-- 1. --

Modré oči ako samo nebo a vôňa jarného vánku, ktorej chuť zacítim na jazyku. Je tak omamná.

„Vráť sa," vábi ma k sebe.

„Kto si?" pýtam sa toho neznámeho pohľadu. Zrazu stojíme v tme oproti sebe. V úplnej temnote. Naše nosy sa o seba opierajú a jeden druhému sa dívame do očí. V tom pohľade je niečo... niečo...

Zobudím sa s búšiacim srdcom pri vyhasinajúcom ohni. Doriti! Zalapám po dychu. Znova ten sen. Vždy je tak skutočný, že ešte po prebudení cítim tú omamnú vôňu jarného vánku.

Prečo mi nedá pokoj? Ak sa mám vrátiť, znamená to, že som odišla. A ak som odišla, tak som na to určite mala sakra dobrý dôvod. Problém je, že neviem kto som, ani kým som bola. Som len vlk túlajúci sa krajinou. Prvé mesiace som bola spokojná. Ale s každým ďalším dňom cítim akúsi prázdnotu. Ako mi sprvu samota voňala, tak ma teraz ubíja a dusí. A tak len behám krajinou a zabíjam viac ako potrebujem pre môj spokojný žalúdok. Popravde, som prežratá.

Už ani ten prerastený krkavec, ktorý ma sleduje na každom kroku, nechce toľko žranice. A tak za sebou nechávam len krkvavú spúšť.

Skap! Skap! Skap! Ozve sa hlas v mojej hlave, keď kmásam zo strany na stranu telom prerasteného jazveca. Len ho rozšklbem a nechám ho tak. Ďalšia krvavá stopa, ktorá po mne zostane. Och, keby som len vedela, že sa po týchto stopách niekto vydal. A že toho niekoho dovedú až ku mne.

Jemný vánok mi doveje k ňufáku nové vône. Pach niekoľkých vlkov. Otočím sa tým smerom, z ktorého vanie a zadívam sa hlboko do lesa. Len si po mňa poďte. Trocha zábavy mi padne vhod. Aspoň na chvíľku nebudem sama. Och, aké zúfalé, otrasiem sa. Zostanem stáť uprostred malej čistinky, ktorá mi poskytne dobrý výhľad medzi stromy. Áno, už ich vidím. Hnedí vlci... ešte som tu nevidela iného vlka ako hnedého. S mojim sfarbením tu celkom vynikám. No i tak som predsa stále v divočine, takže moja farba srsti nikomu nebije do očí. Počkať, jeden z nich je iný. Ten najväčší. Čierne telo, šedá maska, hnedý krk a oči farby neba.

Najväčší z trojice vlkov zavyje a vydá tak rozkaz. Okamžite sa po mne rozbehnú. Stále stojím a čakám. Tie oči... Velkáč ku mne dobehne ako prvý. Prikrčím sa, aby som jeho telo mohla podobrať hlavou. Spravím to automaticky. Nemusím nad tým ani rozmýšľať. Ďalšiemu sa rozbehnem naproti a prerazím s ním strom. Tretí, ten najmenší, na mňa skočí od chrbta a tak sa ho snažím striasť. Narazím ním o ďalší strom. Konečne ho zhodím a práve včas sa otočím na toho prerasteného bastarda. Skočí do mňa prednými labami, snažiac sa ma zhodiť a prišpendliť k zemi. Síce sa mu podarí ma zvaliť, no ja sa len pregúľam na druhý bok a vyšvihnem späť na laby. Ocitneme sa presne oproti sebe a obaja ceríme zubiská. Ďalší dvaja vlci zostanú opodiaľ a už sa nezapájajú. Ako keby dostali tichý rozkaz od svojho vodcu.

Až teraz si uvedomím, aký je ten vlk obrovský. Ešte som nestretla vlka väčšieho ako som ja. Znova si dovolím pozrieť sa do jeho očí a potom si uvedomím ešte jednu vec. Jeho pach... poznám ho. Jarný vánok, z ktorého sa mi podlamujú kolená.

V ušiach sa mi ozýva vlastný tep nepravidelne bijúceho srdca. Nemá tu byť... Odišla som. Aj teraz musím odísť. Cítim to. Musím... Hneď!

