Kyren

Kyren opustil podobu svojho vlka. Díval sa do strieborných očí toho neznámeho samca a v hlave tak trocha tušil, o koho by mohlo ísť. Nechcelo sa mu tomu však veriť. Dukun mu hovorila o pôvodných rodoch. Vždy mu prišlo zvláštne, že práve rod, ktorý spája tie ostatné štyri vo všetkých ich farbách, sa označuje za ten čistý. Ten najhlavnejší, rod čistej krvi. Nedávalo to predsa zmysel. Bol zmesou mesačných, búrkových, temných a ohnivých línií vlčích rodov. On sám sa vtedy považoval len za akúsi špinavú zmesku. Nikdy si neuvedomil, že ešte nevidel iného vlka, ktorý by mal všetky štyri farby srsti. Ibaže okrem svorky temných, nestretol moc iných vlkov. Vlastne ani nevedel, či veriť tomu, čo stará Dukun hovorí. Teda nie, že by klamala, ale svorka Temných prízrakov ani svorka Mesačného úsvitu už dávno nebola úplne čistá. Aspoň podľa toho čo mohol vidieť, mu to tak pripadalo.

„Som alfa pôvodnej svorky búrkových vlkov, Rhyon Stormwolf." Ten vlk si bol istý tým, kým je. Doslova to z neho sršalo.

„Kyren Wraith. Alfa svorky Krvavého úsvitu, posledný rodu čistej krvi," prižmúril oči na Rhyona, ktorý sa mu zrazu zdal akýsi strhaný. Pod očami mal tmavé kruhy a líca prepadnuté. Niečo mu tu nesedelo. Nie, z neho mal dobrý pocit, ale...

Rhyon si všimol ako si ho prezerá a tak mu povedal o tom, čo sa im v posledných dňoch stalo.

„Človek?" začudoval sa Kyren, keď mu rozprával o svojom prvom strete s človekom a o tom, ako sa k nim ľudia zachovali. Rhyon len pokýval hlavou a pokračoval ďalej.

„Poslednú noc predtým ako mala loď vyplávať, sa odkiaľsi objavila zvláštna cudzinka. Akási vlčica, myslím. Pre nejaké kúzla nebolo cítiť jej pach a nestihla mi povedať kto je, ale mal som z nej zmiešané pocity. Hlavné však je, že nás nakoniec zachránila," pokrčil ramenami Rhyon.

„Počkaj, povedz mi o nej viac," prerušil ho Kyren skôr, ako by stihol pokračovať. Z jeho doterajšieho vyprávania mal dojem, že človek musí byť strašné monštrum, ktoré sa neštíti ničoho. Bezcitná beštia, hovoril si. Mohol byť práve človek príčinou toho beštiálneho vyčíňania v tej vypálenej dedine?

Lenže zmienka o záhadnej cudzinke ho zaujala. Niečo mu hovorilo, že by to...

„Mala výrazne oranžové oči, šedé vlasy a ostrý jazyk." Rhyonov opis sedel na Tairu. Stačilo by povedať len to, že mala ostrý jazyk a už by si bol istý. Iný opis mu nebolo treba. Je tu, jeho telo sa pri tej myšlienke zachvelo.

„Nechcem privolávať nič zlé, no vedela ovládať tiene," dodal ešte jeden podstatný detail, ktorý mu nedal spať. „Prv s nimi bojovala, no potom ich ovládla a oni sa do nej doslova vpili."

Sakra, to muselo znamenať, že o nej bohyňa už vie. Kŕmila ju svojou temnotou? Čo by tým ale dosiahla? Mal akési zlé tušenie, že jej nešlo len o to, zničiť Tairu.

„Musím tam ísť," prehovoril o poznanie nervóznejší Kyren.

