som mu dala smer. Zvládne to.

„Naozaj? Sľubuješ?" ozve sa konečne a ja sa znova pousmejem.

„Sľubujem," opriem sa o stenu za mnou. Všetka vlhkosť z nej sa mi vpije do oblečenia a schladí môj chrbát.

„Chcem byť ako ty. Si tak odvážna. Ničoho sa nebojíš," šepká už o čosi kľudnejší Tasel.

„To chápem. Tiež by som chcela byť len sebou. Ale bojím sa. Každý má strach. Strach je potrebný." Na moment sa zamyslím nad mojimi slovami. Vravím mu to iba preto, aby som ho ukľudnila, alebo tomu naozaj verím? Bojím sa?

Bojím. Lenže nie o seba. Bojím sa o Tasela, Kyrena, Kaidena a... Ach, pri Matke, bojím sa aj o moju novú svorku. Predsa som sa stala alfa samicou. A tým v sebe cítim to nutkanie, ochraňovať hlavne moju svorku. Lenže ja chcem zachrániť každého vlka. Okrem seba. Na mne nezáleží. Nikdy nezáležalo. Preto som sa dokázala obetovať. Asi. Toto sú na mňa príliš vážne myšlienky, pokrútim hlavou sama nad sebou. Predsa chcem žiť. Možno ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli nim.

Som znepokojená tým, čo sa so mnou deje. Už to nejde ignorovať. Mením sa. Tak som sa tomu bránila a predsa tá zmena nastala. Kedy?

„Ja sa bojím," ozve sa spoza stien.

„To oni sa boja teba. Len zostaň silný. Neskysneme tu dlho, neboj," uchýlim sa k malej lži. Nemôže nás tu predsa držať naveky.

-

Už sme tu dva dni a nič sa nedeje. S tak pomalým postupom som ozaj nepočítala. Síce som si povedala, že budem trpezlivá, ale trpezlivosť nie je zrovna vlastnosť, ktorou by som prekypovala. Popravde, začínam byť nervózna, pretože neviem čo sa tam hore deje. Už tu dlhšie nemôžeme zostať. Možno by som mala prehodnotiť svoje plány a proste zdrhúť. Pripojím sa ku svorke a spolu zaútočime. Možno som si vymyslela hlúposť. Možno je môj plán vlastne zbytočný.

-

Je večer tretieho dňa a ja som znova pevne rozhodnutá držať sa svojho pôvodného plánu. Hore si zatiaľ poradia aj bezo mňa. S Taselom už šetríme slovami a len občas zaštrngáme reťazami, aby sme si dali vedieť, že sme stále tu. Aby mal istotu, že som tu s ním.

Napadne mi aj, či to nie je nejaká skúška temnej bohyne. Možno čaká, že niečo urobím. Nejak sa prezradím. Niečo jej podhodím. Nie, musíme vydržať. Ešte jeden deň vydržím. Viac už ale čakať nemôžem. To už by som bola moc slabá na únik. Lenže, čo Tasel? Dokázala by som oslobodiť aj jeho? Stihla by som to?

Zacinkám reťazou. Z diaľky sa ozve rovnaké zacinkanie. Dobre, ešte je pri vedomí. Vydržíme to. Predsa by nás tu nenechala vyhladovať. Tekuniny získam z vlhkej steny. Ale jedlo? Nie, že by bolo olizovanie stien zrovna mňam, ale osvieži to moje popraskané pery.

O ďalších pár mučivých hodín neskôr zhodnotím, že sa mám síce rada, považujem sa v mnohých smeroch za dokonalú, ale čo neznesiem je, keď som donútená oddať sa svojim vlastným myšlienkam. Byť toľko dní sama so sebou vo svojej hlave, je ako za trest. Existuje snáď väčšie mučenie? V poslednom čase sa mi to deje až pričasto, povedala by som.

Ako by mi bohyňa Matka zoslala odpoveď na moju predchádzajúcu otázku, chodbou sa ozve zvuk otvárania dvier a potom ťažké kroky.

Konečne!

Počkať, mám sa tešiť?

   Zatiaľ v paláci svorky Krvavého úsvitu

Za hradbami mesta bolo rozložených niekoľko desiatok táborov. Bohužiaľ, v meste nebolo dosť miesta pre všetky svorky, utekajúce zo severu. Kyren mal také tušenie, že tie z najsevernejších brehov už nedorazia.

