Nožom sa mi podarí vypáčiť okno. Mäkké drevo okenného rámu trocha zapraská. Pre istotu sa prikrčím. No, toto bolo trocha hlasnejšie, ako som si predstavovala. V už väčšej tichosti sa presuniem dnu. Spravím niekoľko krokov ku dverám, keď započujem tiché zašuchotanie. Zastavím sa uprostred kroku a pomaly sa otočím.

V posteli leží polonahý chlap. Presne ten chlap, ktorý sa tu pred chvíľou zvalil k zemi. Neveriacky civím na jeho až priveľmi živé telo, mrviace sa v posteli. Pretrie si tvár dlaňami a otvorí oči. Nezdá sa, že by som ho prekvapila.

„Ty si nová?" pokrčí nosom, nasávajúc môj pach.

Sakra! Nesmie ma spoznať. Siahnem po mojich vrhacích nožoch. Aj by som jednala rýchlejšie, keby som rátala s tým, že na mňa vytiahne tú železnú zbraň, z ktorej sa ozývajú rany a stúpa dym. Už som okúsila ako približne to čudo v jeho ruke funguje.

Troška nervóznejšie sa zasmejem. Prejdem k stolu, o ktorý sa opriem. „Poslali ti ma ako darček. Prečo sa trocha nepohrať pred tým, ako ma zabiješ?" mrknem naňho rozopínajúc si vestu, v ktorej mám poschovávanú väčšinu mojich zbraní. Dúfam, že to zaberie. Musím ho dostať čo najďalej od tej prekliatej veci. Dávajúc pozor na to, aby mi odnikadiaľ nič nevypadlo, ukladám vestu vedľa seba na stôl. Všetky nože našťastie zostali na mieste. Vyslobodzujúc sa z čižiem, sa zbavujem aj zbytku hornej časti oblečenia.

Len poď, ty tupá hlava. Presvedčím ťa o tom, že ma chceš a potom ťa vykuchám zaživa, vábim ho ukazovákom k sebe. Mám chuť sa tak poriadne schuti zasmiať, pretože ten kretén odkladá svoju zbraň na posteľ a ide ku mne. Blbec.

Lenže to, čo sa práve deje... Pozriem sa do okna na svoj odraz. Tiene na mojom tele tancujú, zahaľujúc všetko podstatné. Znova sa zadívam naňho, ako sa ku mne približuje so šialeným úškrnom na tvári. Zachovávajúc si svoju zvodnú masku, sa v mojom vnútri rútim kamsi...
Bola som to ja. To uvedomenie je horšie, ako keby ma tu na mieste zabil. Nie, ja by som nikdy nič také nedopustila. Nikdy nezájdem ďalej. Už teraz je pár detailov inak, ako som to videla zo strechy. Lem nohavíc stále pevne obopína moje bedrá.
Len ho proste... nechám, aby sa so mnou pohral. Nie, zabijem! Hádam sa sama so sebou. S tým odporným kúskom v mojom vnútri, ktorý som si tak ochotne privlastnila, nevediac čo činím.

Jeho ruky sa ma začnú dotýkať a ja zatváram oči. Zvádzajúc vnútorný boj sama so sebou, sa zapriem jednou rukou o stôl za mnou.

Túžim len po tom -nechem to- aby sa ma zmocnil -nechcem to- a pretiahol ma -nechcem to- ako poslednú chuderu.

Nie!

Prudko otvorím oči a zvierajúc malý vrhací nôž, ktorý som nahmatala v mojom oblečení, mu ho zabáram do hrdla. Otvorí ústa, zalapá po dychu. Nakoniec sa jeho telo, s príjemným bublavým zachrčaním, zvezie k zemi.

Fuj! Doriti! Popadám dych z toho, čo sa práve skoro stalo. Rýchlo sa oblečiem. Musím sa toho svinstva vo mne zbaviť, inak sa so mnou bude pohrávať. Kruto sa zahrá s mojou mysľou i mojim telom. Cítim, že to čoraz viac silnie a raz nastane ten čas, kedy to už nedokážem zahnať. Lenže ako? Ako? Ako! Nervózne tresknem do toho prekliateho stola.

