Taira White

Druhý deň ráno nás temná bohyňa premiestni k ľuďom do tábora. Vo veľkom stane už má pripravené čalúnené kreslo a po jeho stranách dve klietky. Jedna pre mňa, druhá pre Tasela. Do ocele je tiež vmiesený melaontid. Samozrejme. To svinstvo je všade. Utlmí moc, potlačí pachy, po nadýchaní sa jeho prachu zatemní myseľ. Tá klietka by ale nebola až taká prekážka. Nie pre mňa. Ak mi dajú dole tie okovy. Keď to svinstvo nebudem mať priamo na pokožke, tak to pôjde ľavou zadnou.

Lenže nás šupne do klietok aj s okovami na tele. Doprašivéhozadku! Dobre, nevadí. Nie vždy sa podarí tá jednoduchšia varianta. Preto ich mám hneď niekoľko. A i tak je občas najlepšia čistá improvizácia.

„Moja pani," dokráča akýsi chlap do stanu a pokľakne pred temnou bohyňou. Ach, ten smrad. Prečo tak všetci smrdia? Možno preto používajú tie silné vône, z ktorých mi v prístavnom meste skoro urvalo nos. Pozornejšie sa zadívam na scénku odohrávajúcu sa vedľa mňa a zasmejem sa.

Oba pohľady sa stočia k mojej spútanej maličkosti.

„Mlč! Inak ťa predhodím vojakom ako posledné rozptýlenie pred bojom," zamračí sa na mňa temná mrcha. Chlap po mne skĺzne akýmsi nechutným pohľadom.

„Snáď nie sú tak hlúpi, aby nevedeli o tom, že do označenej samice nemajú nič strkať?" zasmejem sa znova.

„Je všetko pripravené?" odignoruje ma a otočí sa späť na chlapa pred ňou.

„Áno, je. Všetko ide podľa plánu," odpovie jej s pohľadom zaseknutým na mojej tvári. Mám snáď niečo medzi zubami? To by bolo naozaj trápne. Vycerím naňho zuby a divoko nimi zacvakám do prázdna.

„Pozor, kúšem," znova sa uchechtnem.

„Ty! Bola si to ty," podíde bližšie k mojej klietke. Prekvapene zaklipkám očami, netušiac o čom to hovorí.

Temná bohyňa sa postaví a so zamračeným pohľadom sa naňho zadíva.

„To teba som šupol do podzemia. Zdrhla si. A potom sa tam objavil ten druhý zver, ktorého sme rozstrieľali. Zabila si mojich chlapov a ukradla moje kone," prská na mňa pomedzi mreže, stále zvyšujúc hlas. Medzi obočím sa mu objaví neprirodzené množstvo vrások. Prisahala by som, že ich tam má aj desať. Jedna, druhá, tretia, štvrtá..., rátam ich, škúliac na spotené čelo.

„Kat! To je už jedno. Nechaj to tak. Potrebujeme ju. Zaistí nám víťazstvo," prehovorí kľudným hlasom bohyňa.

Kat. Tak ty si mi zabil Modroočka? Jeho ksicht si zapamätám.

Naše tváre sa nachádzajú len zopár centimetrov od seba. Ešte aj jeho dych páchne. Ten smrad nechce pohltiť ani melaontid. A že by som to zrovna teraz prijala. Našťastie je môj žalúdok prázdny.

„Odstúp od nej," znova naňho prehovorí bohyňa, ktorá už stojí po jeho boku.

Kat ešte párkrát zafuní kým sa spamätá a nadvihne jednu nohu do vzduchu, aby spravil krok vzad. A síce sa mi protiví dotknúť sa niečoho tak smradľavého ako je on, moja ruka vystrelí pomedzi mreže. Zároveň s tou mojou, vystrelí aj ruka temnej bohyne.

Na jeden úder srdca schmatnem ja Kata a bohyňa mňa. Toto bolo o chlp. Obruč na mojom zápästí sa mi zarýva bolestivo do pokožky. Reťaz sa obtiera o jednu z mreží. Byť o kúsok pomalšia, tak naňho nedočiahnem.

„Pusť ho!" rozkáže mi temná bohyňa. Ja ju však ignorujem. Jej zovretie zosilnie.

