Prečo som dal o sebe vedieť? Spoznal som ten hlas. Bola to ona. Tá žena, s ktorou som telefonoval. Briana. „Tu som," zašepkal som slabým hlasom. Rukou, ktorou som na seba nepútal pozornosť, som sa pevne držal chladného kovu. Strach sa znova vrátil a smrť zrazu neprichádzala do úvahy. Na to som bol...nato som bol priveľmi vydesený.

„Alfie?" Jej hlas bol o niečo bližšie. Akoby stála presne nado mnou. „Ste v poriadku? Ako ste sa tam vôbec dostal?"

„Briana?" Chcel som si byť istý. Ale ak vedela kam má prísť a vedela, ako sa volám, musela to byť ona. Nedala telefón inému človeku len tak. Išla...išla sem. Pre mňa.

„Áno, som to ja," odpovedala zadýchane. V tej chvíli som si prial, aby som neliezol až sem. Chcel som vidieť jej tvár. Poznať identitu posledného človeka, ktorý so mnou hovorí, by nebolo zlé. „No tak, ste v poriadku?"

„Ak je niekto v poriadku, asi nechce skočiť z mosta," povedal som so zúfalým smiechom. Svet sa so mnou v tej výške točil priveľmi rýchlo a ak by som sa nedržal, zletel by som. Vlny boli pritom tak veľké a besné. Zabili by ma. Bez pochýb. „Prepáčte to...to bolo hlúpe."

„Ako ste sa dostal až tam dole?"

„Preliezol som zábradlie a potom...a potom dole po konštrukcii lešenia." Utrel som si stekajúcu vodu z tváre. Snažil som sa vidieť jasne, ale pršalo priveľmi husto. Obloha akoby okolo mňa uzatvárala oponu, ktorá mala pohltiť môj smútok. Pomaly sa mi pre hustý lejak strácal z dohľadu Alcatraz.

„Schoval ste sa pred políciou?"

„Nechcel som, aby sa ma pokúsili zachrániť." Chcel predsa zomrieť. Nie byť zachránený.

Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Strašidelné ticho, v ktorom by som dokázal pokojne počuť splašený tlkot vlastného srdca, ktoré bolo presvedčené, že koniec čoskoro príde. „Alfie, na chvíľu si odbehnem, dobre? Hneď som späť, dovtedy prosím nerobte nič, áno? Ani sa nehnite."

„Počkám." Alebo možno nie. Možno kým sa vráti, skočím. 

Kto vie?