Taira White

Naposledy ma ovládol taký ozajstný strach vtedy, keď zomreli moji rodičia. A teraz je tu ten strach znova. Len trocha iný. Bojím sa toho, čo sa stane až sa jeden druhého pustíme.

Nezvládla som to.

Ten príjemný pocit sa stratí rýchlosťou mávnutia chvosta. Nikdy som nezažila nič podobné. Ešte teraz sa chvejem z intenzity toho, čo sa práve stalo. Pretože akonáhle sa naše puto obnovilo, prevalili sa cezo mňa nie len moje pocity, ale aj tie jeho.

Zlyhala som.

Neviem prečo som to spravila. V ten moment som jednoducho musela. Tak veľmi som to chcela. Zasrané puto!

Ohrozila som nás.

Konečne naberiem odvahu a pustím sa ho. A keď sa zo mňa vyslobodí aj on, obaja dostaneme takú riadne štipľavú facku od reality. Ani jeden z nás sa neodávaži vysloviť to, čo je očividné. Len tam tak oproti sebe stojíme niekoľko mučivých minút.

Ohrozila som jeho.

Vravela som niečo o odľahčeí dusivej atmosféry? Teraz je to ešte horšie. Vzduch medzi nami by som si mohla nakrájať na tenké plátky ničoho, zrolovať ich do ruličky a tú si narvať niekam hlboko do... Za moju hlúposť.

„Prečo si..." nedopovie, pretože mu okamžite skočím do reči. Nebudeme to tu teraz riešiť. Nechcem to.

„Chcem svoje zbrane. A čisté oblečenie." Odvrátim od neho pohľad. Prejdem ku stolčeku s lavórom plným čistej vody, v ktorom si opláchnem tvár. Pod intenzitou jeho pohľadu ma strasie. Statočne odolávam, tváriac sa, že sa práve nič z toho nestalo.

Žiadne city. Už nie... nechcem znova zažiť tú bolesť. Nikdy. Už tak som to pokašľala.

Neskoro.

Seriem na to puto, snažím sa presvedčiť samu seba, aby som sa nemusela schúliť niekam do rohu miestnosti a cez šialený smiech sa zúfalo rozplakať. Takto som to v pláne naozaj nemala. Toto je ten najmenej vhodný čas na tieto oslabujúce hlúposti.

„Až keď mi odpovieš," zavrčí, keď sa dvoma rýchlymi krokmi ocitne za mnou. Moje srdce sa opäť rozbúši. Cítim, ako sa ten zmätok v jeho vnútri mení na hnev.

„Fajn!" otočím sa naňho so zamračeným pohľadom. Dúfam, že sa mi podarilo včas zahnať slzy, pretože spomedzi mojich pier nevyšiel žiaden smiech, ktorý by ich odľahčil či prebil. „Keď sa naše puto zrazu vyparilo, vystrašilo ma to. Nechcela som si to priznať, no stále mi to hlodalo v hlave," poťukám si ukazovákom po spánku. Pohľadom skĺznem nižšie po jeho tele. 

Nedokážem sa mu teraz dívať do očí. Povedala by som, že sa pred ním cítim ako nahá, lenže ja nahá som. Ale myslím to tak, že... odhalím, že mám city. Nečakané? Áno, ja Taira White, mám city a bojí sa si ich priznať. Nespravím to ani sama pred sebou, nie to ešte pred ním. Ale možno keď poodhalím aspoň kúsok, dá mi pokoj. I keď tým už nič nezachránim. „A potom som ťa našla v tom tuneli s črevami takmer vonku. A ty... ty si... umieral. Boleto to viac, ako tísíc výstrelov z tej prekliatej zbrane. Naše puto sa v ten moment obnovilo. Práve včas na to, aby som ešte intenzívnejšie mohla cítiť, ako ma opúšťaš. Chcela som umrieť s tebou, vieš? Vtedy som si prvýkrát pripustila, že...že by som..." zhlboka sa nadýchnem a na chvíľu tuho zomknem viečka. Nie, nevyslovím tie slová nahlas. Nie teraz. Nie takto. Celý čas sa dívam na tú obrovskú jazvu na jeho bruchu. Nasucho prehltnem a odvážim sa mu pozrieť znova do očí, ktoré ani nežmurknú.

