Nebo stmavlo. Nádherné ružové tiene sa vyparili tak, že ani nebolo vidieť, že by tam niekedy nejaké boli. Pokojný vánok vystriedal prudký nárazový vietor. Ohýbal konáre stromov a hvízdavo sa snažil dostať cez tesnenie okien dnu. Keď videl, že sa mu to nepodarí, povedal si, že sa vynájde inak. Spoza horizontu stromov dovalil husté, sivé a dusné búrkové mračná. Keď sa mu podarilo prekryť každý voľný kúsok neba, spokojne zavelil oblakom, aby začali svoje predstavenie.

A tak sa strhla blýskavica a hrmavica, akú ešte nevidela. Blesky udierali do zeme, akoby sa ju snažili rozbiť na polovicu ako vajce. Hromy boli také hlasné, že ich nie len počula, ale aj cítila.

Na to sa spustil dážď. Lejak. Lialo ako z krhly. Ak by sa nebol zmiešaval s vlnami vetra, ktorý sa teraz cítil ako víťaz, pripadala by si ako v umývačke automobilov, čo tak silno oblievalo jej milované autíčko.

Naša obyvateľka auta stále sediac na mieste vodiča, rukami po troške hladká volant. Nie však preto, aby sa snažila svojho tyrkysového kamaráta upokojiť. Jej dotyky nie sú plné lásky a nehy. Sú prázdne a tento pohyb robí skôr automaticky, pričom jej hlavou neustále behajú myšlienky na Melanie a vlastný pocit viny. Pohľad jej sleduje čelné sklo, po ktorom sa valia potôčiky kvapiek. Vlastne nie, nepozerá naň. Dokonca nepozerá ani za neho na opustenú lipu na lúke pred ňou. Pozerá kamsi ďalej. Niekam, kam oči nedokážu dovidieť. Niekam, kam dokáže človek ísť len dušou a srdcom i to iba ak dostal pozvánku.

Ktovie, možno ju vietor poľutoval. Možnože si povedal, že i tak má dosť vlastných starostí a tak sa prestal predvádzať. Prestal hvízdať, iba jemne lietal po okolitých stromoch, akoby ich česal. Dážď prestáva prudko narážať na dvere, okná i strechu auta. Ustáľuje sa a jeho pravidelné klopkanie začína znieť upokojujúco.

Okolo je už hlboká tma. Okolo niet ani lampy (ak by ozaj mali nohy, možnože by si ju jedna našla a robila by jej spoločnosť), mesiac nemá šancu preniknúť cez mraky a teda je tma ako vo vreci.

Bum-bum, jediná vec, ktorá sa dá rozoznať. Tento zvuk kvapiek. Jediný bol s ňou.

"Ellie už určite spí," pomyslí si odrazu na niečo iné, ako pocit vlastného skrúšenia.

"Ako sa asi má? Dúfam, že len dobre. Dúfam, že ju hreje teplá prikrývka, a že sa jej niečo pekné sníva. Len nech je v tepl..."

Viečka sa jej odrazu zlepia dokopy, ruky jej padnú na stehná a hlava ovisne nabok.

•∆•

Zo spánku ju vytrháva zvuk poklopania nechtov o sklo. Toto upútanie jej pozornosti zneje naliehavejšie ako to z predošlého dňa.

Za oknom vidí nižšie dievča v kardigáne vínovej farby, svetlom tielku a riflových kraťasoch. Jej zelenohnedé oči zmiešané s modrou farbou zvedavo pozerajú cez okrúhle okuliare a okno auta priamo na ňu. Má okrúhly nos, trošičku nahnutý na ľavú stranu a pod ním pevne stisnuté pery. Líca jej zdobia roztomilé pehy. Gaštanové vlasy, ktoré bežne siahajú na plecia, jej teraz lietajú do tváre. Drobnou rukou si ich nervózne uhládza za uši s jednou čiernou a druhou žltou náušnicou.

"Daisy, čo ty tu?" pýta sa kamarátky, sotva sa zbavila priehľadnej prekážky.

"ČO JA TU?!" vybuchla. "Čo ja tu! Vraj, čo ja tu?!"

Éterom mimo kovový domov sa ozýva ironický smiech dievčiny vo svetríku. Potom sa opäť pozrie do okna, avšak jej pohľad sa ako šibnutím čarovného prútika premení na útočný.

"Čo ty tu?! Čo tu kurník šopa robíš?! V škole sa na teba všetci pýtali. Aj učitelia. Dokonca aj chalani! A hádaj koho sa všetci vypytovali?! Hmm?! Hádaj koho sa každý vypytoval celý boží deň, že kde je naša Naomi?! Od koho chceli pomoc pri teste?!" hlas jej skáče hore-dole od toľkého hnevu.

"Ak si prišla na mňa iba nadávať, tak toto naozaj nepotrebujem počúvať!" kričala na tmavovlásku, pripravená do hádky.

Zrazu sa pokrčené obočie a napnuté pery Daisy prudko uvoľnia a už nevyzerá nahnevane, ale skôr smutne a na moment vidieť i obavy. A ozaj, sotva otvorí ústa, spolu so slovami prehovoria aj jej oči.

"Ja... Len som sa o teba bála. Vieš, bez stopy zmizneš, ani nedvíhaš telefón, neodpíšeš," červené slzavé oči hľadia do tých jej.

"Ale no taak," chlácholivo povie Naomi a ženie sa ju objať.

"Som rada, že som išla tadeto, a že máš také výrazné auto," povie jej do pleca.

"To áno, moje auto vidno aj s vesmíru," a obe vybuchnú smiechom.

Nastane moment ticha. Vietor hladká poľné kvety okolo nich. Lúka vyzerá pozlátená vďaka slnku, ktoré ju usilovne osvetľuje.

"Poď so mnou, nemusíš ísť do školy, len odíď odtiaľto," prehovorí Daisy so žiadosťou v očiach.

"Nemôžem," odpovie s pohľadom na zemi.

"Prečo by si nemohla?" nechápe tmavovláska.

"Proste nemôžem," pohľadom blúdi po prašnej zemi a trsoch vysušenej trávy pod jej nohami.

"Prosím ťa, nesnaž sa má presvedčiť, prosím," povie rozhodným, no smutným hlasom Naomi, keď jej kamarátka opäť otvorí ústa.

"Mám ťa rada, len chcem, aby si to vedela, dobre?" Daisyn pohľad posmutnie.

"Dobre," odpovie jej sotva počuteľne.

Daisy sa odoberá sa k autu. Keď otvorí dvere, zrazu nenastupuje, ale čosi vyberie. Je to malý biely sáčok. Pohľadom nájde Naomi, ktorá sa už chystá späť do svojho auta. Rýchlo k nej pristúpi a rozhodne jej vtlačí balíček do rúk. Zanechá za sebou iba oblak prachu.

"Vieš o tom, že si nezaslúžiš jej lásku, že?"  povie jej myšlienka.

"Viem, ja viem," povie skrúšene pomedzi pery.

"Vieš, čo si urobila, čo si zač, že?"

"Viem."

Zase sedí sama v tichu auta. Len slnko na ňu pripeká. Jednu chvíľu má chuť sa mu schovať, ale potom sa rozhodne to využiť ako trest. Tak sedí a opeká sa na slnku ako ryba na suchu.