Taira White

„Som Tasel," zafňuká vystrašené vĺča. Kolená sa mu rozklepú a oči zvlhnú.

„Nuž, milý Tasel, teraz ti niečo poviem. Vieš o tom, že ohnivého vlka nikto nevidel už... Vlastne, ani neviem ako dlho. Stratili sa ako prví," obkrúži malé rozklepané vĺča so Sarrenom po jeho boku, kým sa pred ním opäť zastaví. „Vyslal si do sveta svoju moc a to bola chyba, zlatíčko," zašepká nepríjemným hlasom. Potom pohodí hlavou a dá tak znamenie Sarrenovi.

S napätím očakávam, čo sa bude diať. Som ako na žeravých ihlách. Nechcem si to pokašľať a stratiť tak svoju príležitosť, no zároveň som pripravená na okamžitú akciu. Nedovolím, aby mu skrivili čo i len jeden vlások na hlave.

Sarren ale spraví zvláštnu vec. Malého Tasela odpúta. Všetky obruče aj s reťazami mu zloží z tela a nechá ho tam len tak stáť. Potom ustúpi o niekoľko krokov, ako keby mu dával k niečomu priestor.

„Tak sa predveď, maličký," ustúpi od neho aj tá temná suka.
Celý čas preskakujem pohľadom z jedného na druhého, z druhého na tretieho. Ak sa tu tá mrcha snaží naznačiť, že by toto vĺča malo niečo z génov ohnivého vlka, tak sa musela asi s konicou zraziť.

Tasel sa zdá byť ešte zmätenejší, ako ja.

Keď sa už dlhší čas nič nedeje, bohyňa stratí nervy a podíde ku mne. Zvyšky jej temnoty sa obmotajú okolo môjho krku. Podvihne mi ňou bradu dohora, aby mi ku krku mohla priložiť ostrie noža. Ja viem, že len blafuje. Lenže on to nevie. Chce ho vystrašiť a donútiť tak k poslušnosti. Mrknem naňho jednym okom, aby som ho uistila, že je všetko v poriadku. Pochopí tento môj pokus o upokojenie správne? Predsa len je to iba malé vystrašené vĺča.

Oči sa mu ešte väčšmi rozšíria. Nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

Tasel

Malý Tasel do tej chvíle ani netušil, že existuje strach tak veľký, ako práve prežíval on. Myslel si, že ten najväčší strach už prežil, keď bol donútený utiecť do lesa a starkú nechať napospas svojmu osudu. Položila zaňho život.

V tento okamžik, ktorý sa práve odohrával, sa chcel ale vypariť. Jednoducho sa stratiť a zbaviť toho neutíchajúceho strachu, ktorý ho prenasledoval už od toho momentu, kedy sa svetom znova rozliala nekonečná tma.

-

Bol vo svojej komnate sám. Už spal, keď ho ten nepríjemný pocit prebudil. Otvoril oči a nevidel nič. Tej temnoty sa bál aj predtým. Ale vtedy pri sebe mal svoju starkú. Ibaže v ten moment tam bol sám. Spanikáril.

A potom, ako keby to nestačilo, sa ticho otvorili dvere a on zacítil pach tej nepríjemnej vlčice, ktorú nemal rád. Zrazu ho v tej tme schmatla za ruku a ťahala ho preč. Niečo pri tom vravela, no on, ochromený strachom, jej slová nevnímal. Ale aspoň sa bránil. Ťahal sa od nej preč. Nakoniec ju kusol a vtedy ju ktosi odstrčil. Sarren ho s ľahkosťou spacifikoval a prehodil si ho cez plece. V ten moment sa mu zahmlilo pred očami a zaliala ho neznesiteľná horúčava. V ten istý okamih dopadol tvrdo na zem.

Započul šepot hlasov. Chceli naňho niekoho zavolať? Ani nevedel ako, schmatol Taisie za sukňu a držal ju pevne, akoby na tom záležal jeho život a potom sa mu pred očami začalo trocha vyjasňovať. Konečne ju pustil.