„To boli chlapi? Naozaj? Vieš o tom, že sa predo mnou jeden z nich pošťal od strachu? Máte vy ľudia vôbec gule?" divoko sa rozosmejem, čo je posledná kvapka pre oboch. Hlupáci.

Kat spraví krok späť ku mne. Bohyňa ho svojim ramenom odtisne na stranu a z plna hrdla zvolá: „Dosť!" Z jej ruky do mňa začne vpúšťať svoju temnotu, aby ma odrovnala.

Konečne!

Kým poslednýkrát žmurknem, kým sa zveziem k zemi, zbadám, ako sa za Katom formuje hustá biela hmla. Nechce sa mi veriť vlastným očiam. Ten idiot! Kretén!

   Kyren Wraith

Tri dymové oblaky prezradia našu polohu. Až ich uvidíš, môžeme sa stretnúť na pol ceste alebo si po ňu príď sám, ak si trúfaš.

Tvoja obetavá vlčica žije. Zatiaľ.

Odkazuje ti - Naser si

Tak znel obsah celého listu. Mala niečo za ľubom. Bol si tým takmer istý. Lenže museli čakať na tie znamenia. Mohol to byť podvod z ich strany. Ale nemal v pláne ísť za nimi. Chcela ich vylákať? Aké mohli byť jej plány?

Keď v to ráno zaznel signál troch zavytí vlčej stráže a on vybehol na nádvorie, začalo ísť do tuhého.

Keďže sa všetky svorky nezmestili za hradby mesta, rozhodli sa im rozložiť tábory za južnými hradbami. Poväčšine tam boli nepotrební vlci. Omegy svojich svoriek. Starší jedinci, či nejakým spôsobom znevýhodnený. Pre svorky boli aj títo ich členovia dôležitými článkami. Lenže v prípade vojny to tak bohužiaľ nebolo. A nikto z nich neprotestoval. Boli to vlci. Bolo treba zachovať silnú líniu ich druhu a rodov. Každý vedel kde je jeho miesto a koho treba chrániť. Alfovia stáli v prvej línii, pretože práve tam bolo ich miesto. Ich úlohou bolo postarať sa o to, aby ochránili zraniteľných členov svojich svoriek. Teraz však šlo o záchranu ich druhu. Šlo o všetko.

Bojovníci sa vybrali na sever. Šli na planinu, ktorá sa nachádzala neďaleko mesta. Mali ho stále na dohľad. Na pohľad sa mohlo zdať, že tiahnu na sever za dymovými znameniami. Lenže oni nešli. Vyčkávali. Odhadovali, že ak je nepriateľské vojsko v pohybe, mohlo by im to trvať tak dve hodiny, kým by dorazili. Boli pripravený na útok z každej strany.

A kým čakali, Kyren stále nevedel vyhnať zo svojho vnútra to mučivé nutkanie, ktoré mu nie a nie dať pokoj. Rozposlal niekoľko pramienkov hmly na všetky smery, aby zistil či vycíti nepriateľa. Lenže nenašiel nikde nič. Nešli?

Po ďalšom čase, ktorý uplynul, začínal pociťovať čoraz väčšiu nervozitu. Alebo si po ňu príď sám, opakoval si v hlave slová z listu. Predsa tam nebude čakať, kým sa uráčia prísť. Z planiny sa nemohli pohnúť ani o krok. Stihli si tam toho mnoho pripraviť. To miesto bola ich veľká výhoda a nemienil o ňu prísť.

Bez toho, aby niekomu niečo povedal, sa vyparil. Premiestnil sa neďaleko dymových znamení, ktoré k nim vyslali v to ráno ľudia. Naozaj tam boli. Celkom ho to prekvapilo. Zo svojho úkrytu si prezrel celý tábor, až mu pohľad padol na čierny stan. Bol najväčší a hlavne jeho farba napovedala, komu bude patriť.

Pôjde tam. Len ich vyprovokuje, aby sa pohli vpred a začali útok. Hlavne sa však chcel presvedčiť, či je tam jeho družka. Všetko v ňom kričalo, aby ju našiel a vyslobodil. Mala byť jeho. Iba jeho a iba s ním. Opäť v ňom narastal hnev. A s týmto hnevom rozpínajúcim sa v jeho vnútri, sa premiestnil do čierneho stanu.

