Keďže sa odmietam namočiť, preručkujem  po rímse popod zábradlím lode, až na jej koniec. Potom pokračujem ešte malý kúsok na druhú stranu. Troška neistejšie ako by som bola čakala, sa otočím chrbtom k trupu lode. Doslova priľnem k tomu drsnému drevu. Dva hlboké nádychy a skočím na menší čln, ktorý by mohol byť kľudne jednou z únikových ciest z tej budovy.

Tu už som krytá stenami. Prejdem na schody vedúce k loďke, ktorú hneď na to odviažem a pošlem na osamotenú plavbu do neznáma.

Pozorne si prezriem celú zadnú stranu budovy, aby som zhodnotila, kade sa tam budem vedieť dostať. Hlavne čo najnenápadnejšie. Rozbíjanie okien je jednoznačne mimo plán. Podídem k dverám a mojim vlčím sluchom sa započúvam do diania za nimi. Jasne, čo som čakala. Je tam ticho, ako občas v mojej hlave. No, lenže v mojej hlave sa ticho nerozhostilo už celkom dlho. Asi mi to aj chýba, odbočím na moment v myšlienkach. V poslednom čase bola moja hlava plná myšlienok na chuť jarného vánku. Že som bola nesústredená vtedy chápem. Ale prečo sa neviem sústrediť ani teraz? Zrejme bude môj problém niekde inde a nie v tom prekliatom pute, ktoré sa stratilo, otrávene zavrčím.

Pokrútim sama nad sebou hlavou, až sa mi pri tom zavlnia vlasy. Potrebujem toho prašivého čokla vytriasť z hlavy. Teraz na tieto sračky nie je čas.

Po odkvapovej rúre sa začnem šplhať vyššie, na ďalšie poschodia. Budova ich má celkom tri.
Neviem či sa mám tešiť alebo báť, no hneď prvé okno je zle dovreté. Pár pohybov noža v medzere medzi okenným rámom a parapetom a je to. Ako vánok vplávam dnu. Hm, všade kam sa pozriem, sú samé krabice a veľké drevené bedne. Na chvíľu sa započúvam do zvukov domu. Potom zavetrím, no nič podozrivé necítim. Vlastne necítim vôbec nič. Doriti! Už tu určite nie su.

Zauvažujem či ísť ešte vyššie, alebo rovno zísť dole a preskúmať, či má tento ich sklad aj pivnicu. Nemusím ale rozmýšľať dlho, kým sa rozhodnem a vyberiem dole. Konečne som naplno sústredená a tak tichá, že počujem aj červoteče ako požierajú drevené zábradlie. Prisahala by som, že si jeden z nich práve grgol po lahodne chrumkavej trieske.

Omyl, toto nebol červotoč. Jedine, že by si otvoril dvere a práve sa plazil dnu s podrezaným hrdlom. Ako je možné, že ten smradľavý parchant ešte žije?! Ako keby sa dnu plazila mŕtvola, ktorá obživla. Je to pekný hmus.

Pridržiavajúc sa o kľučku na vchodových dverách, sa ten skoro mŕtvy parchant snaží niečo povedať. Alebo len lapá po dychu?
Teraz mi zostáva iba dúfať, že tu naozaj nie je nikto, kto by ho mohol počuť.

„Fakt prepáč, nehľadaj v tom nič osobné," zatnem zuby a pokrčím nasrato nosom. Mňa tu nebude strašiť žiaden smradľavý kretén. Zoskočím z posledného schodu a dvoma rýchlymi krokmi sa ocitám pri ňom. Moja verná priateľka už vrie od nedočkavosti v mojej zovretej dlani. Skrz hlavu ho priklincujem dýkou ku dverám.

Keď jeho telo konečne ochabne a ja si môžem byť istá tým, že je naozaj mŕtvy, odpľujem si na zem. Fuj, ty premočený parchant, nepekne naňho zazriem. Aj by som ho tu nechala takto pekne priklincovaného, ale svoju kamošku ešte budem potrebovať.

