Vo vlčej podobe bežím lesom. Mierim k rozpadnutej chajde, aby som zachytila stopu malého Tasela a mohla sa ho vydať hľadať.

„V tebe drieme moc, ktorou sa môžeš postarať o nápravu."  Zaznejú mi v hlave slová starej vlčice. Neznášam tieto hádanky v náznakoch. Vraj moc. Ale, ktorá moc? Tá hnusná temná? Alebo by som mohla za svoju moc považovať moje silné, odolné a dokonalé ja? Hah, no, to asi nebude úplne ono. A postarať sa o nápravu koho? Mňa, sveta alebo len ich svorky? To radšej mohla šetriť dychom a nevravieť mi nič. Toto by jedného nasralo. Zároveň sa však moje vnútro  zovrie pri tom vedomí, že umrela. A ja jej nemôžem ani vynadať. Jej hádanka ale nie je to najhoršie. 

Ako to mám oznámiť tomu drobcovi? Neviem či som zrovna tým najvhodnejším blcháčom k oznamovaniu niečej smrti. Mala by som pri tom plakať? Možno jedno smrknutie by bolo postačujúce. 

Konečne sa ocitnem pred polorozpadnutou chatrčou. Svieti sa tam. Žeby sa krpatý vrátil? Nasajem okolitý vzduch. Sťažka si povzdychnem, pripravujúc sa na tú ťažšiu časť dnešného dňa. Vlastne je to asi tá úplne najťažšia časť.

„Koľko som ťa nechal bez dozoru? Pár blbých hodín, pri Matke!" zvreskne po mne známy hlas, ešte ani nepichnem hlavu do dverí.

Vedela som, že tu je. Tiež viem, že je tu aj Tasel. Cítila som ich pachy už od lesa. Lenže ten tretí pach... Sarren. Čo ten tu, doriti, robí?

Pred dverami sa premením a vojdem dnu. Nezabudnem si nahodiť masku dokonalej ľahostajnosti. Rokmi som vychytala ten správny výraz tváre. Okamžite pohľadom vyhľadám Sarrena, aby som sa presvedčila, že ma čuch neklamal. Ten bastard si tu sedí so založenými rukami, akoby sa nechumelilo. Ten jeho priblblý úškr na tvári ma vytočí ešte o kúsok viac. Lenže potom ma čosi stisne okolo nôh. Sakra, ten drobec. Moje srdce dostane pár nervových zášklbov, pretože viem, aké je to prísť o rodinu. Lenže mne zostal aspoň Kaiden. On už na tomto svete nemá nikoho. Nevládzem sa naňho ani pozrieť. Doriti! Je to ešte ťažšie, ako som si myslela. Na chvíľu mi napadne, či mu radšej nepovedať milosrdnú lož. Nie, túto možnosť okamžite zavrhnem.

Zohnem sa k nemu, aby som si ho mohla vziať do náručia. Prekvapí ma jeho mušia váha. Pritisnem si ho tuho k sebe, až ma to donúti zatvoriť oči. Naposledy som sa objímala... neviem kedy. Neviem, či to objatie potrebuje viac on alebo ja.

„Prišla si," zafuní do špiny na mojom krku, „sama."

Zadržím dych a otvorím oči. Môj pohľad sa stretne s tým Kyrenovim. Vie to. Určite si to uvedomil hneď, ako som vstúpila.

„Sama," opatrne vydýchnem to zraňujúce, vše hovoriace slovo.

Jeho malá hlava sa odlepí od toho zasychajúceho sajratu na mojom tele a zadíva sa na mňa.

„Povedala, aby som utekal," zalesknú sa mu oči, „možno som nemal." Popotiahne nosom, pri tom ako sa snaží zostať silný.

„Musíme veriť, že všetko sa stalo tak, ako sa malo," prehrabnem mu jednou rukou špinavé vlasy. Samé keci, Taira, pripomeniem si v hlave.  Potom sa nahnem k jeho uchu, do ktorého zašepkám: „Zabila som ich. Každého. Jedného. Prašivého. Čokla."Dávam dôraz, na každé jedno slovo. „Každého, kto jej ublížil."

Och, pri Matke, to vĺča sa na mňa zadíva s toľkým obdivom v očiach. Neviem či je zrovna moja maličkosť hodná jeho obdivu.

Znova ma tuho obíjme v tichej vďake. Zložím ho na zem, pretože viac neznesiem. Predsa som ju nezachránila.

Každopádne to šlo ľahšie, ako som si myslela. Neviem ale či mám byť znepokojená reakciou malého Tasela. Je znepokojivé, ako to prijal? 

Malý hrdina.

„A teraz poďme riešiť dôležité veci," vstane Sarren. Ešte jedno slovo a prisahám, že mu odtrhnem hlavu a napchám si ju do...