Zbadal pred sebou tú zlú vlčicu, ako vráža do každého kusu nábytku. Ziapala pri tom ako zmyslov zbavená. Plamene oblizovali jej telo a hodovali na hebkej pokožke a mäse, pod zoškvarenými zvyškami jej šiat. Sarren už tam nebol. No to on nevnímal. Vnímal iba ten nekľudný vreštiaci plameň. Nie, to nechcel. Nemohol... Čo to spravil? Ako?

Vyskočil z okna a ako taká malá ohnivá guľa, sa hnal do lesa. Chcel utiecť niekam ďaleko. Preč od seba a toho čo spravil. Cestou ho sprevádzal jas plameňov.

Starká mu od perinky rozprávala o pôvodných svorkách. O histórii vlkov. Lenže nikdy ani slovom nespomenula, odkiaľ pochádza on. Kto boli jeho rodičia? A on si nikdy tieto otázky nekládol. Nepýtal sa. Odjakživa mal svoju starkú. Miloval ju. Nepotreboval nikoho iného. Ale teraz si tieto otázky prvýkrát vo svojom živote položil.

Celú cestu plakal. Slzy pomaly hasili ten oheň v jeho srdci.

Bol neopatrný. Nerozmýšľal kade beží. Nevnímal svoje okolie. A tak vbehol rovno do jej náruče.

-

Keď zbadal prvú kvapku krvi, stekajúcu po krku Ziry, ktorá naňho mrkla ako na rozlúčku, zaliala ho horúčava. Už prišiel o starkú. Nemohol prísť aj o ňu. V krku sa mu spravila obrovská guča čohosi, čo nie a nie prehltnúť. Nechcel tam zostať sám. Nechcel už byť pripútaný v tej tmavej zamrežovanej miestnosti. A už vôbec nechcel, aby mu dali naspäť tie okovy, z ktorých mu brnelo celé telo. Nie, nechcel to!

A vtedy jeho vnútro znova vybuchlo a on sa rozplakal, pretože nechcel ani toto. Bál sa toho, čím sa stal. Alebo sa taký už narodil?

Taira White

Ou, pri Matke! Nemôžem uveriť vlastným očiam! On... naozaj... Sú to skutočné plamene? Opäť ma prepadne to známe nutkanie a ja sa rozosmejem. A potom mi napadne jedna myšlienka.

Môže oheň pohltiť temnotu?

Plán v mojej hlave práve začal získavať o čosi väčší rozmer.

Kyren Wraith

Nešiel ju hľadať. Namiesto toho sa vrátil späť ku svojej svorke, pretože vedel, že sa k čomusi schyľuje. Svorka Krvavého úsvitu, ale aj ostatné svorky, ho potrebovali.

Nestihol sa dostať ani do svojej pracovne, keď si ho odchytil Rheet s hlásením. Dobrou správou bolo, že je každý pripravený na boj. Teda, až na jednu svorku. Zlá správa bola, že ich k tomu dohnal strach.
Zo severu už tiahli ľudia a prinášali so sebou takú skazu, že svorky ktoré im unikli, práve putovali do ich mesta.

„Zatiaľ dorazil jeden posol, ktorý podal správu, že celé dediny doslova vybuchovali. Celé mestá v jednej sekunde ľahli popolom. Obývané mestá," zatínal sánku a päste Rheet, kráčajúci vedľa Kyrena. Ešte nepočul o tak krutom tvorovi. Ľudia... už len pri tom slove videl od zlosti na červeno.

Spolu vpochodovali do pracovne, kde na nich čakali dvaja ďalší alfovia.

Kaiden sa odrazil od steny, aby si mohli s Kyrenom podať ruku. Zatváril sa uznanlivo, možno až prekvapene, keď zacítil pach svojej sestry a zbadal jej značku na Kyrenovom krku. Ihneď sa poobzeral, pretože zrejme očakával, že ju nájde po jeho boku.

