Podvečer je už celá spotená. Našťastie vyzerá, že bude teplá noc. Slnko už zašlo za známy horizont a začínajú sa objavovať prvé hviezdy. Postupne vyskakujú jedna po druhej a nakúkajú na svoju priateľku, ktorú na pár dní opustili, ako sa jej zatiaľ bez nich darilo. Objavuje sa ich stále viac a viac, akoby tie prvé, naľakané, volali ostatné, aby leteli na pomoc ratovať ich vernú obdivovateľku.

Tá leží na sedadle a objíma si kolená v snahe zbaviť sa ostrých kŕčov. Zapichujú sa do nej ako blesky v predošlú búrkovú noc do zeme. Ale nech sa bolesť stupňuje akokoľvek. I keď od nej nechtami zarýva do mäkkých sedadiel, myšlienky jej krikom zas a znova zakazujú jesť.

Bolestne sa pootočí, natiahne ruku a s cvaknutím otvorí skrinku. Chvatne uchopí fľašu a otvorí ju. Prevráti ju hore dnom a prvú polovicu jej obsahu do seba nasáva ako suchá špongia. Druhú však do seba leje viac násilne v snahe potlačiť hlad.

Oprie sa späť o sedadlo. Ak by aj chcela, nemohla by urobiť nič iné. Jej žalúdok je ako balón plný vody. Má pocit, že každú chvíľu ako jeden taký praskne a voda sa rozleje všade okolo od stropu auta až po pedále celkom dole.

Schúli sa nabok. Hlavu si položí na okraj sedadla, nohy pritiahne zase k sebe a zatvorí oči. Snaží sa, čo najmenej je možné myslieť na trápenie. Chrbtom ruky sa dotkne umeliny v dlani na druhej. Náplasť. Opäť otvorí oči. Pohladká ho prstami. Ako len mohla zabudnúť? Pred očami sa jej vynorí malá sestrička. Na moment má pocit, že začula jej hlas. Sladká spomienka pôsobí ako anestetikum na bolesť. Vyčerpane zaspáva.

•∆•

Zobúdza sa v triaške. Rukami si šúcha ramená i odhalené stehná v márnej snahe ich trením aspoň trochu zahriať. Na strechu i na čelné sklo bubnuje pravidelný zvuk dažďových kvapiek. Zostáva ležať. Nevstáva. Nemo sleduje ako jednotlivé kvapky dopadajú na sklo, rozbíjajú sa a potom stekajú dole. Načúva reči dažda a okoloidúcich áut, kým sa opäť ocitne v krutej realite.

Vtom sa stane niečo, čo ju donúti sa prebrať a nakuknúť ponad volant cez okno. Len zopár metrov od nej a jej nebového autíčka zastaví, v kaluži vody vystlanej štrkom a blatom, nižšie biele auto. Stierače mu divoko behajú sem a tam. 

Otvoria sa dvere a vystúpi z nich žena v broskyňovej jarnej bunde. Na hlave má kapucňu, ale Naomi veľmi dobre vie, kto to je. V jednej ruke zviera papierové vrecko, v druhej sa jej týči veľký čierny dáždnik. Ráznym krokom sa k nej približuje. Keď je už od dočasnej biosféry sotva tri kroky, zaváha. Zastane, ale neobzrie sa. Len sa zhlboka nadýchne a opäť vyrazí. 

Nadychuje sa, že prehovorí, ale zrazu, akoby jej niečo vyrazilo dych a ukradlo všetky slová zo špičky jazyka. Pohľad, ktorý obvykle obýval nezáujem a hnev, zrazu kričí smútkom, vinou a ľútosťou. 

"Žeby to boli dokonca slzy?" uvažuje sama pre seba.

"Čo tu robíš, mami?" preruší ticho, prekvapivo, ako prvá.

"Prepáč mi to. Hrozne ma to všetko mrzí," žena si ju prezerá a je vidieť, že sa snaží bojovať s vlnou sĺz. 

Oči jej vystrašene behajú po interiéri auta. Prejdú cez prázdnu fľašu od minerálky. Plný sáčok čohosi, čo by už ani psom nemali dávať. Mobil hodený na sedadle, akoby na ňom ani nikdy nezáležalo. Jej oči opäť padnú na svoju dcéru. Blúdi po jej bledej tvári, mdlej pokožke, mastných vlasoch a unavených očiach bez života. Na záver sa zapichnú do náplasti na ľavom lakti. Pridusene vzlykne. 

"To nič. Nič sa nestalo som v poriadku," odpovedá viac automaticky, ako prítomne. 

Žena si to okamžite všimne.

"Kedy si naposledy jedla?" hlas sa jej láme.

"Ale ja si nezaslúžim jesť," túži odpovedať, ale namiesto toho si len vyčerpane oprie hlavu o sedadlo.

Pred oči sa jej natisne papierové vrecko s chlebom plneným šunkou. 

"Prosím ťa," povie roztrasene.

"Načo?" odpovie s námahou a hľadí na biely automobil. 

Srdce jej poskočí. V otvorenom zadnom okne zočí tú známu hnedú šticu vlasov ponášajúcu sa na škovránčie hniezdo. Tmavé obočie a ... "To snáď nie. To je Ellie,"  vnútro ju zabolí viac, ako akákoľvek bolesť, ktorú teraz cíti, "a je smutná."

Horko-ťažko zodvihne ruku a uchopí papier s jedlom. Ruka jej ako na povel padne na stehno pod váhou pšeničného výrobku. Je príliš zoslabnutá.

"Dobre telo, to zvládneš, musíš to zvládnuť, kvôli Ell, kvôli jej úsmevu. Nemôžeš ju tu nechať. Nemôžem ju tu nechať," hovorí si sama pre seba.

Matka, ako na pokyn otvorí dvere a snaží sa pomôcť, aj keď vie, že nemá ako.

"Choď za Ell, zabav ju, prosím ťa," povie zvierajúc v ruke výzvu.

Keď má istotu, že sa sestra nedíva, zodvihne ruku a po prvýkrát odhryzne. Napne ju. Jedlo jej pripadá suché a cudzie, ale nepovolí. S námahou prežúva a prehltne. Opäť zodvihne ruku a ústa naplní ďalším kúskom.

Takto bojuje hodnú chvíľu, kým nezmizne polovica krajca. Potom zodvihne nohu a položí ju na mokrú zem vonku. Prvú nasleduje druhá. Zaprie sa zalepenou dlaňou, ktorá sa už mierne zahojila a prestala bolieť. Zatlačí na kolená a snaží sa postaviť, ale tie sa jej podlomia a ona sa zloží do blata. Len-len, že si neudrela hlavu o dvere.

Zvuk, ktorý jej pád vyvolá zároveň pripomína padajúce vrece zemiakov a zároveň upúta pozornosť matky, ktorá jej pribehne na pomoc vstávať. Ponúkne jej, aby sa o ňu jej vyčerpané telo oprelo a pomôže jej k bielemu autu. Uloží ju na sedadlo vzadu, vedľa Ellie a zapne jej pás.

"Ale čo auto?" spýta sa Naomi.

"Prídeme preň, neboj," upokojí ju.

Pocíti šklbnutie, ako sa auto presunie späť z blata na asfalt.