„Zomrel si. Opustil si ma. A vtedy sa mi prihovorila, aby mi dala návrh. Vzdala som sa ťa, výmenou za tvoj život," nervózne sa zasmejem a pokrútim hlavou zo strany na stranu, snažiac sa odľahčiť toto šialené priznanie. „A teraz sme obnovili naše puto v plnej sile. Nedokázala som to. Vzdať sa ťa. A tým som ťa znova ohrozila. Nedodržala som tú prekliatu dohodu." Chcem od neho odísť no on ma schmatne za predlaktie, brániac mi v mojom zbabelom úteku. Zaškrípem zubami. Nechcem, aby ma držal. Je mi to nepríjemné, pretože sa teraz cítim byť veľmi zraniteľná a to sa mi vôbec nepáči.

„Nevedel som... Keby som to vedel, nepovedal by som tie slová. Nič z toho som tak nemyslel, Taira" Pri mojich nohách sa objaví kôpka čistého oblečenia a druhá kôpka plná zbraní.

„Na tom nezáleží," odceknem, tváriac sa, že ma to nezaujíma.

„Ale záleží," zavrčí a pustí ma.

Konečne sa môžem vypariť, aj s oboma kôpkami pri mojich nohách. Je mi úplne jasné, že ma hneď nájde. A aj preto ma možno nechal ísť.

Ešte v cele sa mi v hlave zrodil akýsi bláznivý plán. Nie som si istá tým, či moja hlava niekedy zosnovala niečo múdre. Lenže tento plán neobsahoval Modroočka snoriaceho mi za zadkom. Obnova nášho puta veci značne skomplokovla. Ale možno sa z toho nakoniec bude dať čosi aj vyťažiť.

Zjavím sa neďaleko bažiny, kde som uväznila tú temnú hnusobu. Rýchlo sa oblečiem a poschovávam svoje zbrane tam, kam patria. Všetky sú vyleštené a nabrúsené. Keď objavím vrhacie ihlicie, ktoré som si pracovne nazvala štrikovačky, tak sa pousmejem. Ten bastard vie ako ma potešiť, aj takto na diaľku.

Tak a som pripravená. Je čas. Vyčistiť si hlavu nejakou nepodarenou akciou, hah. Vykročím do tmy, dúfajúc, že si ma tá zvráskavená mrcha nájde. V opačnom prípade si ju nájdem ja. Už totiž viem ako na to, uškrniem sa.

Skončila si, zapradiem hlasom vraha vo svojej hlave. Tentokrát kašlem na nejakú rovnováhu svetov. Nikto predsa nemôže potrebovať takú hnusnú potvoru, akou je ona. Či je bohyňou alebo dobre vygrcaným lečom.
Ako vravím, skončila.

  Kyren Wraith

Poznal ju moc dobre na to, aby si myslel, že nevyvedie žiadnu hlúposť.

To, čo mu povedala... Mal chuť z plna pľúc zarevať pri tom pomyslení, ako sa k nej správal. Záležalo jej na ňom. Zachránila ho. To preňho znamenalo viac, ako akékoľvek vyznanie.

Teraz bol na ťahu on.

Museli nájsť temnú bohyňu a konečne ju zabiť.

Zrovna sa vyzbrojil a chystal sa ju nájsť, keď si uvedomil, že je v paláci akýsi ruch. A potom započul svoje meno. Vybehol z komnaty na chodbu.

Nižšie poschodie. Stúpal odtiaľ dym.

Utekal chodbou a dúfal, že sa nenaplnia jeho obavy. A i keď dúfal, premiestnil sa rovno pred komnatu malého Tasela. Celá miestnosť bola v plameňoch. Pri posteli ležalo telo. Aj cez smrad spáleniny spoznal, že to telo na ktorom si pochutnávajú tancujúce plamene, patrí Taisie. Rýchlym preskúmaním miestnosti sa presvedčil, či niekde nenájde aj druhé telo, ktoré by mohlo patriť Sarrenovi. Nikoho ďalšieho však nenašiel.

„Kde je Tasel?" opýtal sa Darrena s Rheetom, ktorí už stáli v úctivej vzdialenosti za ním. Dobre vedel, že nedostane odpoveď, ktorú by chcel počuť.

„Nenašli sme ho," pehovorili ako jeden.

