Občas si vravím, že by som mohla byť odborníčka na sračky. Lenže, je to niečo, s čím by som sa mohla chváliť?
Roz-ho-dne, ticho sa zasmejem. Tieto moje čuchové znalosti sa mi hodili už toľkokrát. Najviac však, keď sme boli s Modroočkom v Pohorí mnohých podôb a ja som nás vďaka môjmu citlivému ňufáčiku doviedla až k tej Krorrovej značke, alias sračke. Presne som vedela čo hľadám.

S jeho hovnami som mala nemalé skúsenosti. Nie len že sa mi ten prašivý potkan, teda pardon, pinc, vysral do postele, ale niekoľkokrát mi to hodil priamo na vlasy. Nechápem, že som ho už dávno nezakusla. Jeho jediné šťastie bolo, že som ho mala zrejme radšej, ako som si myslela.

Pomaly postupujem vpred tmavým širokým tunelom, s tým kusom melaontidu v ruke. Tajne dúfam, že to nebude také nekonečné putovanie ako to, čo som bola nútená podstúpiť s Kyrenom. I keď, nakoniec to s ním nebola až taká katastrofa.

Konečne objavím zdroj toho pachu. Kľaknem si k obrovskej hromade a šťuchnem do nej jedným prstom. Už ako som to zacítila, mala som malé podozrenie, ktoré sa s každým krokom vpred potvrdzovalo. To zvieracie čudo, čo sa na ňom odviezli v prístave, páchlo približne takto. Možno keby tu jazdili na nejakých prerastených podzemných červoch, bola by som menej prekvapená. Tamto zviera nepôsobilo dojmom, že by zrovna bažilo po tom, preháňať sa podzemím. Zrejme bude ale silné a tie smradľavé dvojnohé hnusoby zas príliš slabé a lenivé.

K tunelu sa občas pripájajú bočné chodby. Ja sa však držím zvieracej stopy. Nakoniec je aj dobre, že nemám fakľu, pretože keby sem niekto mieril z jednej z tých chodieb, jej svetlo by ma ihneď prezradilo.

Ha! Ako keby som o tom práve nerozmýšľala. Z jedného otvoru sa začne rozlievať slabé žlté svetlo.

Melaontid si položím ku stene na zem z jednej strany malého otvoru a ja si prejdem na druhú stranu. Ten, kto ide tou chodbou, sa asi plazí. Šúcha nohami v pomalom tempe, snažiac sa ma nevedomky uspať. Začínam byť netrpezlivá. Možno by som tam mala vbehnúť, začnem si nedočkavo klepať po ostrí mojej dýky prstami. Toto vedieť, nemusela som tu čakať. Už som mohla byť dávno preč. Teraz už ale neodídem. Keď už tu stojím celú svoju mladosť, tak to pred krvavým finále nevzdám.

Samozrejme, že to nevydržím a vydám sa tomu šuchtavému zvuku s fakľou, naproti. Hneď za prvou zákrutou ucítim to, čo som doteraz necítila pre výrazný pach toho hovna v tuneli.

Nie, to nemôže byť pravda.
Teraz mu už naozaj utekám naproti. Neviem čo spravím ako prvé, keď ho uvidím na vlastné oči. Vynadám mu alebo ho rovno zabijem?

„A ty si iba blbec alebo totálny kretén?!" vyšteknem sekundu pred tým, než ho uvidím. Zabiť sa ho zjavne pokúsil už niekto predo mnou. Ďakovať mu za to však nepobežím.

„Vždy tak žhavá," zachroptí polomŕtvy Modroočko, opierajúci sa o stenu chodby, zanechávajúc za sebou krvavý pás, ktorý pekne ukazuje cestu jeho úniku. Teda, nie že by tu bola aj iná, tak nech mu je pre tentokrát odpustená táto nedbanlivosť. Aj tu blbú poznámku mu odpustím, pretože je zjavne mimo.

„Čo tu, pri Matke, robíš?!" zlostne zavrčím. Nervózne sa pred ním prechádzam. K nemu však nejdem. Momentálne sa neviem rozhodnúť či som viac nasratá preto, že tu je, alebo kvôli tomu, v akom stave som ho našla.

Stále sa opiera jedným bokom o stenu. Je celý od krvi, až je ťažko určiť odkiaľ odvšadiaľ mu vyteká. Jednou rukou sa drží za brucho, zatiaľ čo z druhej sa mu pomaly kĺže fakľa.

Hlavu má zaklonenú, tiež opretú o stenu. Je tak bledý. Aj v tom žltom svetle vidno jeho nezdravú, priam mŕtvolnú farbu.

V momente ako mu vypadne fakľa z ruky, sa mu podlomia kolená a ja som donútená k nemu priskočiť.

Dobre, budem sa tváriť, že je to iba ďalší z jeho ťahov, ako ma dostať tam, kam chce. Jeho ochabnutú ruku si prevesím poza krk cez ramená a s namáhavým zafučaním si trocha poskočím, aby som si jeho telo prisunula ešte o kus bližšie.

