Ak mi neurve nos v tomto meste, tak už nikde. Jeden by bol čakal pach rybaciny. Ja však cítim len ten štipľavý dym, ktorý už som mala šancu spoznať tesne pred tým, než sa mi podarilo zdemolovať polku Taselovej dediny a ďalšie príliš ostré vône. Všetky tie smrady sú tak výrazné! Vždy, keď okolo mňa niekto prejde, zadržím dych. Začínam mať taký pocit, že by som sa mala vypariť, pretože sa tu na mňa každý akosi zvláštne pozerá. Nie sú to ale také tie zhrozené pohľady plné strachu. Tieto sú skôr... opovrhujúce? Pochybujem, že by to bolo pre moju pomaly modrajúcu tvár z nedostatku kyslíka. Nie, v tom bude niečo iné.

Zahnem do najbližšej temnej uličky a vydriapem sa na strechu jedného z domov. Preskakujúc strechy, sledujem dianie v rušných uliciach. Zaujme ma banda akýchsi tupcov. Majú na sebe rovnaké oblečenie hnedej farby a stále sa rozkrikujú. Možno nejakí pouliční umelci? 

Všetci im zmätene uskakujú z cesty a kamsi ukazujú.

„Kde je ten netvor?!" kričí jeden z bandy. Nachádza sa v ich čele a má najškardší kukuč. O pár sekúnd si uvedomím, že smerujú do tmavej uličky, v ktorej som sa tak múdro rozhodla stratiť. Hľadajú mňa? Heh, že netvor. Mala by som sa za to označenie nahnevať? Asi áno, ale pre toto tu nie som. Smola.

Akonáhle sa začne stmievať, presuniem svoj zadok k vode. Z jednej zo striech monitorujem prístav. Za celý čas, čo sa tu ponevieram, som  nezachytila žiaden známy pach. Necítiť tu ani jedného vlka. Kto sú teda títo dvojnožci?

Moju pozornosť upúta jedna z lodí, ktorá práve kotví pri druhom móle. S napätím čakám, čo odtiaľ vyložia.

To, čo odtiaľ začnú vyvádzať, ma zaskočí. Čo to zas doriti je?! Skúmavým pohľadom prechádzam po tom čudesnom zvierati. Je to ako prerastená, o dosť mohutnejšia srna. Moje vlasy nie sú ani zďaleka tak husté ako chvost toho zvieraťa. Zatvárim sa naoko urazene, pretože málokto trumfne moje vlasy. Lenže tento osratý chvost sa v tomto smere stáva mojou silnou konkurenciou. Spomedzi uší sa mu až k lopatkám tiahne pás dlhšej srsti.

S týmto by dokázali nasýtiť dosť hladných krkov. Okamžite si predstavím, aké by asi bolo loviť toto zviera. V ústach sa mi zbiehajú sliny už len pri pomyslení na tú naháňačku a jej chutný koniec. Chcem sa tej nemej tvári zakusnúť do krku a ochutnať ju. Mmmm...

Jeden z mužov mu ale začne niečo pokladať na chrbát a potom... No to ma podrž, otvorím ústa dokorán. On na ňom jazdí?! To akože vážne? Čo za blbca sa vozí na svojom pokrme? Pokrútim hlavou nad tým, čo práve vidím. Takto sa to opakuje ešte pri ďalších troch zvieratách. A potom nasleduje tá časť, ktorá ma naozaj zaujíma. Z lode začínajú vykladať rovnaké bedne, ako som videla v podkroví toho domu, než vybuchol.

Keď je všetok tovar vyložený, štvorica mužov podíde k jednej z debničiek. Po tom čo ju otvoria, jeden z nich vyberá zbraň. Nie je úplne rovnaká ako tie, ktoré som mala možnosť vidieť ja, ale podobnosť tam určite je. Niečím na nej zaťahá a potom sa ozve ohlušujúca rana, až mnou trhne. Keď sa malý oblak dymu rozplynie, zbadám na zemi ležiacu siluetu chlapa. Ďalší z nich doňho kopne a rozosmeje sa.

A ja som zver, áno? Čo je toto, pri Matke, za kreténov?!

Od mora veje jemný chladivý vánok, ktorý ku mne donesie pach krvi toho úbožiaka. Ten pach sa dosť podobá tomu zvláštnemu dvojnožcovi, čo mi tak smrdel v tej pivnici. Áno, tomu tučkovi.

Na svojom stanovisku zotrvám ešte niekoľko hodín, kým si nie som úplne istá tým, že sa na uliciach nepohybuje už ani noha. Je hlboká noc, keď sa rozhodnem ísť na prieskum tej lode. Zbrane si odviezli, ale možno tam nájdem ešte niečo. Ani neviem, čo iné by som vlastne ešte chcela nájsť.