Vytiahnem svojho verného pomocníka z krku toho blbca a čepeľ utriem do jeho nohavíc. Potom prejdem k posteli, na ktorej zostala ležať tá zvláštna zbraň. Opatrne ju chytím do rúk. Trocha ju v nich poťažkám. Je to naozaj ťažká vecička. 

Príde mi to celkom nepraktické. Pomerne veľké, ťažké a hlučné. Nič pre mňa. Toto je niečo pre také tupé hlavy, ktoré proste len bezhlavo vraždia. Je im jedno kto ich pri tom uvidí. Hlavne im je jedno koho zabijú. Nemajú žiadne spôsoby. Kde sa to tu vôbec vzalo? Odhodím to čudo späť na posteľ. Možno na to prídem ešte dnes. Kto vie, čo všetko tu ešte objavím.

Tak poď, ty beštia, teraz sa začne ta pravá zábava, poviem si s úškrnom vraha na tvári.

Opatrne otvorím dvere a vykĺznem z izby priamo na schodisko. Držiac sa pri stene dúfam, že tie prehnité schody nezavŕzgajú. Po špičkách prejdem až do druhej polovice schodiska. Tam sa na moment zastavím, aby som vyhodnotila situáciu na ďalšom poschodí. Na konci schodov je ostvetlené medziposchodie, z ktorého sa ďalej pokračuje na prízemie. Posuniem sa ešte o pár schodov nižšie, až zbadám pootvorené dvere do druhej miestnosti. Cítiť tu viacero vlčích pachov.

Lenže, jeden je iný. Nie, tento pach, vôňa alebo skôr smrad, nepatrí vlkovi. Nikdy som nič podobné necítila. Ten štipľavý smrad by som prirovnala k niečomu kvasenému, no trocha je tam aj čosi tlmené, o čosi ťažšie. Nevoní to dobre. Šteklí ma z toho v nose. Sakra! Stlačím si nos, aby som zadržala blížiace sa kýchnutie.

„Ako to myslíte?!" ozve sa zvýšený hlas akéhosi chlapa spoza dverí. „Predsa ste vraveli, že v tomto zapadákove bude pre naše obchody bezpečno!" neprestáva sa rozkrikovať ten ktosi.

„Všetko sa vyrieši. Pracujeme na tom," prehovorí druhý, o poznanie kľudnejší hlas.

Opatrne prejdem okolo zábradlia a zamierim na ďalšiu časť schodiska, vedúcu na prízemie.

Ten mne neznámy štipľavý smrad, začne prebíjať akýsi ostro páchnucí dym, z ktorého ma štípu oči. Fuj, čo je toto za zvláštne miesto? Môj čuch značne trpí a moje pľúca s ním. Držiac sa stále pri stene, spoza nej opatrne vykuknem. Pri jedálenskom stole sedia traja chlapi. Ich pachy cez ten dym nerozoznám. Hrajú karty a v ústach žmolia akési dýmiace paličky. Ako to môžu mať pichnuté rovno pod nosmi? Mne z toho ide urvať hlavu už takto. Neveriacky nad nimi pokrútim hlavou a nepozorovane prejdem o ďalšie poschodie nižšie, priamo do pivnice.

Zatiaľ to ide celkom ľahko. Až na to zvláštne divadlo v mojej hlave, to čo sa stalo hore a tie strašné smrady, to ide priam priľahko.

Pracujeme na tom, odznejú mi v hlave slová, ktoré sa doniesli k mojim ušiam o dve poschodia vyššie. Je to pasca, napadne mi okamžite. Vošla som priamo do nej. Zastanem v strede schodiska a jemne, v čo najväčšej tichosti, si otrieskam hlavu o stenu. Predstavujem si pri tom ako sa o tú stenu mlátim celou svojou silou, pretože som čoraz sprostejšia.
Lenže to je presne to, o čom som hovorila. Keď mi na niekom začne záležať, ohrozím tým jeho, aj seba. Stanem sa zraniteľnou a slabou. Robím chyby, pretože nejde len o môj život, o ktorý by som mohla prísť.