„Nesúhlasím," zavrtel hlavou Rhyon, pretože mu prišlo šialené, aby si medzi ľudí napochodoval najdôležitejší vlk ich sveta iba tak. Chce sa nechať zabiť? Počúval ma vôbec? Pýtal sa sám seba vo svojej hlave. Lenže potom mu to došlo. „Ide o tú zaklínačku tieňov?" skúsil hádať. Kyren v momente stuhol a on z neho vycítil to, čo sa z nejakého dôvodu snažil maskovať.

„Z časti... Doviedli ma sem ale stopy. Na juhu sa začali objavovať nebezpečné zbrane. Potrebujem zistiť odkiaľ sú a zastaviť ich prílev do nášho sveta, kým sa tu všetci vyvraždia."

„Mali sme tú česť s ich zbraňami. Prišiel som kvôli nim o veľkú časť svorky."

Taira White

Dúfam, že nečakali, že tu začnem jačať ako totálna hysterka. Takú radosť im nespravím. Trocha mi ale nejde do hlavy ako mi mohlo uniknúť, že v dome ešte niekto je. Necítila som nikoho.

A potom mi to dojde. Mohli predsa použiť rovnakú vec ako na tej lodi. Stormovu svorku uväznenú v podpalubí som tiež necítila. Nasrato si povzdychnem, pretože vlk, ktorý sa nemôže spoliehať na svoj čuch, je nahovno vlk.

Kým som sem dole skočila, nestihla som si všimnúť nič iné, okrem hlinenej podlahy. Bohužiaľ.

Nevadí.

Je tu síce tma ako v tej prekliatej jaskyni, ktorou sme s Modroočkom putovali kým sme našli prvú fakľu, ale aspoň zo stropu netrčia ostré skaly. Už len predstava toho, koľkokrát to schytalo moje čelo, ma zabolí. A tá nevzhľadná jazva cez ľavé obočie. Ale čo je to všetko oproti zmrzačenému uchu? Ešte chvíľu tohto akčného života a bude zo mňa prisahám, mrzák. S úsmevom na perách nahmatám stenu. Samozrejme, že sa nevzdám svojho akčného života. Nikdy sa nebudem preháňať po paláci v načačkaných šatičkách s milým úsmevom na perách. Ak by som sa nejakou strašnou náhodou raz naozaj ocitla v šatách, tak môj úsmev rozhodne nebude milý.

Pri predstave mňa v šatách ma strasie a úsmev na mojej tvári povädne.

„Sakra!" zlostne zasyčím, držiac si boľavé koleno. Práve som ním totiž narazila do rohu čohosi. Počkať... Veko sa pri tom náraze trocha odsunulo zo svojho miesta a do tmy cez úzku štrbinku preniká jemná žiara.

Melaontid. Čo tu, doriti, robí melaontid?!

Ťaží sa predsa iba v Pohorí mnohých podôb. Pokiaľ viem a že toho moc neviem, ťažila ho Sarrenova svorka. Vtedy som to mohla vidieť na vlastné oči. Lenže neviem, či ťažba pokračuje. Kto im dodáva túto sračku? Ono to vie byť samozrejme užitočná vec, no dá sa použiť veľmi zlými spôsobmi. Sú to veľké neopracované kusy. Vďaka ti Matka, že to nie je prach. Môj pobyt tu, by sa tak stal o poznanie zaujímavejším.

Ono to má aj jednu výhodu a to, že mám svetlo. Ha, teraz čumte vy tam hore, uškrniem sa v modrej žiare.

Konečne sa poriadne poobzerám okolo seba. Je tu ešte niekoľko rovnako veľkých drevených bední. Pre istotu nakuknem ešte do jednej z nich, aby som sa presvedčila o tom, že sú všetky plné melaontidu.

Pri protiľahlej stene je malý stôl bez stoličiek a nízka, no za to široká komoda. Prehrabem sa v šuflíkoch, no nič tam... Ale, ale, čo to tu máme? Vedľa mŕtvej myši tu leží tá prekliata zbraň. Táto je ale o kúsok menšia. Opatrne si ju prezriem. Nerada by som prišla k úrazu. Ono keď vám s tým stále niekto máva pred ksichtom, tak sa čo to priučíte. Toto hore potiahnuť tak, aby to cvaklo a toto tu stlačiť. Potom by to malo spraviť bum.