„Nie je tu," zavrčal Kyren, ktorý sa celý čas snažil zachovať chladnú hlavu a zahnať svoj hnev a všetky tie doterné pudy, ktoré mu velili, aby ju šiel znova hľadať.

„Prečo ma to neprekvapuje?" pokrútil hlavou Kaiden.

Kyren presunul svoj pohľad ku kreslu v ktorom sedel ďalší alfa, ktorý už nebol tak hŕ, aby sa pozdravil. Len tam tak znudene sedel a prezeral si praskliny na strope.

Bol to nový alfa svorky Temných prízrakov. Kyren ho dobre poznal. Bol od neho o čosi mladší no za čias Xinga, sa mu aj od neho ušlo zopár modrín. V tom čase býval v jame a ostatním členom svorky slúžil ako tréningová figurína. Temní mali celkovo zvláštne, nie moc prívetivé povahy. Vedel síce, že tento vlk nie je z tích najhorších, no zároveň vedel, že jednanie s ním nebude ľahké. Nerobil si falošné nádeje, že by v očiach Temných prízrakov stúpol. Určite ho budú stále brať ako toho Xingovho bastarda s ktorým si mohli zametať. Ku koncu už si tak síce nedovoľovali, no i tak ho nikdy neprijali za sebe rovného.
Naposledy sa o tom mohol presvedčiť vtedy, keď sa na Temný hrad vrátil po svoj meč. Bolo to v ten deň, keď sa dostal z väzenia na Mesačnom hrade a mal sa stretnúť s Tairou. Keď sa preniesol na hrad, za prvým rohom ho niekto omráčil a vybúrila sa na ňom snáď polovica svorky. To, že sa odtiaľ nakoniec preniesol, bol taký malý zázrak.

„Siar. Nebudem ti hovoriť, že ťa vidím rád. Klamal by som," podišiel Kyren k novému alfovi temných.

Siar sa len pousmial nad jeho úprimnosťou, no nevstal. Preložil si nohu cez nohu a lepšie sa zaprel do opierky kresla.

„Som tu len preto, aby som ti ušetril cestu. Pretože by si sa určite zastavil osobne, ak by som ti odmietnutie poslal po poslíčkovi," zapriadol a prižmúreným pohľadom si konečne prezrel toho vraj najmocnejšieho alfu.

„Tu ale nejde o pomoc mne alebo iba tomuto svetu. Ide o všetky vlčie svety. Náš druh je v ohrození. Čelíme rozhnevanej temnej bohyni a beštiálnym ľuďom, ktorí nás začali doslova vraždiť na našom území," znervóznel Kyren, pretože vedel, že každá jedna vlčia armáda bude viac, ako potrebná. Zatiaľ ešte nevedel čomu presne budú musieť čeliť. Bol si však istý tým, že boj takých rozmerov, sa vo vlčej histórii ešte neodohral.

A tak sa dohadoval so Siarom. Obaja argumentovali, štekali po sebe a odmietali poľaviť zo svojho presvedčenia a odhodlania, spraviť si veci po svojom.

Nakoniec zasiahol Kaiden a ozval sa, čo bola chyba.

„Vy! Mesačné kreatúry! Ste ako mor. Zaleziete všade," vyštekol Siar potom, ako sa ozval práve Kai. Nosom zavetril smerom ku Kyrenovi. To mu stačilo k tomu, aby vedel na čo naráža. V sekunde bol pri ňom a držal ho pod krkom.

„Dávaj si pozor na jazyk, Siar. Nemám problém pripraviť tvoju svorku o ďalšieho alfu. A radím ti, dobre si rozmysli na koho stranu sa pridáš," pustil ho a odsotil od seba. Bolo celkom jasné, že sa ďalej nepohnú. Kyren potreboval, aby sa Siar rozhodol sám. Nevyťahoval naňho svoju nadradenosť. Pretože ak by ho k spolupráci donútil, bol si istý tým, že by nemal problém ich podraziť. Zostávalo len dúfať, že dostane rozum. 

Ďakujem za vašu spätnú väzbu. Zakaždým ma poteší!
V každej forme ♡