„Váž svoje slová Sarren," utne ho Kyren skôr, ako by ma naozaj stihol dohnať k tomu nepeknému krvavému činu. Ten bastard práve povedal, že Merdit a jej smrť nie je dôležitá.

„Prečo tu je?" otočím sa so zvihnutým obočím na Modroočka. S rukami založenými cez prsia, čakám na jeho odpoveď.

„Stane sa novým alfom tejto svorky. A vy dvaja tu na mňa počkáte, kým túto záležitosť doriešim a vrátim sa. Možno to bude trvať o čosi dlhšie, pretože niekto tu zdemoloval pol mesta," zamračí sa na mňa. A tak s drobcom osamieme.

Mesiac už je najvyššie na oblohe a na mňa padá únava. Pre tentokrát sa s ním nebudem hádať. Moje vyčerpanie je momentálne väčšie ako moja tvrdohlavosť.

°

Do tváre mi zasvietia nepríjemné lúče slnka. V prvej sekunde sa mi oči vôbec nechce otvoriť. V druhej sekunde sa prudko posadím s očami otvorenými dokorán. Rýchlosťou blesku otočím hlavou sprava doľava a nahlas zanadávam. Prekliaty palác, prekliateho Kyrena.

„Tušim ťa skaza mesta naozaj vyčerpala," ozve sa Modroočko z otvorených dverí, ktoré sa nachádzajú naproti posteli.

„Obleč sa prosím ťa," prevrátim nad ním očami dohora, pretože ten blbý čokel je fakt nahý. Pohnúť sa ešte o pár centimetrov, vykukol by na mňa spoza dverí jeho... Hlboký nádych a výdych. Nerozhodí ma. Už nie. „Nie som žiadna chudera, čo sa ti bude hádzať k nohám pre pár blbých svalov," naštvane vstanem, zisťujúc, že som len v nohavičkách a... nie, to je všetko. Priznávam, že by nebolo najvhodnejšie, aby som sa váľala v perinách v tom, čo som mala na sebe. I keď, moje telo nie je o moc čistejšie. S rukou krížom cez prsia prejdem za Kyrenom. Potrebujem záchod a kúpeľ. Ihneď.

Vstúpim v momente, keď sa jeho pozadie stratí v nohaviciach. Práve včas. Okamžite si to namierim k mise s vodou a jednou rukou si začnem drhnúť tvár. Prisahám, že pri akejkoľvek mimike mojej tváre, mi na nej praská zaschnutá krv, sadze a iné svinstvo. Je to fakt hnus.

„Nemáš nič, čo by som už nevidel," poznamená Kyren, stojaci pár krokov za mnou. Rukou si spokojne prehrabne mokré vlasy a uškrnie sa.

Myslí si ako ma rozhodil. Mám chuť sa zasmiať. Nepochybujem ale, že si pohľad na mňa v noci užíval. Som si však istá tým, že sa ma ani nedotkol. Dobre vie, že v ten moment by akákoľvek komunikácia medzi nami dvoma skončila. On by skončil. A to ma zahreje pri srdiečku, pretože tiež viem, ako veľmi musel pri tom pohľade na mňa trpieť. Len trp, spokojne si zapradiem sama pre seba.

„Ani ty nie," skĺznem pohľadom po jeho tele, zaseknúc sa na tom prekliatom véčku pod pupkom. Jeho stále rozopnuté nohavice ma priam vábia k tomu aby som očami skĺzla ešte o kúsok nižšie. Tentokrát sa uškrniem ja. Kyrenova sánka stuhne a v ten moment viem, že som tento malý súboj vyhrala. „Nič, čo by som ešte nevidela," šepnem si sama pre seba, no už bez úsmevu, pretože si spomeniem na Warrlina.  Jeho jediného som videla a ten moment sa stále nie a nie vymazať z mojej mysle. Zatvorím oči pri tom, ako ma pri predstave tej noci strasie, až zaškrípem zubami. To, že sa moje telo zároveň zachveje, pripisujem tomu prehnitému kúsku vo mne. Pretože si presne pamätá aj ten pocit, ako sa to tej temnote vo mne páčilo. Chcela viac, zatiaľ čo ja som sa v duchu preklínala, mysliac na čokoľvek iné, len nie na to, čo práve robím.

Dvere od komnaty sa zabuchnú, až mnou trhne. Možno som prestrelila. Pohodím plieciami dohora, presviedčajúc samu seba, že mi to je jedno. Predsa nečakal, že budem... Hm. Možno si to konečne rozmyslí a nechá ma napokoji.