Čo za blbca by ma tu dole zavrelo s týmto? Aj by som sa tu teraz rozplakala od úprimného smiechu, ale na to nie je čas.

Odsuniem komodu nabok a pomyslím si, aká som super. Ono sa občas aj vyplatí nezrdhnúť hneď, keď sa ocitnem v naoko bezvýchodiskovej situácii. Mohla som sa preniesť a trocha si tam hore zašpásovať s tým, kto ma tu zatvoril. Ale načo? Nebude väčšia sranda, keď ma tu zrazu neobjaví? Predsa je mi teraz každá sekunda vzácna. A určite je rozumnejšie nechať tú temnotu vo mne spať a zbytočne ju nedráždiť. Tak či tak som hľadala práve toto.

Jeden kus melaontidu si vezmem do ruky a zaklapnem drevené veká. Prejdem k diere, ktorá sa mi ukázala v stene po odsunutí komody. Je presne tak veľká, aby ňou pretlačili veľké bedne plné zbraní, či toho modrého nerastu.

Ruku s melaontidom vopchám do tmavého otvoru, aby som sa presvedčila o tom, čo ma tam čaká.

Hm, drevená plošina, laná... Jasne, predsa som si nemyslela, že by tie ťažké bedne tlačili pred sebou nejakou úzkou chodbou, že? Nie, ja som si totiž myslela práve niečo také.

Kameň položím na plošinu a preleziem na ňu. Na štyroch sa otočím k otvoru a prázdnu komodu zospodu podopriem rukami, aby som ju posunula na miesto.

Chytím hrubé lano a začnem zaň ťahať. Plošina sa pohne, ale zlým smerom. Dobre, asi by to chcelo skúsiť druhý koniec. Plošina sa tentokrát začne hýbať dobrým smerom a ja pomaly klesám. Je to len kúsok a som na dne. Znova sa zasmejem sama sebe, pretože mi ihneď napadne, či by sa toto dalo označiť za dno môjho života. Krútiac hlavou sa postavím a vystúpim z plošiny. Žiara jedného malého melaontidu je síce slabá, ale môjmu vlčiemu zraku to postačuje. Priestor je tu veľký. Je tu presne desať drevených bední. Hneď sa ich aj vyberiem skontrolovať, aby som sa presvedčila čo v nich je.

Zbrane. Veľa zbraní.

Zdá sa, že by to mohli byť práve tie, ktoré som ich videla vykladať z lode. Myslím, že ich bolo tiež desať. Snažím sa rýchlo v mysli predstaviť ako ich vykladali a odvážali. Vtedy som si totiž nepovedala ich počet v hlave a tak si nie som úplne istá. Ale áno, bolo ich desať.

Obzriem sa do obrovskej chodby po mojej pravici. Príde mi až príliš široká a vysoká. Keď podídem bližšie ku stenám chodby, všimnem si, že je kameň čerstvo opracovaný. Na zemi sú ešte úlomky. Žiadna špina, iba bledý prach a úlomky, ktoré ešte nie sú rozdupané.

A potom ku mne z tej tmy zavanie akýsi zvláštny pach. Je to ako... hovno? Lenže podľa smradu neviem rozoznať, komu patrí. Nebude žiadneho vlka čo by to hodil doprostred tunela. Toto je od nejakého zvieraťa. Zver stopujem často, takže viem presne, ktoré zviera serie aké smrady. Tento smrad je ale pre môj nos nový.

--------

Už sa sa to blíži...

Takže, čo za hovno to Taira objavila tentokrát?

Kto ma nesleduje na IG, tu v profile mám odkazy na oba moje účty. Umelecký, aj wattpaďácky... aby vám nič neušlo.

Čítajte, komentuje, hviezdičkujte... kážda odozva sa ráta a poteší :)