Vzhliadol som mojimi vystrašenými očami do jeho tváre. 'A kurva...' pomyslel som si. Podal mi jeho ruku a vyšvihol ma na nohy, ako keby som bol nejaké ľahunké pierko. ,,Toto je pán Mikaelson..." povedala Marion a dotyčný mi ruku pustil. ,,Ryan Mikaelson. A ty mladý muž?" upresnil jeho meno chrapľavým hlasom a spýtal sa ma na to moje. ,,O-Oliver J-Jones..." zakoktal som a snažil som sa znieť viac ako pohotove. Márne. Bohužiaľ naozaj márne. Už teraz som bol pod jeho omamným a tak silným čarom. ,,Teší ma Oliver. Rád ťa osobne spoznávam," pohral sa s mojím menom na jeho jazyku.
Podlomili sa mi kolená a skoro som bol na zadku znova. Toto je naozaj v háji. Marion ma uštipla do lakťa. ,,Au! A-aj mňa teší pán Mikaelson..." preglgol som. Prečo povedal osobne? Už ma niekde videl? Sledoval ma? Je to nejaký psychopat, ktorý ma chce krvavo zabiť?
Pomoc. ,,Pán Mikaelson sa s tebou chce o niečom porozprávať Jones. Takže deti, ktoré sa s tebou chcú hrať a baviť, počkajú..." povedala a odišla boh vie kam. Venoval som pánovi Mikaelsonovi neistý úsmev a on mi jeho rukou naznačil, či sa nejdeme prejsť. Prikývol som a vyšli sme na chodbu. ,,Takže Oliver, povedz mi niečo o sebe..." venoval mi ostrý pohľad plný záujmu a bedrami sa oprel o bielu parapetu okna. Prekrížil si ruky na hrudi, na čo som zbystrel.
Ostal som však stáť neďaleko steny, z ktorej z času na čas opadávala farba. ,,N-n-no s-som..." prerušil ma. ,,Nemusíš sa ma báť maličký...ja ti nechcem ublížiť..." priblížil sa ku mne a ja som ustúpil krok späť. 'Čo sa to deje?' preglgol som. Zase ku mne spravil krok a ja som narazil do steny. Naozaj. Naozaj pomoc. ,,J-ja..." sklopil som hlavu, aby nemusel vidieť moje vystrašené oči.
Pristúpil ku mne, položil jeho jednu ruku na môj pás a druhou mi podvihol bradu tak, aby mi videl do očí. Zrudol som ako chilli paprička. 'To hádam nemyslí vážne. Už len z jeho prítomnosti som v rozpakoch. A toto?' nadával som v duchu a aspoň pohľadom som uhol, keď sa už moje celé telo sústredilo na neho.
,,Pozri sa na mňa Oliver..." zavrčal a ja som na neho vystrašene zodvihol pohľad.
,,Naozaj sa ma nemusíš báť, áno?" ešte viac sa ku mne priblížil, mne zamrelo srdce v hrudi a spadlo až niekde do žalúdka. 'Preboha...' povedal som si v duchu a chcel som uhnúť pohľadom, ale jeho stisk na mojom páse zosilnil v značnom nesúhlase a tak som stále čelil jeho ostrým ľadovým očiam. Ach bože. Má tak modré oči. Zamiloval som sa do nich Vtom sa odtiahol, dal mi veľmi jemný bozk na čelo a do zadného vrecka nohavíc mi niečo vložil. Čo to sakra je?
Opäť pristúpil k parapete, aby mohol pobavene sledovať, ako sa rozklepaný dávam opäť dokopy. Pokožka na čele mi od jeho mäkkých pier priam horela. Nebol som schopný sformulovať ani jednu normálnu a aspoň trochu zmysluplnú vetu. Úplne som zabudol, kto vlastne som. Bol som dosť zmätený z jeho dotykov.
Nikto sa ma ešte nikdy takto nedotkol. Určite som bol červený aj na zadku. Vedel som, že sa ma chcel dotknúť. A aj to spravil. Ale nepriamo.
,,Takže? Teraz mi už o sebe niečo povieš, keď si dostal pusu?" ozval sa jeho autoritatívny hlas.
Sklopil som hlavu, aby som si prehrabal trochu vlasy a aby som nemusel mrznúť, kvôli jeho očiam. Potom som sa znovu narovnal.
,,Nežiadal som vás síce o ten bozk...ale bolo to príjemné..." posledné slová som zašepkal. ,,Ale neurobil som to nasilu...počúvam..." oblizol si pery. Kurva sexy. Ešte raz prosím.
Preglgol som a rozmyslel som si, čo poviem. Poviem mu aspoň pár informácií. Nič viac. Nemusí to vedieť.

Čo? Že som gay.

Aj keď to už asi zistil. Ale nechám si aspoň to v tajnosti. ,,No...volám sa Oliver Jones, mám 16 rokov a jedného úžasného brata...Rodičov už bohužiaľ nemám a zo strednej som odstúpil..." povedal som na dva nádychy, keďže strata rodičov ma stále veľmi bolí. ,,Tých rodičov mi je veľmi ľúto maličký. A tu sa ti darí?" v jeho hlase som počul istú ľútosť, ktorý má zahriala pri mojom krehkom srdiečku. ,,Um...celkom áno. Ale dosť často do práce meškám. Hlavne teraz, keď ide zima. Cesty sú veľmi zľadovatelé a autobusom sa dosť šmýka. Šéfka mi hrozí, že ma vyhodí z práce. Ale ja by som potom nemal ako uživiť seba a môjho brata, ktorý sa teraz po desiatich rokoch vrátil z vojny..." trochu som sa osmelil a povedal som mu o niečo viac.
Nebol taký zlý, ako som si myslel. Bol to len môj iný pohľad na vec.