Kyren tušil, že sa niečo chystá. Toto nebola náhoda. Nie, on si tým bol istý. Musel ísť okamžite za Tairou.

„Jedna z liečiteliek vraj videla, ako z okna vyletela akási ohnivá guľa. Rútila sa priamo do lesa. A potom vraj z ničoho nič zhasla," prehovoril Darren.

Kyren sa na nich otočil, nechápajúc, o čo by mohlo ísť. Lenže to nevedel nikto z nich. Prečo by si to tá liečiteľka vymýšľala?

Obaja si okamžite všimli značku na jeho krku. Odtlačok zubov Tairy, ktorým si ho označila a pripútala k sebe. Patril jej a ona jemu. Určite hneď zacítili aj jej pach. Ale touto značkou bolo povedané všetko.

A keby to bolo v inom čase a v inej situácii aj by uznanlivo zahvízdali a polácali ho po ramene.

„Dajte vedieť každej jednej svorke, aby povolali svoje armády. Požiadajte ich v mojom mene. Povedzte im o zbraniach, o ľuďoch a o tom, čo robia vlkom. Kľudne im povedzte aj o temnej bohyni, nech sú pripravení na všetko. Zavolajte každého a potom čakajte na môj povel. A hlavne... nájdite to vĺča. Ozvem sa," a potom, s hlbokým nádychom, čakajúc to najhoršie, sa vyparil. Cítil akési chvenie v ich pute. Zdalo sa mu ale nejaké... iné. Musel sa poponáhľať.

Veď predsa, čo by sa ešte mohlo pokašľať, za jednu jedinú hodinu? Len na toľko ju spustil z očí.

-

Preniesol sa do bažín, kam si myslel, že by ju mohla ísť hľadať. Áno, zacítil jej pach. Niekde tam pred nejakým časom bola.

Stále strážil ich puto. A i keď sa mu zdalo niečim iné, vedel, že je v poriadku. Necítil z neho nič, prečo by sa mal znepokojovať.

Po pár minútach zachytil čerstvejšiu stopu. Mieril po nej do stredu bažín. K zrúcanine.

Keď už sa priblížil k tomu známemu miestu, zvoľnil tempo a snažil sa byť čo najviac nenápadný. Už bol blízko.

Dostal sa až k prvému rozpadnutému múru zrúcaniny. Akonáhle zpoza neho vykukol, naskytol sa mu pohľad, ktorý ho na malý okamih ochromil.

Taira kľačala pred temnou bohyňou s hlavou zaklonenou dozadu, aby jej videla do tváre. Obe ruky mala zovreté v päsť, za svojím chrbtom. Bohyňa nad ňou stála so spokojným výrazom na tvári. Bolo to ako keby medzi sebou komunikovali bez slov. Len sa na seba dívali. Nedialo sa nič.

Na čo čaká, bežalo mu hlavou. Musia to spraviť teraz. Nechápal, čo sa to tam deje a tak sa rozhodol vyraziť vpred.

Nestihol sa poriadne ani pohnúť, keď pocítil trhnutie ich puta a jedna z jej zovretých pästí sa roztvorila, aby ho zabrzdila.

Stiahol sa teda späť, veriac tomu, že vie čo robí. Až v ten moment si uvedomil, že je vlastne stále kľudná. Necítil žiaden strach, znepokojenie, či akékoľvek napätie z jej strany. Trhla ich putom aby ho zastavila, no mimo toho bolo stále rovnako kľudné. Len to zvláštne chvenie neprestávalo.

Zrovna sa zamýšľal nad tým, či nejakým spôsobom dokáže ovládať ich puto, keď ich obe zahalila temnota a ony sa vyparili. 

Nezostalo po nich nič. Len osamotený Kyren, uprostred bažiny. 

Tá tvrdohlavá vlčica, vravel si. Nadával. Zúril! Už nikdy ju nebude poslúchať. Nabudúce musí jednať ako on uzná za vhodné. Už sa na ňu nemienil spoliehať.

Tak ako? Koho práve porazilo? Čo to zas tá tvrdohlavá vlčica vystrája?

Nezabudnite ma nakopnúť svojou spätnou väzbou ;P
Či už vo forme jedného rýchleho kliknutia na hviezdu, komentu, v ktorom sa posťažujete alebo kľudne aj správou ;)) budem sa tešiť ♡