-- 2. --

Stará vlčica, ktorá klesla na samé dno svorky, so starosťou v očiach vyzerala svojho vnúčika, ktorý sa stále nevrátil z lesa. Bol jediný, kto jej zostal. Mala iba jeho. Odkedy kráľovstvo padlo, mali sa v ich mestečku a teraz opäť v ich svorke, snáď ešte horšie. Vyslobodenie spod nadvlády kráľa a kráľovnej, ani zahnanie nekonečnej temnoty, neprinieslo lepšie časy. V každej bývalej svorke teraz prebiehali nekonečné boje o post dominantného samca. Po toľkých rokoch sa však nenašiel nikto, kto by chcel vládnuť svorke pre jej blaho. Každý sa naučil žiť len pre seba a myslieť iba na svoje blaho. Ostatne, niekoľko desaťročí tí vlci nevideli nič iné. Vyrastali v tom a tak sa tak teraz správali. Nevedeli ako sa starať o svorku. Netušili ako svorky naozaj fungujú... ako fungovali kedysi. Čím ďalej od bývalého hlavného mesta sa jednotlivé svorky nachádzali, tým horšie to bolo.

Svorka Divoké srdcia, v ktorej žila stará vlčica Merdit čakajúca na svojho vnúčika, bola veľmi ďaleko. Síce uprostred divočiny, no v srdciach už dávno mimo nej. Nikto si tu nevážil múdrosť starej vlčice. Každý ju mal za otvravnú spodinu. Len ďalší hladný krk. Smradľavá omega, ktorej už hlava dobre neslúži. Keby len vedeli koľko múdrosti by im mohla dať.

Trasľavou rukou, pridŕžajúc sa paličky, vykúkala z malej chajdy. Už bola tma. V hrdle jej navrela obrovská guča v akomsi tušení, že sa niečo stalo. Opatrne oprela paličku o rozlámané dvere, zavesila lampáš na kovový stojan pri zárubni a premenila sa. Jej hnedý vlk mal vekom prešedivelú masku. Karamelovo hnedé telo sa na špičke jej chvosta menilo na čierne. Bolo to neobvyklé sfarbenie, pretože vlci tu mali len rôzne odtiene hnedej. Vo svojej vlčej podobe nabrala o kúsok viac síl a tak sa vybrala k lesu.

Ocitla sa na konci ich skromného pozemku. Z tmavého, nocou zahaleného lesa, na ňu zažiarili dve jasne oranžové oči. Prvé čo ju zarazilo bolo ako vysoko sa vznášajú. Zavetrila a okrem pachu neznámeho vlka zacítila aj pach svojho vnúčika. Bolo tu však aj čosi iné. Krv a čerstvé mäso. Jej žalúdok na malý moment zaprotestoval, pretože sa jej v hlave nezmyselne vynoril obraz kombinácie pachu jej vnúčika a čerstvej krvi. Nie, myšlienku na jeho mŕtve telíčko rýchlo zahnala, i keď ten hrozivý vlk sa jej nepozdával. I tak tušila, že len zbytočne panikári a jej chlapček je v poriadku. Biely vlk s čiernym pásom srsti ťahajúcim sa mu od ňufáku a strácajúcim sa kdesi za jeho ušami. S jeho svietivými očami sa konečne vynoril z lesa. Odhalil sa v celej svojej majestátnosti. V papuli držal srnčiu nohu a okolo jeho nôh sa mu motal on. Jej vnúčik Tasel. Druhý infarktový stav jej priviedol nadprirodzene veľký krkavec, ktorý sa zniesol ponad jej hravé vnúča. Nezdrapil ho a neodniesol do neznáma. Tasel po ňom hravo chňapol a s vrtiacim chvostíkom zavrčal.

Malé vĺča si konečne všimlo svoju starú mamu a rozbehlo sa k nej. Hlavu malo celú zašpinenú od krvi. Merdit bola zmätená tým, čo práve videla a čo vidí. Vlk pred ňou bola priam neprirodzene pokojná vlčica. Hodila jej kus mäsa k nohám a jemne sklonila hlavu aby tak dala najavo, že im od nej nič nehrozí. Doniesla im potravu. Nasýtila večne škvŕkajúce bruško jej malého Tasela.

Merdit si odfrkla a otočila sa jej chrbtom. Biely vlk v ich končinách, v ich svete... Nie, to neveští nič dobré, pomyslela si. Napadlo jej či nejde o mesačného vlka, ale čo by robil v týchto končinách? Navyše, nebol čisto biely.
Malý Tasel hrajúci sa s kusom srnčej nohy pustil chladnúcu kožu a rozbehol sa za starou mamou. Biela vlčica sa zahnala po otravnom krkavcovi, ktorý jej lietal nad hlavou a vzala kus mäsa opäť do papule. Pomalým krokom sa vydala za nimi, do ich skromného príbytku.