Farebný veľkáč po mne skočí, no preletí vzduchom a dopadne do lístia. Spod jeho tela unikajú obláčiky čierneho oparu.

Smola, uchechtnem sa v duchu.

Prepáč, blcháč...

°

Objavím sa... Netuším kde. Kdesi na kraji lesa, z ktorého vidno svetlá akéhosi mestečka. Už sa zvečerieva, no dnes sa neodvážim spraviť si oheň. I tak mi ho nie je treba. Pred očami mám stále  mohutnú postavu vlka, jeho vycerené tesáky a modré oči. Každý iný vlk by sa posral už len z toho pohľadu. Jednoznačne to musel byť alfa nejakej svorky. Možno som mu vraždila zver na jeho území, napadne mi. Nie, v mojom vnútri viem, že to tak nie je. Ten sen...

Prechádzam sa pozdĺž lesa a tuho premýšľam nad každým jednym zvláštnym pocitom, ktorý som pri tom strete cítila. Niečo bolo zle.

Z húštiny začujem akési zafňukanie. Pomalým krokom sa priblížim a labou odhrniem húštinu zeleného lístia. Chlapec. Malý ustráchaný chlapec sa krčí medzi tŕňmi. Vystrašila som ho snáď ja? Až tak, že skočil do tŕnia? Pri mojich nohách pristane prerastený operenec. Niekoľkokrát zakráka, ako keby ma chcel na niečo upozorniť. Možno na to, že by som sa mala premeniť ak nechcem, aby sa ten malý harant od strachu pomočil.

Premením sa teda do podoby dvojnožca, v ktorej sa inak snažím zdržiavať čo najmenej. Opatrne a veľmi pomaly si čupnem k húštine.

„Čo sa stalo drobec?" snažím sa opýtať čo najjemnejšie ako viem. Môj hlas je ale chrapľavý a nie zrovna prívetivý. Už som neprehovorila nejaký ten čas.

Chlapča len zavzlyká.

„Nezjem ťa," uškrniem sa naňho. Zrejme som to ale nemala robiť. Môj úškrn nepôsobí tiež zrovna srdečne.

„Prišla si pre mňa, pretože som neposlúchal?" vypadne z neho nakoniec a ja mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala.

„A ty snáď neposlúchaš?" krútiac nad ním hlavou nespokojne zacmukám.

„Včera som sa vyváľal v blate. Chcel som byť neviditeľný! No moja starká ma videla a nazlostila sa na mňa, že som si zničil aj posledné dobré oblečenie," popotiahne nosom. Hah, tak to mu nevyšlo.

„No, to nie je až tak zlé, aby som ťa odvliekla," ponúknem mu ruku, aby som ho dostala z tej húštiny. Oblečenie j
má ešte stále od blata a teraz aj dosť potrhané. Babičku zrejme trafí šľak, keď ho uvidí. Opatrne vloží svoju malú rúčku do tej mojej a vyjde. V bruchu mu nepekne zaškvrčí.

„Si hladný," poznamenám.

„Včera ani dnes sa nám neušlo z denného prídelu jedla," zadíva sa na mňa. Jeho oči sú tmavozelené. Sú obrovské.

Jeho svorka žije uprostred lesa. Prečo by sa, pri Matke, mali spoliehať na nejaký prídel?

„Nikto ťa ešte neučil loviť? Vieš sa už vôbec premieňať?"

„Máme zakázané loviť. Nikto nás to neučí," zadíva sa na krkavca pri mojich nohách.

„Blbosť! Nikto ti nemôže zakázať loviť. Patrí to k tvojej prirodzenosti," mrknem naňho. „Poď," posmelím ho, aby ma nasledoval. „Ulovíme si niečo. Dnes ma môžeš sledovať a keď si naplníš brucho, môžem ťa každý večer učiť."

Oči sa mu rozžiaria a veselo nadskočí. Premení sa na malé hnedé vĺča a čo najtichšie sleduje môjho mohutného vlka.

Máme šťastie, pretože sa opodiaľ pasie menšie stádo sŕn. Srny mám najradšej. Ich chuť je najlahodnejšia. Tak jemná a pritom tak sýta.