Mal veľa práce. Veľkú zodpovednosť za mnoho životov. Ten tlak bol neznesiteľný a očakávania priveľké. Inokedy by mu to nevadilo. Teraz sa však klepal, pretože o Taire nepočul už niekoľko dní. Ich puto stále omámene vrnelo. Už si však nemohol dovoliť padnúť do toho zúfalého šialenstva. Snažil sa to v sebe všemožne potlačiť. Chcel sa presvedčiť o tom, že to bol jej cieľ a teda vie presne čo robí. Iba súčasť nejakého jej šialeného plánu, zaťal zuby. Každou ďalšou hodinou bez nej, jeho chabé presvedčenie slablo. Občas strácal sústredenie, pretože sa snažil zistiť kde je. Lenže nezachytil žiadnu stopu. Nič.

Z jeho myšlienok ho vytrhla až hlasnejšia vrava za oknami paláca. Niekto kričal strachom, iný zas nariekal šťastím. Čo to? Zvedavo vykukol z okna na nádvorie.

Cez veľkú kovanú bránu vchádzali akýsi siví vlci. Vietor začal pofukovať o čosi silnejšie a mračná na oblohe sa stiahli do jedného veľkého oblaku, ktorý sa zostal vznášať nad ich hlavami. Dvadsať vlkov, so šedou srsťou a striebornými očami, sa zastavilo uprostred nádvoria. Vlk, ktorý viedol svoju skupinu, zdvihol pohľad k oknu, kde ešte pred sekundou stál Kyren.

Malý mlžný oblak sa sformoval pred labami mohutného vlka. O krok cúvol, keď sa pred ním zhmotnila postava. Vlk sklopil zrak a ostatok jeho skupiny pokľakol. Vedeli, kde je ich miesto i keď boli tak mocní.

„Rhyon Stormwolf," pokynul vlkovi pred ním hlavou Kyren. Bol prekvapený jeho prítomnosťou. O búrkových vlkoch sa už dávno ani nerozprávalo. Mladé vĺčatá netušili nič o pôvodných svorkách. Prípadne tieto reči považovali len za obyčajné báchorky. Jeho svorka bola dobre schovaná. No teraz povstali z mŕtvych a ukázali sa.

„Prišli sme, aby sme bránili, čo je naše," povedal hneď, ako sa premenil do svojej podoby dvojnožca. „Sme tu, aby sme bránili, čo je nás všetkých," zvolal o čosi hlasnejšie a poobzeral sa po nádvorí. Celé nádvorie zostalo neprirodzene tiché. Niektorí tušili o koho ide, iní zas nie. Ale každý videl, že ide o výnimočných vlkov. Rhyon už nebol tak strhaný, ako keď sa stretli prvýkrát. Vyžarovala z neho sila a prirodzený rešpekt. Nie však vo väčšej miere, ako z Kyrena.

Nad hlavami sa im zablyslo a vzápätí na to sa ozval hrom, až sa zem zatriasla. Rhyonove vlasy zaviali vo vetre.

„Vašu prítomnosť si naozaj cením. Poďte, isto ste hladní po náročnej ceste." Kyren malú skupinu vlčích bojovníkov pohostil vo svojej jedálni a potom zvolal alfov všetkých svoriek, ktorí už boli na mieste. Bol čas na malú poradu. A potom, potom ju pôjde hľadať, rozhodol sa. Už viac nemohol len sedieť na zadku a plánovať boj, o ktorom nič nevedel. Nevedel deň, čas a ani miesto boja. Neozvali sa ľudia a ani temná bohyňa. Musel niečo podniknúť. To čakanie by ich len znervózňovalo. A ešte k tomu jeho tvrdohlavá družka. Nemohol si ani pomyslieť na to, koľko dní je už preč. Bolo to pridlho.

---

 Tako ako? Potešili ste sa novej posile? 

Nezabudnite na hviezdu, koment alebo akúkoľvek inú reakciu... veď viete :P

Vašu podporu si moc cením ♡

Túto časť venujem UnaFrey ,  aby pak vydržala až sa zas zaseknem :D