Aspoň mám konečne istotu, že tu naozaj nikto nie je. Ochabnuté telo nechávam medzi vchodovými dverami a poberiem sa hľadať pivnicu alebo niečo, čo by mohlo byť nejakým tajným východom z tohto ich skladiska.

-

Po chvíľke pátrania nachádzam v podlahe komory akýsi podozrivý výrez. Je to poklop, ktorý keď nadvihnem, odhalí tajný priestor pod podlahou. Neváham a hneď aj skočím dole. Mám byť prekvapená, keď sa za mnou ten poklop zatvorí?

Kyren Wraith

Ráno strávil so Sarrenom. Musel uznať, že za ten krátky čas odviedol kus práce. Dokonca mu za tu chvíľu čo s ním strávil, ani neliezol na nervy. O zbraniach vedel, videl ich, no to bolo asi tak všetko. Tak sa Kyren rozhodol vyspovedať kľudne aj celú svorku, len aby sa pohol ďalej.

Ich puto vo svojom vnútri stále držal schované v tej nepreniknuteľne mliečnej hmle. Nemienil riskovať. Nebol si istý tým, ako na to zareaguje Taira. Raz ho bozkávala, potom skoro podrezala... Matka aby sa v nej vyznala. Predstavoval si ju asi tak, že v jednej sekunde si víťazoslávne poskočí od radosti, v druhej si pomyslí, že to asi nebude len tak a potom bohyňa ho chráň, čo jej zas skrsne v hlave. Rozhodol sa na to ale teraz nemyslieť. Dúfal, že je nateraz v bezpečí. Keď si splní svoju úlohu a ochráni svorku, postará sa o to, aby sa vrátila. Musel jej povedať o tej temnej bohyni. Nemôžu ju tam nechať len tak. Zjavne bola nebezpečnejšia ako si mysleli. Zrejme ju len oslabili a ona znova naberala na sile. Celá táto situácia sa mu nepáčila.

-

Spolu s krkavcom sa preniesol do malej vlčej dediny, ktorá sa nachádzala na severe. Nechcel hneď vstúpiť do prístavného mesta, kam mali voziť loďami zbrane. Niečo mu hovorilo, že tam nebude bezpečno. Potreboval si najprv zistiť, aká je situácia. Čo sa v meste deje, či vedia o zbraniach aj okolité svorky.

Zostal stáť na kraji dediny, z ktorej ešte stúpal dym. Iba prach a popol. Nikde ani živej nohy. Všetky vnútornosti sa mu skrútili od zápachu, ktorý sa mu lenivo obtieral o nos. Celý zmeravený hľadel na niečo, čomu nedokázal pochopiť, že sa naozaj stalo. Ako? Kto by bol schopný niečoho tak... Nie, na niečo také v jeho svete neexistovalo pomenovanie. Zavraždiť tak krutým spôsobom celú svorku. Predsa vlci medzi sebou bojujú, no slabé kusy ochraňujú. Tu však videl obhoreté aj telá malých vĺčat. 

Niekoľkokrát zažmurkal, snažiac sa zahnať počiatočný šok a zhnusenie nad tým odporným činom, ktorý sa postupne pretavoval do zlosti. Porozhliadol sa po okolí. To však radšej nemal robiť, pretože jeho ostrý zrak zameral ružové svaly vlčích tiel, knísajúce sa medzi stromami neďalekého lesa. Bolo to niekoľko vlčích tiel stiahnutých z kože. Priviazané za zadnú labu viseli zo stromov ako výstraha pre každého nevítaného hosťa. 

Už nevnímal okolitý pach spálených vlčích tiel, miesiaci sa so štipľavým dymom. Zrak sa mu zamlžil a telo roztriaslo od neuveriteľného hnevu, ktorý ho napĺňal stále viac a viac. Keď tou zlosťou nasiakol až po končeky vlasov, zreval tak mocne, až sa neďaleká hora zatriasla. Musel jednať. Nebolo času nazvyš.