°°

Taira

Pred malou drevenou chajdou sa premením, aby som im ju mojim mohutným telom nezdemolovala. So srnčím stehnom pod pazuchou vojdem dnu. Starena už má na stole starý prútený košík so šitíčkom. Práve si navlieka ihlu, zatiaľ čo si malý chlapec vyzlieka nohavice a tričko.

Stehno so silným plesknutím dopadne na stôl a môj zadok na stoličku. V tichosti sledujem starenu a jej trasľavé ruky. Kupodivu sa jej podarí navliecť niť už na tretí pokus.

Uvažujem, čo tu vlastne robím. Prečo som sem prišla? Och áno, tá prekliata samota. Nejaký kus mňa zatúžil po spoločnosti. Malé vĺča ma na chvíľu donútilo zabudnúť na to, kým som bola. Len poondiaty vlk samotár, ktorý zabíja z nudy a po krku mu ide akýsi prašivý prerastený alfa, s tým jeho prekliato vábivím pachom. Fuj! Mám chuť si odpluť.

Z myšlienok ma vytrhne malý strapatý chlapec, ktorý ku mne docupitá s akousi hračkou v ruke.

„Pozri sa," pichne mi pod nos vyrezávanú bielu sošku vlka. „Toto je môj mesačný vlk. Sú to jediný biely vlci, ktorí žijú na úplne inom kontinente. Jeden sa postaral o našu slobodu! Ty si tiež biela. Si mesačný vlk?"

„Nie. Ja som predsa aj čierna," pokrútim hlavou.

„Zrejme budeš výnimočná. Moja starká vraví, že na tmavých miestach sa nás dotkla bohyňa. Možno sa tak dotkla aj teba, vieš?" To malé vĺča má odpoveď prisahám na všetko. Šibnem pohľadom po jeho starkej, no tá sa ďalej venuje látaniu dier.

„Mňa sa dotkla temnota," silene sa usmejem nad odpoveďou, ktorá mi ani neviem prečo vykĺzla z úst.

„Čo ťa sem priviedlo?" prehovorí z ničoho nič stará vlčica, akoby nechcela aby som pokračovala v rozhovore s jej vnúčaťom. Zrejme sa jej nepozdávalo, kam to celé smeruje. 

Hm, ale toto je naozaj dobrá otázka. Proste som sa tu ocitla, keď som utekala pred... Pred kým som to vlastne utiekla? Sama pred sebou, hah.

„Povedzme, že osud?" pohodím plecami dohora.

„Máš aj meno?" položí mi ďalšiu otázku bez toho, aby sa na mňa čo i len na moment pozrela.

Chlapec sa na mňa zvedavo zadíva. V jeho očiach vidno nefalšovaný záujem.

„Nemám." Načo by som klamala, nie?

„Ja som Merdit a toto je môj vnuk Tasel," hodí po mne jednym očkom. Neverí mi snáď? Veď prečo by aj mala. Nepozná ma.

„Tasel... môžeš mi vymyslieť meno. Čo ty na to?" rozstrapatím mu jeho už tak strapaté vlasy.

Chlapec sa s vážnou tvárou zamyslí. Neviem či znesie toľko zodpovednosti naraz, uchechtnem sa nad tým, ako dôležito sa tvári.

„Vločka!" vypadne z neho nakoniec tá najväčšia sprostosť aká mohla.

„Nie!" vyšteknem naoko zhrozene. Neviem či sa smiať alebo si otrieskať hlavu o stôl. „Vieš čo, rozmyslela som si to. Môžeš ma volať - Hej ty, alebo tak nejak," mávnem nad tým rukou.

„Zira," ozve sa starenin hlas. Keď nijako nereagujem, pokračuje: „Je to skrátené od - Zima ha ravm, čo znamená - Tá bez mena."

Netuším akou rečou to hovorí, no nech si ma volá ako chce. Určite je to lepšie ako Vločka. Ramená mi vystrelia dohora a ja tak dám najavo, že ma táto téma viac nezaujíma.

Opäť zostaneme sedieť v tichu. Tasel sa hrá so svojou soškou mesačného vlka, starena zašíva diery v oblečení a ja sa obzerám po ich polorozpadnutom drevenom obydlí.

„Vy nie ste hladná?" prelomím ticho ako prvá.

„Ja už nepotrebujem toľko jesť. Môj výdaj energie vekom predsa len poklesol a zuby už mi tak dobre neslúžia," pokrúti hlavou nad svojou starobou.

Prečo sa vôbec starám? Vôbec by ma nemalo zaujímať či sú ich bruchá plné. Nemalo by ma zaujímať ani to, prečo nemôžu v ich svorke loviť a už dva dni nedostali svoj prídel jedla. Cítim pri tom akýsi nepríjemný pocit. Musím vypadnúť. Nepoznám ich!