-

Po preskúmaní lode si musím priznať, že to bola len strata času a je úplne prázdna. Okrem špinavých spodkov a pár potkanov, tam nebolo naozaj nič. Začnem preskakovať cez ďalšie lode späť, pretože ísť len tak po móle je jednoducho nuda a už nemusím byť až tak opatrná. Na predposlednej z lodí sa ale zastavím, pretože mi udrie do nosa... nič. Necítiť tu vôbec nič a to je viac, ako podozrivé. Prižmúrim oči a v tme začnem preskumávať palubu.

Chvíľu zvažujem, či je múdry nápad ísť sa mrknúť do podpalubia. Po ani nie sekunde bleskovej úvahy o správnosti tohto kroku, sa rozídem ku vchodu do útrob lode. Už keď som tu, tak tam aspoň nazriem, nie? Zvedavosť vie byť mrcha.

Otvorím dvere a do nosu mi vrazí ešte väčšie nič. Je to ako keby som prišla o jeden z mojich zmyslov. Vôbec sa mi to nepáči.

Vnútri je úplna tma. Prejdem jedným schodiskom a zamierim hneď na rebrík, vedúci úplne najnižšie, ako sa len dá. Môj vlčí inštinkt ma tam vedie. Do tejto časti lode odniekiaľ preniká trocha mesačného svitu a tak mi odhalí kopec drevených trámov a nekonečné množstvo reťazí. Nejaká moja časť nechce prijať to, čo na nich visí. Niekoľkokrát zažmurkám, aby som sa presvedčila o tom, že tu naozaj visia desiatky vychudnutých tiel.

Znova si len musím zopakovať otázku, kam som sa to, do prašivého zadku, dostala?!

Viem, že by som mala cítiť mnoho pachov a vnímať mnoho pocitov, no stále necítim nič.

Akési modré svetlo jemne ožiari priestor, až o krok cúvnem. Niekoľko hláv sa dvihne a zadíva mojim smerom. Chvíľu mi trvá než si uvedomím, že tá slabá žiara sa prediera na povrch spopod mojej košele. Zašmátram si po krku, snažiac sa nahmatať prívesok od Nolana, na ktorý som už dávno zabudla.

„Ochráni ťa a pomôže nájsť spojencov," povedal mi Nolan, keď mi ho dával. Hm, žeby mi chcel práve toto povedať? Tieto zničené trosky majú byť mojimi spojencami. Ale, načo mi je treba spojencov?

Opatrne začnem prechádzať pomedzi visiace telá. Niektoré sú bezvládne a niektorých hlavy sa na mňa s ťažkosťou snažia dívať. Po pár krokoch sa mi podarí nájsť jedného, ktorý sa zdá byť najsilnejší a najviac pri zmysloch. Je vysoký a šľachovitý. Vidno na ňom, že priveľa schudol. Jeho zvláštne strieborné oči sa zapichnú do tých mojich.

„Si vlk?" chcem sa presvedčiť o mojom podozrení. Bez ich pachu si tým nemôžem byť istá.

„Som viac. Alfa pôvodnej svorky búrkových vlkov," jeho pohľad stvrdne, snažiac sa zachovať aspoň posledný kúsok dôstojnosti v pošpinených nohaviciach.

„Báchorky," odfrknem si. „Tak ešte raz. Kto si?"

„Volám sa Rhyon Stormwolf a toto," pootočí jemne hlavou do oboch strán, „je moja svorka." V ten moment ako sa na mňa znova zadíva, v jeho očiach čosi zbadám.

„Stormwolf?" pretočím očami dohora. Nečudovala by som sa, keby mal nejakú búrku vytetovanú aj na chrbte a ďalšiu vyšitú na spodkoch. Ups, nie, tá dole už sa odohrala, mám chuť sa zasmiať, no radšej sa ovládnem. Ak by mi náhodou  neklamal.
Neverím v žiadne pôvodné svorky. Len hlúposti, ktoré si niekto vymyslel, aby nás mali čo vyučovať a vĺčatám čo vyprávať pred spaním. Lenže tieto sprostosti sa už nerozprávajú ani tým vĺčatám. Ja to viem iba preto, že som mala starého učiteľa histórie, ktorý mal pocit, že záleží na tom, aby som to vedela. Veril, že naša svorka je jednou z nich. Vraj pôvodná. To by to vysvetľovalo. Prečo sa mi to snažil vtĺcť do hlavy.
Vlastne je náhoda, že si to vôbec pamätám. Zväčša som ho mala na háku a nepočúvala tie jeho keci. Načo by komu bolo riešiť históriu.?

Tento... Rhyon, sa na mňa len nepekne mračí a škrípe zubami. Nuž, nevravím, že som zrovna príjemná spoločníčka a už vôbec nie príjemný záchranca. Ale lepšie ako drátom do oka, nie?