Vyslal Krorra na prieskum okolia.

O niekoľko minút sa krkavec vrátil. Kyren bol rád, pretože v okolí dediny nezachytil žiadnu stopu. Spálené vlčie telá prestal počítať pri tridsiatom. Stále rozmýšľal nad tým, kto by bol schopný takého zverstva. Celá vlčia svorka zahynula v plameňoch, prinášajúcich nepredstaviteľné utrpenie. Vzrastali v ňom obavy z toho, že by takto mohli dopadnúť aj iné svorky. Možno aj tá jeho. Nikdy nič také nedopustí, pomyslel si pri tom, ako silno zatínal sánku i päste.

Krorrovi sa už medzi pazúrmi neprelieval kúsok hmly, ktorý mu dal. To znamenalo, že niečo našiel. Malý mlžný obláčik tak nechal na bezpečnom mieste, aby sa k nemu mohli premiestniť.

Objavili sa o dosť ďalej od prístavného mesta. Bola to hora, ktorej vrchol bol neprístupný pre zlý terén. Chvíľu sa podivoval nad tým, kde sa to ocitli a čo by tu mohol Krorr objaviť. Jeho myšlienky však netrvali dlho, keď to ucítil. Vlčí pach. Tento pach ale nepoznal. Nepodobal sa žiadnemu z tých vlčích pachov, ktoré mal možnosť dovtedy spoznať a cítiť. Stretol sa s každým z tohto sveta. Bol predsa alfom Krvavého úsvitu. Najmocnejšej svorky. On bol posledný čistej krvi svojho rodu. Štvorfarebný vlk, ktorý nemal konkurenciu v mnohých oblastiach svojej existencie. To, že bol najväčším z vlkov, bol len taký bonus.

Pach sa držal medzi skalami, lenže on nikde nevidel žiaden vchod do jaskyne, v ktorej by sa mohli vlci schovávať. Krorr preletel o malý kus ďalej, k ostrej skalnatej stene. Preliezol teda za ním a nakukol ponad ten špicatý kus kameňa. Dole pod nimi sedel obrovský strieborný vlk. Naozaj mal pocit, že sa jeho srsť trbliece. Nikdy predtým takého vlka nevidel.

Krorr zatrepotal krídlami a odletel preč. Aké bolo Kyrenovo prekvapenie, keď pristál rovno pred nohami mohutného vlka. Krkavec i strieborný vlk naraz sklonili hlavy v tichom pozdrave. Poznali sa? 

Opatrne zboku preliezo nižšie pozdĺž skalnatej steny, odkiaľ skočil na malú plošinu za Krorra. Strieborný vlk sa postavil a varovne zavrčal. Krorr sa otočil a sklonil hlavu aj ku Kyrenovi, rovnako ako to spravil pred malým momentom u druhého vlka. Vtedy sa varovné vrčanie utíšilo.

Konečen si jeden druhého pozorne prezreli a nasali svoje pachy. 

Strieborný vlk sklonil veľkú huňatú hlavu a sklopil zrak. Oči mu splývali v striebornej farbe spolu so srsťou. 

Podriadil sa.

„Teda, je to pravda. Tvoj rod nevymrel. A ty si živý dôkaz," zadíval sa naňho obdivne strieborný vlk po tom ako sa premenil do svojej podoby dvojnožca. Ako keby nemohol veriť vlastným očiam, že niekto rodu čistej krvi naozaj prežil. 

---

Pomaly sa blíži čosi... a potom ešte čosi... *diabolsky sa uškŕňam*

Nikto žiadne pripomienky? Drží vás to stále rovnako? A čo z príbehu vás drží a zaujíma viac?

Ja som sa opäť namotala a už by som obe časti rada doklepala :)) Tak rok strpenia poprosim :D... nie, nie, nie, to bol vtip (dúfam)