,,A kde to teda pracuješ?" so záujmom sa ma spýtal môj blonďavý brat. ,,Vo výchovnej nadácií. Zo školy som odišiel pred dvoma mesiacmi." vysvetlil som mu, keď sme sedeli pri čaji. ,,Aha. Určite to je zaujímavé. A vždy si mal rád deti, takže ma to ani neprekvapuje..." zasmial sa a ja som sa zasmial tiež. Môj zvoniaci mobil si však vyslúžil moju pozornosť.
,,Oh. Andy prepáč. Ale volajú mi z nadácie. Musím ísť..." postavil som sa od stola. ,,Nehodím ťa? Určite to je ďaleko. Aspoň prevetrám moje auto, ktoré tu stálo desať rokov..." navrhol a taktiež sa postavil na nohy. ,,To fakt?" potešil som sa a zobral som si do ruky termohrnček s teplou kávou.
,,Samozrejme braček. A keď budeš potrebovať odvoz domov, tak mi prezvoň. Ja po teba prídem," povedal. ,,Si najlepší braček..." usmial som sa zubato. ,,Veď iného ani nemáš ty truľo," hlesol pobavene a postrapatil mi vlasy.
,,Hej! Vieš koľko mi trvalo ich dať do nejakej stabilizovanej polohy? Desať minút..." zakňučal som a začal som si ich upravovať v zrkadle, ktoré viselo v malej chodbičke za tmavými čerešňovými dverami. ,,No bez čiapky a bundy von nejdeš. Vieš aká je tam zima?" prišiel ku mne a nasadil mi na hlavu moju bledomodrú beanie.
Ako vedel, že je moja obľúbená?
,,Nie, neviem. Celý minulý týždeň som preležal v posteli s teplotami. Čiže som z bytu nevystrčil ani jeden prst..." vysvetlil som mu opäť.
,,A kto ťa chodil strážiť?" zmätene na mňa pozrel. ,,No v utorok a v piatok tu bola teta Darcy. Ale inak som to zvládol úplne sám..." venoval som mu pohľad. ,,To sú mi zázraky. Pred pár rokmi si ma prosil, aby som ťa nosil ešte aj do obývačky. A teraz si to potiahol sám. Možno si naozaj dospel..." pomohol mi obliecť si aj hrubú prešívanú bundu.
,,Hej! Už stačí. Čo je toto nejaký roasted alebo niečo?" zamračil som sa na neho. ,,Možno," schuti sa rozosmial. ,,Si pako..." zavrčal som a jemne som do neho sotil. Predsa len však začal padať na zem a mňa stiahol zo sebou. Dopadli sme na zem a obaja sme sa znovu rozosmiali.
,,O tom potom kučeravec. Kto sa nevie ani udržať na nohách?" chytal dych počas smiechu. ,,Stiahol si ma zo sebou ty idiot!" smial som sa a zroloval som sa z neho. ,,Vstávaj..." uškrnul sa, postavil sa zo zeme a nastavil predomňa jeho ruku. ,,Ďakujem..." vďačne som ju prijal a vyškriabal som sa na moje čaptavé nohy. ,,Nie je začo. Vieš kadiaľ sa tam ide?" opýtal sa ma, keď sme obutí a oblečení vyšli z bytu.
,,Budem ťa navigovať. Neboj sa. Nenechám ťa tu predsa zablúdiť," zaškeril som sa, nasadli sme do jeho auta a zapli sme si pásy. Pozreli sme na seba. Andy vložil kľúčiky do zapaľovania a trochu sa pomodlil. Na tvári sa mi usadila pobavená grimasa a čakal som na dej, čo mal prísť teraz. Opatrne naštartoval a auto zareagovalo viac ako pohotovo. Ozval sa nádherný zvuk auta a obaja sme si poriadne vydýchli.
,,Môžeme?" spýtal sa. ,,Môžeme braček..." usmial som sa na neho a on začal šoférovať k miestu, na ktoré som ho úspešne navigoval podľa trasy autobusu, ktorým som doteraz chodil skoro každé ráno. Po asi desiatich minútach sme k nemu dorazili a Andy vypol motor. ,,Tak fajn chlapče. Napíš mi kedy končíš, ja po teba prídem a skočíme niekde na večeru, súhlasíš?" na tvári sa mu usadil jeho lišiacky úsmev, ktorý som nevidel už ozaj dlho.
,,Tento úsmev mi chýbal a súhlasím. Aj keď vieš, že nechcem, aby si na mňa míňal peniaze..." prehrabol som si rozlietanú ofinu.
,,Joj Oliver. Nebuď sporko. Nevideli sme sa desať rokov. Premeškal som tvoje desiate a pätnáste narodeniny. Ešteže si ešte nemal osemnásť. To by som sa už asi hodil o zem a to myslím naozaj. Chcem ťa niekam zobrať. A odmietnuť nemôžeš. Prosím..." zaprosil a spravil na mňa psie oči. Rozosmial som sa. ,,Prestaň. Vyzeráš ako človek tri dni pred porážkou. A dobre. Pôjdeme sa niekam najesť. Ale zaplatím za seba," nedal som sa odbiť.
