Malá sestra ju najskôr so strachom sledovala, potom ju však objala okolo ruky a hlavu si položila na jej rameno. Strierače stále rytmicky behali po čelnom skle a odháňali vodu spred dvoch hláv na predných sedadlách. Jedna z nich sa sústreďovala na šoférovanie a cestu pred sebou, druhá sa snažila maskovať svoje nepokojné pohľady na zadné sedadlo. Po bočných oknách stekali potôčiky dažďovej vody. V aute bolo trocha teplejšie.

Prechádzali cestou, ktorou išla naposledy, len naopak. Nízke domy, veľké dvory, hojdačky, trampolíny i ovocné stromy. Menšie záhradky, kvety i okrasné dreviny. Budovy postupne rástli a pribúdali im jednotlivé poschodia ako kopčeky zmrzliny. Všetko to počastoval dážď.

V aute panovalo nervózne ticho. Až keď obišli odbočku ku Kráľovstvu de Ošarpaná Bytovka prebrala sa k životu Naomi.

"Kde to ideme?" spýtala sa znepokojene.

Muž za volantom sa na ňu na moment pozrel a naďalej sa venoval vedeniu vozidla.

"Do nemocnice," ozvala sa matka z druhej strany.

"A-ale, tam nemôžeme ísť," spanikárila.

"Ale musíme," v jej hlase už bolo menej počuť strach, bol viac pevný a prísny ako doteraz.

Zastavia pred vchodom do nemocnice. Naomi až trhlo, keď uvidela osvetlený nápis. Spomenula si na všetky svoje myšlienky, na biele steny, svetlá a svoju nečistotu. Zase sa cítila ako čierne monštrum.

Vytiahnú ju z auta. Je príliš slabá, aby mohla vzdorovať. Veľké biele dvere sú od nich vzdialené sotva 20 krokov. Snaží sa brániť, ale môže maximálne uvoľniť nohy, aby ju museli vliecť. No, ani to nemá význam, pretože vtom vystúpi neznámy muž, uchopí ju a kráča s ňou, akoby bola papierová lodička.

"Nie, prosím," plače.

10 krokov.

Nazbiera všetky posledné sily a zaprie nohy o zem.

5 krokov.

Muž ju zodvihne a nesie ju vzduchom.

"Toto je koniec," pomyslí si.

3 kroky.

Kŕčovito zovrie očné viečka. Nedokáže sa na to dívať.

•∆•

Do nosa jej udrela vôňa dezinfekcie. Ostré svetlo ju oslepovalo aj cez pevne zatvorené oči. Otvorila ich. Všade bolo bielo. Priamo pred ňou za murovaným pultom s drevenou doskou sedela žena. Tiež bola v bielom. Blonďavé vlasy mala zopnuté do vysokého konského chvosta.

Po jej pravej strane stála veľká zelená rastlina v črepníku (bohužiaľ, nevedela jej názov). Vedľa nej svietil tmavohnedý automat na kávu. Po ženinej ľavici sa krčili tri modré stoličky a stolík s časopismi a letákmi na rôzne lieky, ktoré sľubovali, že pacientom vyliečia ich všetky starosti.

Dokonca tam bol aj detský plastový červený stôl s dvoma rovnako plastovými stoličkami, jednou žltou a druhou zelenou. Na tomto stole boli pre zmenu kopy maľovaniek a hromada rozsypaných farbičiek.

Obzrela sa za seba a uvidela vo dverách stáť muža, ktorý ju preniesol cez prah budovy. Naprázdno prehtla. Útek teda nie je možnosť. Ktovie, či by vôbec zvládla bežať. Pohľad jej padne na bledé nohy a roztrasené kolená.

"Budem robiť tmavé fľakaté stopy, keď sa pohnem?"  pomyslí si.

Vie, že to je nemožné, ale má pocit, že priamo pod podrážkou jej topánky bude čierny lepkavý odtlačok.

Pomaly, váhavo zodvihne nohu.

Nič.

Na snehobielej kachličke je len mokrý odtlačok od dažďovej vody. Žiadna neznáma čierna hmota, dokonca ani len blato. Opatrne urobí zopár drobných krokov.

Na predlaktí pocíti jemné hladkanie čejsi ruky- to ju hladí Ellie. Blondína už nesedela za pultom. Stála pár krokov obďaleč a horlivo sa zhovárala s mamou. Potom sa obe ženy otočia a pozrú sa na ňu významným pohľadom.

"Poď," ozve sa ten zvonivý detský hlások a pevne jej zovrie dlaň.