„Choď spať, drobec," postrapatím vlasy malému chlapcovi a mrknem naňho. Bez rozlúčenia sa otočím ku dverám a keď sa ocitnem za ich prahom, premením sa a rozbehnem späť do lesa.

„Zira!" počuť z diaľky hlások malého Tasela. Neotáčaj sa, vravím si. Je mi ukradnutý! On, aj jeho starká.

Utekám. Stále bežím, čoraz hustejším lesom. Potrebujem zo seba dostať všetky pocity, ktoré sa začali črtať v mojom vnútri. Malý Tasel vo mne vyvolal akýsi... ako to len nazvať? Pozitívny pocit? Emóciu? Slovo pozitívny, tobôž pozitívna emócia, sa v mojom slovníku nenachádza. Urobím niekoľko rýchlych kľučiek pomedzi stromy. Čím emotívnejšia budem, tým viac ma bude bolieť ďalší pád na kolená. Viem, že nech sa v mojom živote stalo čokoľvek, bolo to tak intenzívne, že ma to prinútilo zabudnúť. Vymazať z môjho vnútra práve to pozitívne, čo sa tam odvážilo zrodiť a zahasiť to skôr, než by sa to celé stihlo rozbiť. Akýkoľvek plamienok nádeje je horší ako tisíc rán bičom. Som o tom pevne presvedčená.

Votrela som sa k nim, pretože už som bola dlho sama. Nech si vravím čo chcem, niečo kdesi v hĺbke mňa už nechce byť samo. Aj tento pocit musím zadupať skôr, ako by stihol rozvinúť svoje krídla. V momente keď mi začne na niekom záležať a tým myslím na niekom okrem mňa, budem v háji. V totálnom zadku. Keď niekomu záleží na niekom druhom, tak sa mu dá ublížiť mnohými spôsobmi. Kto by to chcel, pri Matke, zažiť? Nestojí to za to. Určite nie...

Keď ma už nohy prestávajú poslúchať a mesiac je najvyššie na oblohe, spomalím. Dychčím, ledva sa vlečiem. Hľadám vhodné miesto na prenocovanie. Dnes si nedoprajem luxus ohňa. Pre istotu. Schúlim sa pod veľký previs z koreňov stromov. Do minúty som tuhá. Beh ma dokonale vyčerpal.

°

„Vráť sa ku mne," šepká mi do ucha mne tak známy hlas. A však i keď viem, že mi je známy, nevedela by som povedať meno toho, komu patrí. Ale opísať by som ho dokázala do posledného detailu.

„Nie," pomaly vydýchnem, no už sa nenadýchnem, pretože ma na tom mieste za uchom pošteklí jeho teplý dych. Och, zas tá vôňa. Po celom tele mi naskočia zimomriavky. Jeho teplo sa na malý moment vzdiali a ja sa opäť zhlboka nadýchnem. Čo to so mnou robí?

Na tele pocítim akúsi ťažobu, ako keď ma niekto priľahne. Nie je to však taký ten drtivý pocit, ako keď na vás padne telo mŕtveho protivníka. Nie, toto je hrejivé, priam elektrizujúce. Medzi nohami zacítim tlak čohosi a moje telo sa zachveje. Jeho veľká hrejivá dlaň mi prechádza cez dekolt. Pomaly sa posunie nižšie, až na moje prsia. Chce ich cítiť, hladiť a stláčať. Lenže niekoľko vrstiev látky, ktorou sú obmotané, mu to nedovolí. Ticho sa uchechtnem. On sa však nedá odradiť. Na mojej sánke začne pristávať stovka drobných bozkov, raziacich si cestičku k mojim perám. Jeho ruka blúdiaca po mojom tele sa po malom neúspechu začne presúvať znova o kus nižšie. Tlak na mojom lone na moment povolí, aby ho vystriedal tlak a trenie jeho ruky. Z môjho hrdla sa vyderie akési zabručanie.
A keď sa jeho pery obtrú o tie moje, vydýchne do nich niekoľko slov: „Si moja, Taira White." 

Prudko otvorím oči a lapajúc po dychu sa posadím. Doriti! Začnem sa nervózne obzerať okolo seba. Jediné čo v tej tme zbadám, je pomaly ustupujúca hmla. Som celá spotená, zadýchaná a... vzrušená? Nie som istá, pretože som nikdy nič podobné necítila. V sne som sa premenila do mojej ľudskej podoby. Čo sa to so mnou dopekla deje? Zrejme mi samota začína liezť na mozog. Áno, určite to bude tým.

Taira White. To meno mi znie v ušiach až do východu slnka. Už viac neviem zaspať. Taira White, Taira White, Taira White... Si moja.

Tón jeho hlasu. To ako to povedal. Znova sa zachvejem pri tej spomienke. Je to len sen. Iba sen, presviedčam samu seba.