Ešteže nie som žiadna bábovka, inak by som sa pod jeho váhou zložila. To ale neznamená, že ho dokážem takto vláčiť celý deň. Fakľu nechám ležať na zemi a pomaly sa vyberiem späť do veľkého tunela.

Dostanem sa až k môjmu odloženému kúsku melaontidu. Potrebujem niečo vidieť a tak by som si ho rada vzala z tej zeme. Voľný bok si opriem o chladnú stenu a nohou si pozdĺž steny posúvam kameň vyššie. Na tretí pokus mi konečne nepadne a ja ho tak dostanem do dostatočnej výšky na to, aby som si ho dokázala vziať rukou z čižmy.

Tak dobre, teraz už len dúfať, že nikoho nestretneme. Lenže ono je to tak... Dobre si pamätám, aký vie mať bohyňa zmysel pre humor.

„Neprišiel som kvôli tebe," začne chrčať Kyrenova zvesená hlava.

„Čuš!" zamračím sa do tmy pred nami.

„Len aby... si si nenamýšľala," sťažka sa zasmeje, až sa z toho rozkašle.

„Sklapni!" okríknem ho trocha hlasnejšie.

Jeho nohy o seba zakopávajú čoraz častejšie. O chvíľu už ho za sebou budem doslova ťahať. Sakra!

„Počúvaj ma," zastavím a trocha ho prefackám, aby ma vnímal. „Udržíš sa na mne, ak sa premením? Mohla by som ťa tak ľahšie odniesť." Temnotu radšej nechávam spať, pretože ak ju použijem, dodám jej silu a nemienim riskovať, že ho naozaj vlastnoručne dorazím.

Kyrenov nepatrný pohyb hlavy beriem ako súhlas. Nie je čas riešiť, do ktorej strany sa snažil kývať. Opatrne ho tresnem o zem a premením sa. Moje mohutné vlčie telo si ľahne vedľa toho jeho bezvládneho. O pár sekúnd zacítim, ako ma ťahá za kožuch.

Keď cezo mňa doslova visí, vezmem si do papule melaontid a pomaly sa dvihnem. Spravím pár prvých krokov. Nie je to nič príjemné, pretože pri tomto jeho úchope zrejme prídem o veľkú časť srsti, ale neskôr mu to zrátam aj s úrokmi.

Prejdem do poklusu. Po pár metroch cítim, ako jeho držanie povoľuje. Pomaly sa kĺže na jednu stranu.

Pravidelný zvonivý zvuk sa k mojím ušiam donesie chvíľu potom, čo Kyren padne. Jeho chyba. Nemá sa nechávať prizabiť! Odtiahnem ho ku stene. Starostlivo si k nemu uložím aj ten jemne žiariaci kúsok kameňa.

Netrvá dlho a pár metrov od nás zasvieti svetlo. Dva zvery ťahajúce voz, si spokojne vykračujú širokým tunelom.

Nebudem sa tváriť, že som so spoločnosťou nerátala. Začínam si byť istá tým, že bohyňa Matka sa nudí až príliš často.

Tak dobre, trocha si to umieranie oživíme.

Polomŕtveho, nevnímajúceho Kyrena nechávam na mieste a ja sa vrátim o nejaký kus do tmy. Zaleziem do najbližšej malej chodby. Trocha vykuknem, aby som mala prehľad o tom, čo sa tam deje.

Zvieratá už sú celkom blízko a náš pach ich vystraší. Stavajú sa na zadné a nespokojne erdžia. Nechce sa im ísť ďalej. Odhadla som tak dvoch či troch smraďochov na povoze. Netrpezlivo čakám, kedy všetci zlezú, aby som sa presvedčila o ich počte.

Prvý smraďoch dobehne k bezvládnemu telu, opierajúcemu sa o stenu tunela. Druhý smraďoch uteká ukľudniť nepokojné zvieratá. Tretí smraďoch ide pomalým krokom za prvým. Fajn, sú teda traja. Vidím len ich siluety, pretože priestor osvetľujú iba dve malé fakle, pripevnené na ich povoze. Snáď si ma hneď nevšimnú.

Práve sa chystám spraviť prvý krok vpred, keď sa mi podlomia nohy a moje vnútro zovrie strašná bolesť. Je to fyzická, ale aj duševná bolesť. Stojí ma veľa sebaovládania, aby som v ten moment nezakňučala, ako keby som sa práve trieštila na tisíce kusov.

Puto. Znova cítim puto. Lenže ono sa stráca. Rozpadá sa!

Nie!

Môj pohľad vystrelí ku Kyrenovi. Ten parchant fakt umiera.

Nie!!!

Môže vlk plakať? Prisahala by som totiž, že plačem.

V agónii sa vrhám vpred. Moja bolesť sa mení v zúrivosť a ja zvalím na zem prvých dvoch smraďochov. Jedna ruka so zbraňou letí pár metrov ďalej, za sprievodu revu jej bývalého majiteľa. Druhý nemá šancu ani zavrešťať ako nejaká ufňukaná suka, pretože jeho hlava sa hrá na škaredú loptu, kotúľajúc sa pod kopytá nekľudných zvierat. Tretí má aspoň trocha rozumu a dá sa na ústup. Lenže jeho beh je priam zúfalo pomalý.