Ďalej pokračujú len ony tri, muž kamsi zmizol. Prechádzajú presvetlenými chodbami okolo mnohých monotónnych dverí a pestrých detských obrázkov, ktoré prekvapivo hrajú pestrými farbami. Napokon do jedných takých dverí vstúpia.

Miestnosť je tiež celá biela. Okrem dvoch postelí, dvoch stolíkov sa tam nachádza len jedno umývadlo, na ktorom stojí fľaša tekutého mydla a pod ním je kôš na odpadky.

Na jednej posteli sedí dievča len o trochu mladšie než je ona (jej pleť by mohla pokojne splynúť so stenami izby). Má husté tmavé vlasy a oči, ktorými sleduje prichádzajúce, sú tmavšie ako uhoľ. Plné pery dopĺňa bezchybne rovný chrup.  Fialové tričko, trochu priveľké, možno odhaľuje trochu viac ako by malo, ale na tomto mieste na tom i tak nezáleží. Nohy, odeté v sivých teplákoch má preložené do tureckého sedu. V rukách zviera otvorenú knihu. Pravačkou pretočí stranu v knihe, pretože v ľavej má infúziu.

Druhá posteľ je prázdna. Dobre vie, čo to znamená, ale už je príliš vyčerpaná sa brániť. Pokojne si sadne na posteľ a sleduje, ako jej matka vybaľuje šatstvo do skrine.

"Tak a čo bude ďalej?" spytuje sa samej seba.

Žeby to bol materinský cit? Akoby ozaj počula jej otázku. Pozrie na ňu a vystrie ruku pred seba.

"Poď so mnou," povie nežne. "Je ešte jedno miesto kam musíš ísť."

Nevzdoruje, keď vstáva. Nevzdoruje, keď ju mama drží a vedie za ruku. Nevzdoruje, dokonca ani keď prechádza pustou chodbou a zastaví pred dverami. Vzdor príde na rad, až keď cez drobné okienko uvidí strapatú červenú hrivu a vychudnuté telo. Srdce sa jej rozbúcha strachom.

"MAMI!" zakričí šepotom.

Žena na ňu smutne pozerá, ale napriek tomu prázdnou rukou stlačí kľučku. Ťahá Naomi so sebou.

Vzápätí obe zastanú. Dcéra sleduje vychudnuté telo na lôžku pred sebou.

Ohnivo červené vlasy, kedysi plné života sú teraz suchšie ako tráva na prašnom odpočívadle. Kľúčne kosti i kolená, akoby chceli vyskočiť z kože dievčiny. Je o mnoho viac bledá ako neznáma čitateľka na jej izbe.

Vystrašene pozrie na mamu. Tá sa na ňu pokúsi usmiať, aj napriek slzavým očiam a kývne hlavou smerom k chudému telu.

Urobí prvý neistý krok. Srdce jej bije až kdesi v ušiach. Ďalší je trochu ľahší ako ten prvý. Sadne si na okraj postele.

Červenovláska ako na povel otvorí oči a Naomi sa naskytne strašný pohľad na zničenú tvár a vystupujúce lícne kosti. Belasé oči má prepadnuté a bez iskry. Veľké, plné pery sú vysušené a popraskané. Nos, obvykle roztomilo užší len na jeho špičke, je teraz tenký, ostrý.

"Ahoj Naomi," prehovorí potichu.

"Melanie," povie a rozplače sa.

"To nič, už sa to trochu zlepšilo," opatrne sa oprie o vankúš. "Ale počula som, čo sa stalo tebe."

Naomi neustále narieka, veľmi ju bolí takto vidieť kamarátku.

"Pozri," kostnatou rukou jej zodvihne bradu hore, "nebola to len tvoja vina. Bolo to o mnoho viac vecí ako sa ti zdá."

"Ale..," hlas má priškrtený od plaču.

"Vlastne to bolo odo mňa trochu hlúpe," prizná Mel.

"Ale..," zarazí sa Naomi. Zrazu nechápe, ktorá sa ospravedlňuje ktorej.

Červenovláska sa uškrnie a ona sa má chuť na ňu zase hnevať. Po tomto všetkom? Po všetkých dňoch výčitiek a ona sa uškŕňa?

Zrazu pocíti, že ich kamarátstvo neutrpelo stratu a tiež sa chabo usmeje. Je hladná, vyčerpaná, ubolená, ale aspoň, že sú ony dve uzmierené. Všetko ostatné už napraví čas.