,,Tak na to zabudni. Fakt. Naozaj ťa pozývam. Takže neplatíš vôbec nič..." urazene na mňa pozrel. Už asi prestanem. Usmial som sa. ,,Dobre dobre. Nech je ako chceš Andy. Ale nabudúce pozývam ja..." navrhol som a jeho výraz zmäkol. ,,Fajn. Čo už s tebou. A teraz utekaj. Lebo už som ťa dosť zdržal, nemyslíš?" ukázal na hodinky. 8.25. ,,Preboha! Meškám!" rýchlo som mu skočil do objatia. Aj tie mi chýbali. A to veľmi.
,,Vidíme sa krpec..." pohladil ma po chrbte. ,,Vidíme sa obor..." zavtipkoval som pobavene. Odtiahol sa, ja som si zobral termohrnček aj s ostatnými vecami a vybehol som z auta. Keď som vchádzal dnu do budovy, tak ma pri vstupe zaujalo tmavomodré prekrásne Bentley. Otočil som sa za ním asi šesťkrát. Nikdy tu ešte nebolo. Kde sa tu vzalo? Ešte chvíľu som si ho poobzeral a vbehol som dnu. Pri dverách do šatní už čakala nazlostená Becky. ,,Toto je tvoje hneď som tam?" mračila sa na mňa, keď som si zložil čiapku a rozopol bundu.
,,Prepáč, ale niečo mi do toho vbehlo. Poviem ti na obede..." vošiel som cez ňu do šatne a dal som si veci na vešiak s mojím menom. ,,Vyzeráš dosť šťastne Ollie. Čože sa stalo? Vrátil sa ti brat?" jemne sa zasmiala. Otočil som sa na ňu s veľkým úsmevom. ,,Počkať počkať. Ollie. Je to naozaj pravda?" hlasno zhíkla.
S ešte väčším úsmevom som prikývol a skočil som jej do objatia. ,,To je úžasné!" objala ma späť a začala sa so mnou smiať. ,,Chápeš to?! Andy je späť!!" hlasno som sa smial a nestíhal som ani lapať dych. ,,To je super! Aspoň sa nebudem už musieť pozerať na tú smutnú tvár ako vždy, keď Thomas odíde domov," pobavene na mňa pozrela a odtiahla sa odo mňa. Odul som líca.
,,To nie je pravda. Klameš Becky..." ohradil som sa. ,,Ale je. A poď už. Marion ti odtrhne uši, keď zistí, že si meškal. Asi už to vie, ale nenechajme nič na náhodu..." vytiahla ma za ruku zo šatne a už ma ťahala do detskej herne. ,,Ollie!" zapišťal Tom a už sa na mňa hodil. Ledva som stihol položiť môj termohrnček a chytiť ho do mojich rúk. ,,Ahoj kamoško. Ako sa máš?" pritúlil som si ho k sebe. ,,Dobre. Mamka dneska po mňa príde až o siedmej. Ide niekam s ockom..." vysvetlil mi rýchlo.
,,Tak to je super. Budem tu celý čas s tebou. Čo povieš?" usmial som sa. ,,A aj budeš musieť Jones. Prečo si meškal?" ozval sa za mnou hlas mojej nadriadenej. Hlasno som preglgol a položil som Toma na zem. ,,Choď sa hrať a ja za chvíľu prídem, dobre?" šepol som potichu. ,,Bude na teba kričať?" smutne našpúlil pery. ,,Asi áno. Ale to nič. Nebude to prvýkrát...utekaj..." pohladil som ho po hlave a on odbehol preč.
Otočil som sa na Marion a prešiel som k nej. ,,Áno?" potichu som pípol. ,,To, že si meškal si vyriešime potom. Ale teraz ťa chce niekto spoznať. Čiže poď..." odišla ku druhým dverám herne. ,,Č-čo? Mňa? Počkajte!" rozbehol som sa za ňou. Pri dverách som bohužiaľ neubrzdil a narazil som do mohutnej postavy muža. Náraz ma zhodil na zadok a potichu som zakňučal.
Tak toto bolelo. Na ten si nesadnem aspoň týždeň a pol. Au.
,,Prepáčte pane..." ospravedlnil som sa mu najlepšie ako som vedel. Muž si ku mne kľakol a zašepkal tak, že som ho počul iba ja: ,,To nič maličký..."

O MÔJ BOŽE!
Toto boli moje slová, keď som pre vás dopísala túto kapitolku.
Je to absolútne šialené, že Ollie mal pred sebou obyčajný deň v práci a už sa dejú veci.
Sama sa teším na pokračovanie príbehu. Ďakujem za každú hviezdičku a komentárik. Ste všetci veľké zlatíčka.
Ľúbim vás veľmi veľmi
~S.