Bolesť v mojej hrudi sa rozpína.

Chňapnem po ňom. Tesáky zaborím do mäsa na jeho nohe a on spadne na držku. Od strachu zo mňa či z blížiacej sa smrti, si nie len naští, ale aj naserie do gatí. Nebyť v takom amoku, možno sa z toho preventívne vygrcam na jeho mŕtvolu a potom ho vysmejem.

„M-m-monštrum!" skríkne tesne pred tým, ako si z neho kus urvem a jeho bezvládne telo odhodím kamsi do tmy. Práve teraz naozaj nemám čas sa s nimi hrať. Rýchlo utekám za Kyrenom a kdesi v mojom vnútri lapám po našom pute.

Premením sa a čupnem si k nemu.

„Neopováž sa umrieť, ty veľký kus prerasteného hovna! Počuješ?!" Napravím jeho telo späť do sedu a trhám mu košeľu. Popri tom fňukám, vrčím, zlostím sa, smútim. Hlavne sa ale snažím presvedčiť o tom, že bude všetko v poriadku a on naozaj neumiera a nezomrie. Nemôže. Práve teraz cítim asi všetky pocity, ktorých som schopná. Nestíhajú sa vo mne ani striedať. Rovno sa zlievajú do jednej ťaživej guče uprostred mňa.

„Až raz umrieš, bude to mojou rukou. Čo si to za padavku, že ťa zloží..." ani to nedopoviem, pretože si konečne prezriem jeho zranenie na bruchu. Práve teraz by som sa mohla presvedčiť aj o tom, čo mal dnes na raňajky. Doriti!

„Nenávidím ťa! Nenávidím..." popotiahnem nosom, snažiac sa zadržať nervové zrútenie, ktoré je doslova na krajíčku. „Nenávidím ťa za to, že si zbabelec, čo si odíde takto ľahko," zatvorím oči a stále sa načahujem po tom prekliatom pute. Snažím sa dostať do toho stavu ako vo sne, kedy vidím svoju oranžovú časť puta a jeho modrú.

Opieram sa dlaňami o Kyrenové kolená a s pevne zomknutými viečkami zhlboka dýcham. Ponáram sa kamsi... do tmy. Som čoraz hlbšie. Chcem si spomenúť na to, aké silné bolo naše puto, kým sa stratilo. Čo presne som cítila. Ako som sa stala mojim malým kúskom, načahujúcim sa po tom jeho.

Áno, áno, mám to... Snažím sa zostať stále kľudná.

Nádych, výdych. Nádych...

Pred sebou vidím len malú vyhasínajúcu iskričku, ktorá už skoro stratila svoju nebeskú farbu. Nebliká, nežiari, farby sa v nej neprelievajú. Moje puto, ktoré je tiež čoraz slabšie, sa obmotá okolo toho umierajúceho kúsku, uprostred jeho srdca. Lenže zakaždým, keď sa ho snažím zovrieť silnejšie, sa mi vykĺzne. Pri piatom pokuse sa ma začína zmocňovať beznádej. Doteraz som celému tomuto, odmietala uveriť. Lenže teraz viem, že oňho naozaj prichádzam.

Jeho srdce už ledva udrie a krv v jeho žilách takmer nie je. A to hnusné poondiate puto mi stále uniká. Už ho takmer nevidno. Už ho skoro necítim.

„Prosím..." zašepkám fňukajúc do prázdna. „Preber sa, aby som ťa mohla zabiť," chcem sa usmiať, no nejde to. „Potrebujem ťa," pevnejšie zovriem jeho kolená a palcami pošúcham látku nohavíc. Prekliate puto! Prečo to tak bolí?

„Kým som ťa nestretla, tak som naozaj nežila. Putovanie s tebou, bolo tým najlepším zážitkom v mojom živote. Ten tvoj ksicht mi prirástol k srdcu. Dobre?! To si chcel počuť?"

Už je takmer preč. Už sa nemám po čom načahovať. Stráca sa... nie... prosím. Prosím!

„Chcem, aby sme naše puto naplnili," otvorím oči niekoľkokrát zúfalo tresnem do sklanatej steny za ním. „Kyr-ky... Kyren," naplno sa rozplačem a hrdelne zarevem, keď spraví jeho srdce posledný slabý úder.

Kľačiac vedľa jeho mŕtvoly vreštím a vypúšťam svoju bolesť. Ten parchant ma opustil.

Nie... Nie!

Prstami si vojdem do vlasov a silno za ne zaťahám. Prisahám, že sa steny tunela otriasajú pri ozvene môjho šialeného vreskotu. Ani si nevšimnem, že nás znova zahalila tma a zvieratá s vozom sú už dávno preč.

A v tej neuveriteľnej bolesti a prázdnote, zo mňa vytryskne temnota tak hustá, že do seba vtiahne aj okolitú tmu.

---

Prežili ste tú stratu spolu s Tairou? V podstate mu tam vyznala lásku... či?

Nezabite ma...

Nezabudnite po sebe zanechať stopu vo forme komentu či hviezdy :))