Po dvoch hodinách drhnutia sa a zušľachťovania, sa rozhodnem vybrať na prieskum a zhodnotiť situáciu. Lenže, aké to prekvapenie, keď zistím, že sú dvere zamknuté. A síce chcem svoju moc využívať čo najmenej, skúsim sa aj premiestniť. Jasné, aj toto sa dalo čakať. A to môžem byť rada, že ma naozaj neuväznil v cele, ale len v prepychovej komnate s kúpeľňou. Zhmotním sa dopadnúc na mäkký matrac postele.

Ihneď skontrolujem celú komnatu, kúpeľňu aj každé zákutie, tieň, či predmet v nich. Okná sú tiež nepoužiteľné, pretože by som bola prisahala, že som v tej najvyššej veži, ktorá v tomto prekliatom paláci je.

Už sa zvečerieva a ja som nedostala najesť. Aspoň vodu mi tu nechal. Sama so svojimi prekliatymi myšlienkami si tu trieskam hlavu o drevený stĺpik postele a preklínam každého, kto mi zíde na um. Seba samozrejme nevynechám. Už sa cezo mňa prelialo toľko pocitov, že som ani netušila, koľko sa toho vo mne skrýva.

Raz mi zíde na um, že som Modroočka nemala provokovať a o minútu na to si vravím, že som mala byť ešte detailnejšia. Nech si ten bastard nemyslí! Nemôže ma tu takto držať večne. Dobre vie, že ma nikdy nezlomí. Skôr ma doženie k nekonečnej zúrivosti. Zrejme už ho neopantá ani pár bozkov. Ach...

A Tasel? Potrebujem vedieť čo robí, kde je a či je v poriadku. Ja som naňho mala predsa dozerať. Ja som sa oňho mala postarať. Chrániť ho. Och, áno, presne viem, že zrovna ja som tá posledná s kým by to vĺča bolo v bezpečí. Skôr ma štve, že je s Modroočkom a mňa takto úplne vylúčil.

Keď slnko zapadne, už od nervov pochodujem po celej miestnosti tam a späť. Robím si okruh po celom obvode miestonosti. Občas zmením smer, aby som to nemala tak jednotvárne a netočila sa mi hlava. Treba myslieť na všetko, však?

Presne viem na čo sa zamerám, keď odtiaľto vypadnem. Osrať každého prehnitého čokla! Pre toto som zachraňovala svet? Akýsi zúfalý smiech sa prederie z môjho hrdla a ja si otrieskam hlavu aj o druhý drevený stĺpik postele. Mali by sa mi klaňať a ďakovať mi, plaziac sa predo mnou na kolenách! Ou, vlastne, to aj v podstate robili. Kým som ich neposlala do prdele. Hah, to sa mi podarilo. Aj by som sa teraz radostne pobúchala po ramene, ale... Vyruší ma zaklopanie.

Prudko sa otočím na vchodové dvere a čakám, kto vojde.

Keď zbadám zlatožlté vlasy, mám chuť sa hystericky rozosmiať. Pri Matke, naozaj je to so mnou tak zlé, že nevydržím ani jeden posratý deň sama so sebou? A teraz ešte toto... Ona. Taisie Ošťatá slama. Presne si pamätám, kedy sme sa videli naposledy. Pozorne si ju obzriem. V rukách drží tanier plný jedla. Bez príboru. Keď si všimnem ten detail, jedným kútikom úst mi cukne dohora. Tiež nezabudla na naše raňajky.

Ako druhé ma zaujme jej krása. Naozaj je akási krajšia. A keď prefiltrujem vôňu jedla, do ktorého mi zrejme napľula, čo by bolo horšie ako akýkoľvek jed, tak ucítim jej pach. A Kyrenov. Cítim ho z nej. V ten moment moja tvár skamenie a tá jej sa pretaví do širokého spokojného úsmevu. 

„Hladná?" položí tanier na neďaleký stolík. Múdro nespraví žiaden krok navyše a zostáva v blízkosti svojej jedinej únikovej cesty. „Lebo moje chute už boli ukojené." Dvoma krokmi rýchlo cúvne do dverí. Mať pri sebe nejakú zbraň, už dávno nedýcha. Nebudem jej robiť tú radosť, aby som akokoľvek reagovala. Predsa by mi to malo byť jedno. Lenže i tak, až sa odtiaľto dostanem, spravím si medzizastavku v jej komnate a rozdriapem jej tú peknú tváričku a tie hnusné vlasy jej napchám niekam hlboko, hlboko do zadku. Vyprevádzam ju s kamenným výrazom v tvári. Keď konečne vypadne, zabuchnem za ňou dvere a tanier s jedlom hodím do steny. Suka!

---

Komu chýbala Taisie Ošťatáslama? :D 

 Nezabudnite mi švacnúť hviezdu ;) a sledovať ma na IG - len_lenci_wp