Hlupaňa! Hlupaňa! Hlupaňa!

Ešte je tu nádej, že cez tie smrady nezachytili môj pach, a tak o mne zatiaľ nevedia. Dole som sa ešte nedostala. Takže ak tam na mňa čaká nejaké prekvapenie, ktoré by ma prezradilo...
Začnem kráčať naspäť hore. Lepšie si prezriem mužov sediacich pri stole. Zdajú sa byť akýsi útlejší. Jednému z nich, tomu, čo mi sedí chrbtom, zbadám zapichnutú za opaskom tú ťažkú hlučnú zbraň.

Ak to majú všetci, chvíľu im potrvá než to stihnú vytasiť a použiť. Dúfam, že nebudú ani o sekundu rýchlejší, ako si to predstavujem. Pretože podľa mojich predstáv, by im to všetko malo trvať presne tak dlho, aby ich stihli poláskať moje vrhacie nože. Bude to tiché a rýchle. Tí dvaja hore na poschodí, si ani nič nevšimnú. S jasným plánom si vyťahujem moje lesklé krásky bažiace po krvi.

Vykuknem o čosi viac, aby som mohla vyslať troch poslov smrti. Presvištia si to vzduchom, až nájdu svoje nieč netušiace ciele. Tretí nôž sa zabodne do oka toho chudáka, ktorý mi sedí chrbtom, v momente, keď sa prekvapene otočí.

Babráci, pokrútim nad nimi hlavou. Dymiace paličky popadajú jedna na oblečenie svojho majiteľa, druhá na drevený stôl a tretia na drevenú podlahu. Oblečenie toho chudáka sa okamžite rozhorí. V ten moment viem, že musím byť sakra rýchla. Dúfajúc, že ma dole nečaká nikto s tou železnou búchajúcou blbosťou mieriacou na schody, vtrhnem do podzemnej časti.

Neviem, prečo som vôbec dúfala. Predsa viem, že bohyňa Matka má zvláštny zmysel pre humor a práve teraz si isto iste žiada o čosi viac zábavy vo svojej nudnej chvíľke.

Zaznie ohlušujúca rana. Automaticky sa prikrčím a dogúľam k útočníkovi. Než stihne zbraň znova použiť, stojím pred ním s dýkou zabodnutou pod jeho bradou. Rana prilákala ďalších zvedavcov. S krivým úškrnom na tvári zakmitám jazykom medzi perami a vrhnem sa im naproti. Skĺznem sa po zemi a prvého z nich podkopnem. Vidno, že so zbraňou v jeho rukách ešte nemá skúsenosti. Výstrel smeruje kamsi do stropu. Skôr, než by na mňa stihla dopadnúť hlinená omietka, sa ako had prekĺznem popod ruky načahujúce sa po mne. Ocitnúc sa za majiteľom rúk, rýchlo vrhnem nôž na prichádzajúceho blcháča z vedľajšej miestnosti.

Tento rukatý na to ide po starom a tasí svoj jenoručný meč. Och, konečne nejaký klasik, moje srdce zaplesá.

Po chvíľke oťukávania sa, zachytím čepeľ meča  mojou dýkou a prudkým pohybom na dol, ju donútim skĺznuť sa po tenkom ostrí. Meč uväzním v záhybe rukoväte dýky. So zaháknutým mečom o dýku, ňou obkreslím vo vzduchu oblúk a v tej istej sekunde presuniem druhú ruku k ďalšiemu môjmu nožu. Meč s dýkou sa ocitnú na bok od našich tiel a ja mám tak voľnú cestu k jeho nechránenému telu. Jeho ruka je silnejšia a tak švihne svojim mečom späť. Kým ten pohyb dokončí, zaženiem sa a podrežem mu krk.

Z hora počuť dupot. Po schodoch schádzajú dvaja chlapi z druhého poschodia.

