Normálny racionálne uvažujúci človek, by v tejto situácii len mávol rukou a išiel by ďalej. Možnože, by trošku pridal do práce, v tom lepšom prípade, ale išiel by ďalej.

Lenže toto bola Naomi.

Naomi, ktorá dokáže byť spokojná sama so sebou, len ak je všetko v poriadku, alebo ak práve niekomu pomohla, a teda jasne vidí, že je prospešná pre tento svet. Bolo jedno, koľko v ten deň mohla urobiť, aký je ich byt vyligotaný, akonáhle sa toto začalo diať, nebolo cesty späť.

Negatívne myšlienky ju konzumovali zvnútra, akoby bola kus koláča:

"Nie si dosť dobrá, ani nikdy nebudeš," odhryzla si z nej prvá.

"Si iba neschopné malé dievča, nikdy nič nedokážeš," ostrými zubiskami sa zahryzla druhá.

"Skončíš ako tvoj otec, si ako on, vieš, že si jeho dcéra,"  toto jej už pripadalo skôr ako tvrdá päsť boxera pod pás.

Zložila posledný kúsok syra na majonézu a kým ostatní odkladali staré a vyberali suroviny na nový druh bagety, ona si odbehla na toaletu.

"Vieš, že nám neutečieš," myšlienky sa ovíjali okolo nej ako liány, čím viac sa snažila zbaviť ich, tým pevnejšie ju objímali.

"Prestaň, takto uvažovať, proste prestaň, prosím," hovorila sama pre seba potichu.

"Si škaredá, pozri sa na seba, všade vyrážky, mastná pleť, a tie vlasy? Je mi z teba na grc," zasiahla ju ďalšia, keď už stála na toaletách, pri umývadle so zrkadlom.

"Všetkým by bolo bez teba lepšie, len im kazíš životy, bez teba by boli šťastnejší, o mnoho šťastnejší.."  neúnavne sa jej vysmievali.

Jej oči sa naplnili slzami, keď nahmatala kľučku dvier od záchoda, zavrela ich a zamkla. Oprela sa o stenu a pomaly sa po nej začala kĺzať nadol, zatiaľčo si slzy v jej očiach dobili cestu von a teraz jedna za druhou stekali dolu jej lícami.

•∆•

"Kde sa flákaš?" opýtala sa jej kolegyňa, ktorá predtým pracovala za ňou. Bola približne v jej veku. Ak si dobre pamätala, volala sa Laura.

Laura, dievča mimoriadne pracovité a sebavedomé, ktoré malo dokonalú postavu a ploché brucho (ako si všimla raz, keď sa po práci prezliekali a bavili sa o niečom). Spod sieťky na hlave jej vykúkali blonďavé vlasy, tvár jej zdobili pehy a okuliare s veľkým okrúhlym rámom. Na sebe mala sivé tričko The Rolling stones a legíny v približne rovnakom odtieni sivej.

"Bola som len na wecko," povedala čo najviac sebavedomo.

"Si v pohode?" pozrela jej do tváre Laura.

"Sakra, hádam nevidno, že si plakala, potom si bude myslieť že si lúzer,"  myšlienky už na ňu boli trochu jemnejšie.

"Áno som," odpovedala a nenápadne uvažovala, či ešte stále má červené oči i po tom, ako si ich i celú tvár opláchla studenou vodou. Stále ju však trochu pálili a teda pre istotu svoj pohľad držala pri zemi.

•∆•

Keďže jej nálada neprežila grandiózny vzostup ani po tom, ako sa odpísala, prezliekla a opustila robustnú sklenenú budovu, tak si teda chvíľku posedela v aute so zapnutým rádiom, kým sa pomaly vydala späť domov.

Prechádzala uličkami, ktoré sa kľukatili ako chodbičky v labyrinte. Boli samé o sebe maličké, avšak vysoké budovy, ktoré sa tlačili na ne a i samé na seba, vytvárali ešte väčší dojem útulnosti.

Okná tu i tam svietili a vytvárali nezmyselné mozaiky, pre ľudí, ktorí ich sledovali z diaľky. Balkóny, ktoré pretŕčali temer úplne nad cestičkami svietili drobnými červenými a oranžovými svetielkami fajčiarov, ktorý si vychutnávali večernú cigaretu po celom dni namáhavej driny.

