Mýlila sa. Tak veľmi sa mýlila.

Táto rana sa rozlieha jej telom. Akoby každý úder jej srdca, práve roznášal jej telom tento jed, ktorý teraz prúdi jej žilami od miesta zásahu, cez ruky i nohy, až po končeky prstov. Pohlcuje ju to. Cíti ten hrozný pocit. Zrazu je všade okolo.

Vtom sa prebúdzajú i myšlienky v nej, vyhladované od predošlého dňa, zase sa do nej púštajú, avšak sú silnejšie ako kedykoľvek predtým. Teraz už nehovoria pekne jedna po druhej, ale doslova kričia, revú na ňu jedna cez druhú, z každej strany, akoby boli v aute s ňou.

"SI NA NIČ KAMARÁTKA!" ozýva sa sprava.

"SI NA NIČ DCÉRA I SESTRA!" reve jej hlas do ľavého ucha.

"JE TO CELÉ LEN TVOJA VINA! AK BY SI BOLA TU, AK BY SI BOLA S ŇOU NESTALO BY SA TO! MALA SI BYŤ TU A NIČ TAKÉ BY SA NESTALO!" revú hlasy všade okolo.

"SI NANIČ, KIEŽ BY SA TO STALO TEBE! MALO SA TO STAŤ TEBE! MALA SI TO BYŤ TY! BOLO BY TO LEPŠIE TY SI I TAK NANIČ! NIČ NEVIEŠ!"

Prudko stočí volantom doľava. Div, že nenabúra do ostrého nárazníka bielej dodávky, ktorá ide vo vedľajšom pruhu oproti. Schádza z cesty. Pneumatiky sa s praskaním brodia cez prach a štrk.

"ROBÍŠ PRE TENTO SVET PRÍLIŠ MÁLO! PRE ŇU SI UROBILA PRIMÁLO! MALA SI BYŤ S ŇOU! MALA SI BYŤ S ŇOU!"

Nárazovo brzdí, ťahá ručnú brzdu a vypína motor.

Smerom od kufra sa dopredu ženie oblak prachu, ktorý spôsobili jej kolesá. Stromy i tráva okolo sa hojdajú vo vetre. Slnko naďalej svieti, no jeho teplé lúče zrazu nehrejú tak, ako doteraz. Všetky farby kvetov, stromov i všetkého okolo zrazu vybledli, ako stará fotografia.

Pre niekoho, kto by sedel vedľa nej a nepoznal našu Naomi, alebo by ju pozoroval z väčšej diaľky, by pripadalo, že auto zvonku i zvnútra pohltilo ohlušujúce ticho.

Áno, ticho bolo, no iba mimo objektov, ktorým prúdi teplá krv v žilách. V jej vnútri totiž neustále vrú emócie, hlasy a myšlienky. Má pocit, že jej niekto vložil do tela žeravé uhlíky. Blčí to v nej. Doslova horí zvnútra.

Vzduch okolo je odrazu hustý a ťažký, akoby bol všetok kyslík utiekol a to, čo jej vstupuje a opúšťa pľúca nefunguje.

Zalapá po dychu.

"Zabudla dýchať," prebehne jej hlavou, ale vie, že si to len namýšľa.

Sedí priamo, pohľad má zapichnutý sťa oštep vo vyblednutej púpave.

"Myšlienky majú pravdu, je to jej vina. Ona tu mala byť pre ňu. Mala byť po jej boku a dávať na ňu pozor. Dobre vedela, že má takéto sklony. Prečo tu nebola? Prečo sa na ňu nahnevala pre takú hlúposť? Veď to vlastne nič nebolo."

Zrazu pocíti nával úzkosti a silný pocit vrátiť čas a napraviť to. Zatúži pretočiť hodinky, kalendár a napraviť úplne VŠETKO. Urobila by čokoľvek, len aby to napravila.

Nervózne si zahryzne do pery, ale stále len hľadí na žltkastý kvietok. V rukách neustále zviera volant a mierne zarýva nechty do jeho čierneho koženého poťahu.

Pocit úzkosti a viny zrazu vystrieda silný a lepkavý hnev, ktorý v nej buble ako horúci čierny asfalt. Tak veľmi sa na seba hnevá. Má chuť to všetko zlé vziať na seba. Ba ešte viac. Chce vziať všetky trápenia a bolesti sveta na seba. Vlastne ani to by nestačilo ako trest. Túži sa oddeliť od vlastného tela a dobiť ho. Zmlátiť. Dorezať. Aby svietilo modrými a fialovými sinkami. Aby bolo červené a čierne od tečúcej krvi. Aby každá bunka v jej tele trpela bolesťou, akou ešte nikto nikdy netrpel. Možnože toto by bolo pre ňu dosť ako trest.

Nadychuje sa. Zneje to ako vzlyk.

Točí sa jej hlava, akoby ju niekto zavrel do práčky, posypal práškom na pranie, zapol a nechal ju sa točiť a peniť. Možnože by sa tam utopila. Nebola by proti.

Poza jej chrbát jazdia autá. Niektoré idú rýchlo, niektoré zasa pomaly. Nevidí ich, len počuje. Ona naďalej vypaľuje očami dieru do drobného nevinného kvetu. Je prikrčený pri zemi, akoby sa bál a skrýval pred jej pohľadom. Drobné lístky sú mierne pokrivené a žltá hlavička sa nakláňa vo vánku.

Ona neustále počuje tie slová. Znejú jej v ušiach. Stále dookola. Zas a znova, a znova, a znova:

"Melanie je v nemocnici. Melanie prestala jesť a odpadla. Nevyzerá to s ňou dobre."