Akonáhle sa mu začal pohľad rozjasňovať, tak ju zbadal. Taira. Oči jeho družky sa rozšírili, akoby nemohla uveriť tomu, že ho naozaj vidí. Bohyňa bola tiež prekvapená, až jej padla sánka v nemom úžase. A nejaký chlap s nepríjemným pohľadom, ktorý predtým smeroval zrejme na Tairu. Ako inak.

A keď sa jeho prenos dokončil, čo boli len približne dve sekundy, Tairino bezvládne telo sa zviezlo k zemi. Bohyňa ju pustila a otočila sa naňho. Ešte párkrát zažmurkala, ako keby jej čosi spadlo do oka, kým prehovorila.

„Naozaj dokonalé načasovanie," pokrčila nosom a prižmúrila oči, keď k nemu o krok podišla.

„Čo si jej spravila?" zavrčal na ňu. Až vtedy si všimol druhú klietku a malého chlapca v nej. Doriti!

Chlap s tým nasratým pohľadom sa začal pomaly hýbať. Chcel sa mu dostať za chrbát. A potom jedným písknutím povolal svojich mužov na pomoc.

„Žije. Vaše puto sa ani nezatriaslo. Nemám pravdu?" zapriadla a znova sa uškrnula.

Kyren sa na ňu podozrievavo zahľadel. Niečo mu na tom celom nesedelo. Pomaly sa otáčal tak, aby stále videl na toho chlapa. Vedel, že všade okolo stanu sú rozostavaný jeho muži. Dúfal, že bude dosť rýchly na okamžitý útek, až si to situácia vyžiada. Zatiaľ mu niečo vravelo, aby ostal.

Mal sa ju pokúšať zachrániť? Bola temná bohyňa ešte stále tak slabá? Aj keby áno, počas toho ako by s ňou bojoval, by sa naňho vrhlo aspoň tucet chlapov. Všetku svoju silu by musel sústrediť na ňu a s nimi by si tak neporadil.

Zaútočiť alebo utiecť? Zachrániť ju alebo ju tam nechať? A čo to malé ustráchané vĺča? Nedokázal ochrániť ani to. Ako mohol tak zlyhať? Najmocnejší a najsilnejší alfa? Všetko ho to tak  hnevalo. V hlave mal zmätok z toho, že si nedokázal odpovedať na tie jednoduché otázky. Nevedel sa rozhodnúť.

Za svojho druha vlk život položí. Lenže on si to nemohol dovoliť. Och, pri Matke, ako veľmi chcel. I tak by to ale nepomohlo. Nestačila by jedna smrť. Aj tak by zomreli všetci.

Možno bol tak hlúpy, možno ho ovládali pudy, keď nazbieral svoju moc a zaútočil. Temná bohyňa ako keby to čakala, vyslala proti nemu svoju temnotu. Chlap sa po ňom rozbehol, no jedno chápadlo bielej hmly ho potiahlo za nohu a on skončil na zemi. Vrieskal na svojich mužov, no tí neprichádzali.

Temnota naplnila celý stan. Bola ešte mocnejšia ako čakal. V duchu si tak poriadne šťavnato zanadával. Zatemnil sa mu snáď mozog?! Nemal sem ísť. Nemal zaútočiť.

Z vonku bolo počuť krik, neodvážil sa ale otočiť, aby sa presvedčil, čo sa tam deje. Nikto odtiaľ stále neprichádzal. Ako keby im v tom bránila práve tá temnota, ktorá ich obklopila.

„Mal by si vypadnúť, inak skončíš zle," zatlačila doňho svojou mocou. „Vidíme sa na bojisku. Sľubujem, že ju nezabijem. Je to moja poistka," mrkla naňho, kým ho vytlačila zo stanu. Jej moc ho ale neväznila. „Tak už vypadni," zasmiala ešte tesne pred tým, ako sa stratil vo svojej hmle a zmizol.

--

Ahojky, nahádžem vám sem čo ešte mám a snáď sa mi podarí nadviazať a nejak to dokončiť :D A pak to budem miliónkrát prerábať :D nuž, je to prvý draft :P