Prikrčím sa čo najtesnejšie k zemi a malé vĺča za mnou ma napadobní. Ach, dúfam, že ich neodplaší. Snáď je šikovnejší ako sa zdá.

Vietor fúka správnym smerom a tak sa mi darí dostať naozaj blízko. Vĺča nakoniec múdro zostane schované v tráve kdesi za mnou.

Stádo je nám otočené chrbtom a ja v duchu ďakujem vyššej moci za to, že sa pred tým krpcom nestrápnim. Jemne sa podvihnem z môjho prikrčenia a vyrazím vpred. Dva mocné skoky mi stačia na prekonanie vzdialenosti k poslednej srne v stáde. Vrazím do nej, pričom sa jej ihneď zakusnem do krku. Mece sa mi v papuli, snažiac sa vyslobodiť zo smrteľného zovretia. Je to však marný boj. Viem to ja, vie to ona a vie to aj to malé vĺča vykukajúce z trávy.

Skontrolujem či ma sleduje a potom niekoľkokrát pohodím hlavou zo strany na stranu tak ,ako toľkokrát predtým. Väzy zapraskajú a ja vypľúvam bezvládne telo. Krkavec pristane na jej hlave a čaká kým dobehne drobec až k nám, aby mohol predviesť svoje číslo. Keď je jeho obecenstvo kompletné, vyďobne srne oko, ktoré si pohodí v zobáku anásledne nechá skĺznuť dole krkom. Vĺča si z toho nič nerobí a napodobní ma. Pomaly a čo najtichšie sa zakráda k svojej koristi. Pricapený nízko k zemi sa dostane až k srnčej hlave, na ktorej je usadený veľký krkavec. Pomaly sa k nemu skoro až plazí a potom skočí. Krkavec odletí kus nabok a vĺča pristáva rozpleštené na srnčej hlave bez oka.

Pokrútim nad nimi hlavou. Prejdem k bruchu a nakusnem ho, aby sa ten malý snaživec mohol konečne najesť. Nemotorne sa zosunie z hlavy a prejde ku krvavej rane, z ktorej sa parí. Lačne sa zakusne do tmavého mäsa, až pri tom zakrochká blahom. 

Je príjemné mať opäť spoločnosť a venovať sa niečomu inému ako svojim vlastným myšlienkam. Tento fakt si musím pripustiť, i keď nerada.

-------

Update: Keďže na pokračovanie Nikdy tvoja naozaj niekto aj čaká (čo ma veľmi potešilo), tak to sem budem s menšími úpravami opäť nahadzovať. Ono kým by som si našla čas nad tým popremýšľať a vymýšľať koniec, tak by to mohlo trvať kľudne aj rok :D Takže vždy keď si nájdem chvíľku voľna, povenujem sa tuto našej milej vlčici a možno mi za ten čas napadne nejaký top koniec :D Alebo aj nie a zostane to rozpísané... Ja už tu radšej nič nesľubujem. Sľúbiť môžem iba toľko, že sa naozaj posnažím. Stále píšem Očistec (momentálne 21.časť) a rozbieham umeleckú kariéru! :D Ak vás to zaujíma, tak kuknite na môj IG @len_lenci - odkaz v profile. A možno moje diela nájdete čoskoro aj v nejakých knihách ale to oznámim, až to bude aktuálne :P Každopádne držte palec... kľudne aj všetky štyri. 

Asi len toľko som chcela. 

Takže! Veľa, veľa, veľa! komentujte, hviezdičkujte a užívajte si spolu s Tairou jej dobrodružstvo :P

Ďakujem

--------

Ahojte :) tak som už aj začala... Konečne pokračovanie Nikdy tvoja, tentokrát zamerané viac na romantickú linku. Radšej ale nesľubujem, že to tak bude. Budem písať tak, aby ma to bavilo a držalo. Čiže asi podľa toho ako sa zrovna vyspím :D Ale tú romantiku tam udržať chcem (ak sa Taira nebude moc cukať).  

Verím, že si aj tento príbeh nájde svojich čitateľov a že vás bude baviť, nech z toho nakoniec vylezie čokoľvek :P

Za každú hviezdičku, koment a prečítanie budem rada. Naozaj strašne moc! :))

Tak teda, smelo do toho...