Bol to risk. Veľký a možno stupídny risk. Alebo naša jediná šanca. Práve vďaka takému množstvu samovrážd, mesto dalo na niektoré stĺpy mosta umiestniť zariadenie, ktorým privoláte pomoc. Nemusíte hovoriť svoje meno, ani nič. Stlačíte malý červený gombík, ten vyšle signál a na miesto dorazí psychológ, cvičený priamo na takéto situácie.

Najbližší stĺp s takýmto zariadením nebol tak ďaleko. Dobehla som behom minúty, celou dlaňou tresla do gombíku a už aj šprintovala späť. Nemohla som strácať drahocenné sekundy, ak išlo o život. Na strednej, na vysokej, alebo na praxi...vždy to bolo o rýchlosti. Záchranári musia konať a uvažovať rýchlo.

„Som tu," zakričala som hneď, ako som sa vrátila ku kravate uviazanej na zábradlí. „Alfie, počujete ma?"

„Tykajme si, prosím." Prikývla som, aj keď ma nevidel. „Dobre Briana? Nebude ti to vadiť?"

„Nie." Pristúpila som k zábradliu a pozrela dole. Bol to desivý pohľad, hlavne za hustého dažďa a tmavej oblohy. No bola v tom pohľade aj štipka pokoja. Tá myšlienka na moment, kedy človek dopadol do vody a všetko sa preňho skončilo. Bože, aké by to len bolo krásne. Oslobodiť sa od ťažkostí posledných dvoch mesiacov. „Čo ťa sem privádza?"

Ticho.

Neodpovedal.

Možno premýšľal.

„A prečo práve toto? Existuje toľko spôsobov, ako si vziať život...prečo práve Golden Gate Bridge?" Nebola to záruka. Niekoľko ľudí pád prežilo a niektorí povedali, že v momente kedy sa pustili, alebo kedy zoskočili, svoj čin oľutovali. Pri uvedomení si, že letia dole, smrti do otvorenej náruče už zrazu nechceli zomrieť. „Vieš, ľudia ktorí skočili a nejakým zázrakom prežili, svoj čin oľutovali. Povedali, že sa na smrť zrazu nepozerali rovnako."

„Pochybujem, žeby to bol môj prípad."

Mykla som plecami a lakťami sa oprela o zábradlie. Ľudia, ktorí nevedeli, že sa tu s niekým rozprávam, si mohli pokojne myslieť, že aj ja som samovrah. Lebo ak v takomto počasí niekto osamote stojí na mieste ako toto, zjavne nie je všetko v poriadku. „Možno by si prežil. Nikdy nevieš, čo pre teba Boh ešte prichystal."

„Neviem, či ešte dokážem veriť v Boha. Už mi vzal, alebo mi berie všetko." Smutne som sa pousmiala a sklonila hlavu. Koľko mohlo chýbať k tomu, aby som sa ocitla na jeho mieste? Veľa...veľa nie. Lebo hoci od tej udalosti čas plynul normálne a snažil sa zahojiť moje rany, akoby sa mu to vôbec nedarilo. Skôr naopak. Robil ich ešte väčšími a oberal ma o sily každým dňom, ktorý som strávila sama.