Ako prvá vykukne spoza rohu zbraň, ktorá ihneď vystrelí mojim smerom. Zachytím padajúce telo predchádzajúceho útočníka s mečom a použijem ho ako štít. Pri bohyni, ten je ale ťažký. Ako doznie ohlušujúca rana vrhám svoj predposledný nôž. Doriti. Nemám so sebou svoju plnú výbavu. Ešte mám ale čosi v čižnách. Aj Kyrenovi som uchmatla akési štrikovacie ihlice s tým, že neskôr preskúmam čo to je. Uchmatla, hah. Skôr ma nechal, aby som mu ich odcudzila. Zatiaľ som sa nedostala k tomu, aby som zistila na čo to slúži. Mám isté pochybnosti o tom, že by s nimi Kyren štrikoval.

Chlap so zbraňou si prehodí tú kovovú opachu do druhej ruky, pretože z tej pravej mu trčí môj nôž.

„Kto ťa poslal?" zavrčí. „Pre koho pracuješ?" Znova na mňa mieri, zatiaľ čo ja sa stále kryjem priťažkým telom. Pomaly cúvam k pootvoreným dverám, on on sa rovnakým tempom stále približuje.

Zo schodiska zíde jeho spoločník. Lenže, toto by som chlapom nenazvala. Nízka, až príliš guľatá postava, ktorá sa strašne potí a smrdí. Fuj, to je ten smrad čo som cítila hore. Na očiach má akési sklíčka a na hlave smiešny klobúk. Nikdy som nikoho tak tučného nevidela. Občas sa dá naraziť na vypapkanejšie zviera, ale aby bol vlk tak tučný, to sa ešte nestalo. Lenže, tento tu nie je vlk. Kto to je? Alebo skôr, čo?

Znova presedlám pohľadom na toho svalnatejšieho. Ten vlk určite je a práve mi položil pár zvláštnych otázok.

„Nikto a pre nikoho. Chcem len tú starenu," odpoviem popravde.

„Predsa si sem neprišla vyvraždiť polovicu svorky len tak. Tu, uprostred ničoho. Nejde o tvoju rodinu. Tak prečo si tu? Chceš nám ukradnúť náš tovar, ha?" cedí slová pomedzi zaťaté zuby. To čudo za ním sa len utiera akousi bielou handrou, aby sa neutopilo vo vlastnom smradľavom pote.

„Presunieme naše sklady inam. Bezpečnosť tu bola narušená. Už s vašou svorkou nebudeme ďalej spolupracovať," zakrochká roztraseným hlasom tučko stojaci pri schodoch. V tom momente sa zbraň otočí naňho. S ohlušujúcou ranou sa jeho telo zvalí na zem. Zacítim krv, ktorá rozdráždi moje zmysly. Jeho krv páchne inak ako on.

„To nebol vlk," šibnem po ňom zamračeným pohľadom.

„Takže nevieš nič. Ani si nevieš predstaviť, čo si práve rozpútala," neveriacky, s krivým úsmevom na tvári, pokrúti hlavou.

Konečne vytiahnem jednu z ihlíc. Dvakrát sa pri tom pichnem do prsta, ale to nevadí. Oba jej konce sú dokonalo špicaté. Jej hladký chladivý povrch je tak príjemný. Nečakám na nič. Moje zápästie sa zvrtne a ihlica sa zabodne presne medzi oči toho hnusného čokla, so škaredým úsmevom.

Wau! Mám chuť nadšene zavýskať. Zrejme som mala iba začiatočnícke šťastie, ale toto bola pecka! Skrz jeho lebku sa tá vec zavŕtala približne do polovice svojej dĺžky. Odhodím teraz už zbytočný mŕtvy štít a zozbieram všetky moje zbrane. Vezmem si ich aj pár navyše.

Aj by som šla preskúmať bližšie toho záhadne páchnucého tvora, ale ponáhľam sa. Prejdem cez druhú miestnosť, ktorá vedie do dlhšej tmavej chodby. Cítim, že tadeto vliekli Merdit. Niečo mi vraví, že práve prechádzam do druhého domu, ktorý patrí bývalému alfovi.

-----

Sorry za ten názov, ale musela som :D

Dúfam, že sa vám akcia páči ... To aby ste sa nepresladili z toľkej romantiky ;D

Trhaj, Taira!!!

Ďakujem za komenty, názory, hviezdičky (tie tu majú cenu zlata :P )