„Takže... Zašli ste si na vyhliadkovú plavbu?" založím si ruky cez prsia a naoko obdivne sa poobzerám po ich "kajute".

„Mám pocit, že nevieš kedy zatvoriť papuľu. Byť tebou, dávam si pozor," znova sa mu zaleskne v očiach a moja temnota sa zacuká. Hm, zaujímavé. Nemám pocit, že by sa nachádzal vo vhodnej situácii k tomu, aby mi vyhrožoval.

„Pozor, tiež by som sa tu mohla oháňať svojim postavením a svorkou," zachechtám sa a pokrútim hlavou zo strany na stranu, až mi pri tom padne zopár prameňov vlasov do tváre. Ten sa znova poserie, keď mu to tu začnem špliechať do ksichtu. Ha, ha, ha!

„Som zo svorky..." nedopoviem, pretože sa mi zrazu čosi nezdá. Temnota vo mne sa znova zacuká a mne je jasné, že to nebolo tým jeho pohľadom. Prívesok na mojom krku obalím dlaňou, aby som utlmila jeho slabú žiaru. Našťastie pri tom dotyku úplne zhasne. Pomaly si priložím vystretý ukazovák k perám a prejdem pomedzi zavesené telá kamsi do tieňov.

Skrývajúc sa v temnote, vykuknem spoza tiel. Niekto prichádza. Lenže, je to naozaj niekto, alebo skôr niečo? Moje druhé ja sa sa vo mne tak zvŕta, že mám pocit, akoby zo mňa chcelo vyletieť. Silno si hryziem do jazyka, snažiac sa to prekonať. To nutkanie vyjsť a ukázať sa im.

Sú to tri siluety. Možno len tiene? Začnú odputávať z reťazí hneď prvé ochabnuté telá. Rhyon sa vzpiera a kričí na nich, aby ich nikam neviedli a dali im pokoj. Je ako zmyslov zbavený. Jeho úlohou je predsa chrániť svoju svorku a to jediné práve teraz nemôže.

Mojou výhodou je, že sú tu dole nejakým spôsobom maskované všetky pachy a tak o mne nevedia. Pomaly a hlavne potichu, sa začnem prikrádať dopredu.

Mojim jediným šťastím je, že si vždy a za každých okolností, ako prvé obstarám zbrane. Trocha ma zamrzí, že nemám Kyrenove štrikovačky. Vypýtam si ich k zásnubám. A potom mu ich zabodnem niekam, pomyslím si a ešte viac sa kusnem do jazyka, aby som sa nerozosmiala.

Byť vždy a za každých okolností v pohode. Nemať strach. Necítiť ľútosť.

Takto z blízka rozoznávam mužské postavy zahalené v tieňoch. Zase nejaká novinka? Kedy na mňa spoza rohu vykukne rozprávajúca srna, aby mi povedala, ahoj a teraz zjem ja teba? Och, z tejto predstavy budem mať ozajstné nočné mory, trocha ma strasie. Prvýkrát v živote si musím povedať, fuj, hnusná srna. Asi mám príliš bujnú predstavivosť, pretože bola ozaj šeredná. Bŕŕŕ...

V rukách už zvieram dva nože, ktoré som si vytiahla z čižiem. Vykuknem spoza jedného malátneho vlka a po dvoch naozaj rýchlych švihoch zápästia, spravím kotúľ vpred. Všetko som si to v hlave precízne naplánovala. Dve postavy nachádzajúce sa ďalej odo mňa, padnú k zemi. Vtedy sa narovnám pri tej, ktorá je ku mne najbližšie a dýkou prebodávam lebku.

Ihneď ako sa z tiel vytratí život, tiene sa z nich odplazia. Ou, prečo idú za mnou? Pomaly cúvam, lenže nie len že nemám kam, ale tá druhá časť mňa ma zastaví. Takže, znova... Ou!

----

Koho okrem Tairy a Kyrena ste si obľúbili?

Taira už tu má svoj malý fanklub a ja by som od radosti najradšej spravila dvojitý kotúľ vzad :P Lenže... už nie som najmladšia a určite by ma z toho seklo. Takže zostaňme len pri predstave každého z vás ;) 

Bohužiaľ nemám toľko času, aby som sa k písaniu dostala dvakrát denne, ale aspoň môžem o to viac rozmýšľať nad tým, ako pokračovať. (I tak nakoniec napíšem to, čo ma napadne až keď si k tomu sadnem :D )

Tááákže pekne prosím... zatajte dych a čítajte, rozcvičte prsty a kliknite na tú poondiatu hviezdičku a ako bonus zanechajte koment, aby som sa mohla usmievať ako trafená :D 

Posielam veľké ďakujem!!! Dúfam, že sa mi podarí udržať úroveň príbehu, pretože z toho začínam mať trocha stres... ale Taira sa o to snáď postará ;P

Uff... jasne, už končím... dnes mi to moc mele srr