Zas a znova.

,,A keby si pracoval pre mňa? Vidím, že ti to s deťmi ide a bola by škoda to nevyužiť," zamyslel sa a mne zletela sánka asi dvadsať metrov pod povrch zeme. ,,T-to myslíte vážne?" koktavo som sa spýtal.
,,Samozrejme. Moju vizitku som ti dal, takže kontakt na mňa máš. Čo s tým spravíš už je na tebe..." povedal tajomne a dokým som sa stihol spamätať, bol preč. Ako omámený som stál pri stene a sledoval som miesto, pri ktorom ešte pred chvíľou stál. ,,Ollie!" zapišťalo malé dievčatko a pribehlo ku mne. Otočil som sa na ňu.
,,Ahoj Sasha..." usmial som sa a zobral som si ju na ruky. ,,Ideme sa hrať?" spýtala sa. ,,Iste moja. Ideme..." vošiel som naspäť do triedy a začal som sa hrať aj s ňou a aj s Tomom, keďže som ich dvoch mal zverených do opateri od rodičov.
Ale samozrejme, že som neodmietol iné deti, ktoré túžili po hre. Prišiel čas obeda pre zamestnancov a ja som sa s Becky odobral do jedálne. Vošli sme dnu a prešli sme ku výdajnému miestu. Becky dostala jej tácku a keď prišla rada na mňa, tak kuchárka odišla. Zmätene som tam ostal stáť. Becky si to bohužiaľ nevšimla, lebo si sadla ku kolegyniam a začala obedovať s nimi.
Smutne som vyšiel z jedálne a išiel som si rovno po veci. Mali sme viac ako dvojhodinovú pauzu a ja som nemal obed. Obliekol som si bundu a nasadil som si aj čiapku. Vyšiel som pomalým krokom z budovy. Slnko bohužiaľ nesvietilo a ešte k tomu bola veľká hmla.
O dvanástej na obed. Šialené. Mal som namierené do mojej obľúbenej reštaurácie, kde robia vynikajúce šaláty. Hmla dosadla aj na ulice a obraz predomnou sa úplne stratil. Poobzeral som sa okolo seba. Bál som sa.
Bál som sa nepoznaného. Cítil som na sebe pohľad, ale nikoho som nevidel. Nemal som ani mobil, že by som niekomu zavolal. Bohužiaľ som si ho nechal v herni.
Tuhšie som si pritiahol bundu k telu a ďalej som sa motal mestom. Vtom som začul smiech a aj kroky. Ale stále som bol úplne slepý. Hmla bola tak moc hrubá, že by sa doslovne dala krájať nožom. V priebehu niekoľkých sekúnd ma niekto chytil za boky a pritiahol si ma k sebe.
,,Čo robí princezná sama vonku v takejto hmle?" zašepkal mi do ucha. Kňukol som, chytil som jeho ruky a snažil som sa ho od seba odtlačiť. ,,Presne tak. Nebodaj si sa stratila?" ozval sa druhý hlas predomnou a dotkol sa ma oboma jeho rukami na páse. Cítil som sa nekomfortne. Vôbec sa mi to nepáčilo. ,,P-prosím, nechajte m-a..." vzlykol som potichu a zúfalo som sa od nich snažil dostať. Čo sa stane? Ublížia mi?
,,Na to si mal myslieť skôr princezná..." prehovoril ten za mnou a nejako mi vyzliekol bundu. Ruky toho predomnou, ktorému som do tváre stále ešte nevidel, opustili moje telo. Ovial ma veľký chlad a začul som zložitý opasok na rifliach, ako hlasno cvaká. Rozplakal som sa. Preboha nie. Len to nie.
Začal som sa vrtieť, ale ten chlap za mnou mi nedovolil utiecť. Naopak. Začal mi pomaly rozopínať gombík na mojich skinny jeans a pomaly ich sťahoval dole. Začal som plakať hlasnejšie, keď ma položil na zem a ten chlapík čo si rozopol opasok, si na mňa sadol obkročmo. ,,Určite si ešte nevinný princezná. Je tak?" pohladil ma jeho drsnou dlaňou po líci a chcel mi stiahnuť aj boxerky, ale vyrušil ho hromový hlas, kvôli ktorému stíchol aj môj plač.
,,Na to okamžite zabudni..." zavrčal a stiahol ho zo mňa. Stočil som sa do malého klbka. Zobral aj toho druhého a iba on a boh vedia, čo sa dialo. Po chvíli si ku mne niekto kľakol a obliekol mi rifle. ,,To nič maličký...Už som tu...Už je dobre..." šepol Ryan a jemne si ma k sebe privinul. Natisol som sa na neho viac a rozplakal som sa mu do krku. Márne hľadal moju bundu.
Bola preč. A s ňou aj moja peňaženka. Postavil sa so mnou zo zeme a privinul si ma k sebe tak, že som mal moje ruky okolo jeho krku, nohy okolo jeho pása a dýchal som jeho vôňu. Obalil ma jeho kabátom a začal so mnou niekam kráčať...

😯. Toto je môj výraz po dopísaní tejto kapitolky. Plánovala som to, ale netušila som, že sa mi to podarí zrealizovať. Nutne potrebujem nazoriček na tento príbeh, pretože ho pri škole nestíham písať. Ďakujem každému, kto tu je❤

Love you infinity my honey L<33

Loads of love
~S.