Do jej auta pravidelne vstupovalo svetlo novej a novej pouličnej lampy, ktorá sa k nej vždy priblížila, stretla sa s ňou a potom ju opustila, pretože lampy zatiaľ nemajú nohy, aby jej robili spoločnosť na osamelej ceste.

Na vedľajšom sedadle zavibroval a rozsvietil sa telefón. Jeho svetlo osvetlilo jej črty tváre, rúk a pásu zo strany.

"MLIEKO, MASLO, ŠUNKA, UHORKA, 10 VAJEC," hlásal text SMS-ky od mamy.

"Doriti," potichu zanadávala, keď kútikom oka prečítala správu.

Pohľadom prečesávala okolie, kým našla, čo hľadala- úzku uličku s dvoma zelenými smetiakmi. Zastavila, zacúvala do nej, prudko otočila volantom, aby sa predné kolesá ocitli na druhej strane a pustila sa ulicou, ktorou práve prišla.

V rádiu práve zaznela jemná melódia Coldplay- A Sky Full of Stars a nebo, akoby ju chcelo utešiť, bolo zrazu posypané miliónmi hviezd. Žiarili, blikali, akoby jej chceli zakričať: "No tak dievča, usmej sa, sme tu s tebou."

Chabo sa pousmiala, keď otáčala volant do pravého uhla, aby prešla po príjazdovej ceste na rozsiahle, avšak vyľudnené parkovisko supermarketu. Toho istého, kde bola dnes ráno.

Zrazu sa cítila menej osamelo, menej skrúšene, ako predtým. Hviezdy a pesnička boli jej spoločníčkami v ťažkých časoch.

Počkala teda kým zaznel posledný tón skladby, potom vypla motor auta a vyrazila na nočný nákup.

Najskôr sa zastavila pri zelenine a ovocí, kde vzala jednu uhorku balenú vo fólii. Uvažovala o tom, ako všetko to ovocie a zelenina vždy vyzerá tak žiarivo, tak chutne. Ako to, že vždy v obchode vyzerá lepšie, ako keď si ho človek donesie domov a vloží ho buď do košíka, alebo do chladničky.

To už mala nákupný košík ťažší o jedno polotučné mlieko, kocku masla a stála pred časťou, kde predávali mäso a narezávali šunku, salámu a iné výrobky tohto charakteru. Svetlá však boli zhasnuté, chladiace boxy zívali prázdnotou- bolo zatvorené.

"Tak smola, bude balená,"  pomyslela si a vzala dva balíky chlebíčkovej šunky vo vákuovom obale.

Na záver vzala tucet vajec (pretože nemali balenie po desať kusov) a odobrala sa zaplatiť k pokladni.

Už z diaľky si všimla, že ochotná brigádnička z raňajšieho nákupu pravdepodobne prežúva žuvačky doma, alebo niekde inde. Potešilo ju to, avšak jej radosť trvala len do momentu, kým vyložila prvú položku jej nákupu na pás.

Do nosa jej prudko udrela vôňa chlapa, ktorý platil nákup pred ňou. Ak sa fľaša tuzemského rumu vôbec dá nazvať nákupom.

Z tohto postaršieho muža intenzívne razil pot, alkohol a lacná saláma. Výzorovo tiež moc nevyhral cenu krásy. Jeho rednúce svetlohnedé vlasy prekypovali mastnotou, pokrčená bunda tmavej farby na ňom visela ako na vešiaku, nohavice boli zdobené škvrnami, ale nie takými krásnymi ako fľaky farieb na nohaviciach maliarov. Aj topánky boli už viac hnedé od nahromadeného blata, ako čierne.

Jeho oči ju sledovali.

Rukou si nervózne popoťahovala kraťasy pod tiahou jeho slizkého pohľadu.

Potom tento muž zaplatil, chytil fľašu a mierne tackavo vyšiel z obchodu.

Ona sa však nechcela nechať ešte viac rozhodiť a preto mu ďalej venovala minimum svojej pozornosti. Zaplatila a všetok tovar poukladala do vaku. Zavrela ho a vyšla z obchodu tentokrát do noci, namiesto sparného rána.

Zahla za roh a pustila sa horúcim asfaltom späť k autu.

"Hej cica!" ozval sa zneďaleka mužský hlas.