Obzrela sa smerom, odkiaľ prišiel hlas.

V tme uvidela siluetu známeho muža. Svetlo na neho dopadalo zhora tak, že mu nebolo vidno do tváre. Iba jeho mastné vlasy sa leskli.

Na moment zamrzla.

Muž urobil dva kroky, zastal a opäť sa ozval: "Cica, neboj sa, poď trošku ku mne."

Nasleduje cyklus, v ktorom sa vzdialenosť medzi účastníkmi nemenila. On dva kroky vpred, ona dva rovnako nepodarené kroky vzad.

Vpred- vzad.

Vpred- vzad.

Vtom pocíti bolesť vzadu na hlave, ľavom lakti a pravej dlani.

Leží horeznačky na teplom asfalte.

Rukou hmatá po taške.

Svetlá okolo sú zrazu väčšie, stromy i reklamné nápisy nejasné.

"Okuliare!" prebehne jej hlavou.

Horúčkovito hmatá ďalej okolo seba.

Parkoviskom sa ozývajú šuchotavé kroky približujúceho sa netvora.

"No tak, krásavica, neboj sa má. Já ti neublížim."

Prsty behajú všade okolo nej.

Začína byť zúfalá.

Kov a sklo.

Konečne ich má.

Uchopí ich do ruky, do druhej tašku a beží matným svetom.

Úchyl čosi zakričí, ale vzduch okolo nej, ktorý sa mení na vietor a dopady jej krokov na zemi jej znemožnia počuť ďalšie narážky.

Odomyká auto a nastupuje. Snaží sa kľúče vložiť do zapaľovania, ale odtlačky prstov na sklách okuliarov, ktoré si ledabolo položila na nos, jej to podstatne sťažujú.

Napokon sa jej to podarí.

Ako strela vyletí vpred a preč z parkoviska. Prudké dýchanie jej zneje v ušiach, ruky roztrasene zvierajú volant, ale je preč. Je preč. Dokázala to. Je v bezpečí.

Sleduje ako svetlá reflektorov rozbíjajú tmu na ceste pred ňou. Na stehne pocíti čosi mokré.

Krv.

Aj volant je od nej, od krvi.

V dlani stláča vreckovku. Tá postupne mení farbu zo snehobielej na purpurovočervenú.

Klop, klop, klop, na čelnom skle sa objavia prvé kvapky dažďa.

Zodvihne pohľad k zamračenej oblohe. Hviezd nikde. Akoby sa ňu i ony hnevali, skrývali sa teraz za hustými mračnami.

"Prečo aj vy? Čo som VÁM urobila?" Do očí sa jej tlačia slzy. Zrazu sa cíti opäť mizerne, ale oveľa viac ako predtým.

•∆•

Zatvorila a zamkla drevené dvere. Zažala maličkú lampičku nad botníkom a rozviazala biele šnúrky na zmoknutých teniskách. Keď sa jej prsty dostali do kontaktu s mokrou plátenou látkou, rozhodla sa, že ich odloží na radiátor, aby do rána aspoň trochu vyschli.

Išla vyložiť nakup. Vnutorné svetlo chladničky teraz neosvetľovalo len potraviny a poličky v nej, ale ožarovalo celú kuchyňu ponorenú do šera.

Prešla chodbičkou a potichu otvorila dvere do spiaceho ružového kráľovstva a vstúpila do tmavej izby. Zo skrine vybrala čisté tričko s potlačou a z komody čisté spodné prádlo.

Prvé ozajstné svetlo ju oslepilo až keď zatvorila dvere na kúpeľni. Počkala kým si oči zvyknú na hojné množstvo svetla a preliezla stenu vane. Otočila kohútikom a pustila na seba vlažnú vodu ("Ani dnes mi nenechali teplú.").

Ako si voda razila cestičku dolu jej telom, našla vstup aj do krvavých rán. Sikala bolesťou.

Studená voda stekala po jej tele zvonku, vriace emócie zase stúpali hore v jej vnútri a snažili sa vyvrieť  na povrch.

Vyčerpane, ubolene si sadla do vane a dovolila vode vyčistiť jej vonkajšie rany i vnútorné bôle.

•∆•

Do tváre ju pošteklil lúč slnka, ktorý si nadránom našiel cestu do izby pomedzi závesy.

Jediný lúč a koľko toho dokázal. Osvetľoval všetky štyri ružové steny i bielu skriňu ozdobenú kvetinkami, ktoré tam asi podľa Ellie chýbali, keď mala tri roky. Oživoval prestré farby obrázkov na stenách a hladkal chrbty kníh na policiach.

Odkryla prikrývku a chcela sa posadiť na okraj postele. Zaprela sa rukami a ... "Au," ticho zastonala. Úplne by bola zabudla na nočný incident, ak by sa ruka neozvala.

Včera po sprche si dlaň i lakeť patrične ošetrila a zalepila veľkým leukoplastom v tvare štvorca.

Rozospato sa snažila zhodnotiť, či jej z rany stále vyteká krv. Očami prebehla okraje oboch rán a neodolala ani pokušeniu prejsť bruškami prstov po umelej ploche náplastí.

Zrazu jej pohľad padol na okrúhly budík na nočnom stolíku. Síce nevidela ostro, ale poznala, že meškajú.

Vyletela z postele a ladným, ale rýchlym, pohybom vpustila dnu ďalšie lúče slnka.

"Ellie," povedala jemne. I napriek oneskoreniu si dávala pozor, aby sestričku nevystrašila. Keď sa jej podarilo spáča dostať z postele, bežala pripraviť raňajky.

"Čo to máš na ruke?" ozval sa rozospatý detský hlas spoza nej. Otočila sa a láskavo na ňu pozrela.

Mala na sebe žlté kvietkované šaty, ktoré jej končili v oblasti kolien. Hnedá štica sa skôr ponášala na škovránčie hniezdo, ako na vlasy päťročného dievčatka.

"Spadla som," ak sa nad tým zamyslela, zistila, že klame len spolovice, lebo jej povedala časť pravdy. Ale zvyšok pravdy malej Ellie nechcela vešať na nos a tak sa, čo najvernejšie usmiala.

Ale princezná sa však neoplatila sladkým úsmevom. Zvraštila obočie a nahnevane povedala: "Mala si ma zobudiť, dala by som ti na to mastičku, aby sa ti to hneď zahojilo!"

Aj napriek tomu, že tieto slová boli nahnevané, potešili ju a zohrievali ju zvnútra ako krb v zime.

"Bolo neskoro v noci, poklad, a dosť už rečí, jesť a obliekať sa, lebo nestihneme do škôlky," povedala odrazu rázne, pretože vedela, že ak by dievčatku nechala priestor, naozaj by nič nestihli.