"Nechce odísť. Nedokáže odísť," uvedomuje si zrazu.

Chce ísť za ňou, ale cíti sa na to príliš vinovatá. Nedokázala by jej pozrieť do očí. Zniesť ten ohromný pocit viny. Nezvládla by pozrieť na jej telo. Nevedela by prijať, čo spôsobila.

Bojí sa o ňu, tak veľmi sa bojí o ňu, ale vie si živo predstaviť, že akonáhle by jej kroky vstúpili cez vchodové dvere na bielu dlaždicovanú podlahu nemocnice, nechávali by tmavé fľakaté stopy. Všetci ľudia i lekári by videli čierne monštrum. Cíti, že ako jediná by tam nezapadala. Bola by ako vyhorená, čierna zapálka medzi novými, nepoužitými. Bolo by to, akoby spáchala zločin a potom vošla na policajnú stanicu a nahlásila sa. To by proste nedokázala zniesť.

Ísť domov sa jej tiež nevidí ako dobrý nápad. Matka ju len zbuzeruje zase za niečo, veď ako inak? Zase jej bude hučať do hlavy, čo všetko má urobiť a že to, čo urobila, nie je i tak spravené dobre. Na toto ona rozhodne nemá náladu.

"Preboha," povie si pre seba.

Zrazu si uvedomuje, že sa už nemôže ukázať pred malou Ellie. Veď ona je niečo ako vrahyňa. Je veľmi zlá osoba. Ako by mohla tomuto malému uzlíčku šťastia pozrieť do očí a úprimne sa usmiať? Ako by mohla ukryť to, čo urobila pred osobou, ktorú mala na tomto svete najradšej? Pred NEVINNÝM dieťaťom?

Má pocit, že by mala plakať. Chce sa jej plakať. Ale nedokáže to. Slzy zostávajú zaseknuté v jej útrobách.

Vtedy si spomenie, že by mala byť v škole. Zamyslí sa. Učitelia, nič moc. Spolužiaci, sú to banda ľudí, ktorý ju buď využívajú, alebo aj tí, ktorých má rada. Ale ani pred nimi sa nedokáže ukázať. Plus veľký test z matematiky a ona sa ani len nepozrela do zošita.

Vzdychne.

Nemôže ísť za ňou, nemôže ísť do školy a nedokáže sa ani vrátiť späť domov.

"Síce mohla by som prísť domov, vziať si pár vecí a potom..," uvažuje v duchu a prepočítava dni.

"Oh, mama je dnes doma. Tak nič. Domov sa nejde," vyhodnocuje napokon a ešte viac sa zahĺbi do sedadla.

Oči jej prázdne kĺžu po palubovej doske ako po klzisku. Skrinka na uloženie rôznych predmetov (aj keď ju neotvorila, dobre vedela, že) obsahuje jednu tenkú knihu, atramentové pero, otvorený balíček hygienických vreckoviek, zhruba 4 pepermintové žuvačky značky Ice mountains a fľašu jemne perlivej vody.

V strede ako dve oči obrovskej muchy zamurovanej v plaste pred ňou, na ňu zíza klimatizácia.

Pod ňou tróni rádio- jej obľúbená časť. Má šesť gombíkov na výber rádio staníc a jedno koliesko zložené zo štyroch tlačidiel. Dve z nich sú na ovládanie hlasitosti. Druhé dve zase nadväzujú na podlhovastý CD port nad rádiom a umožňujú posúvanie jednotlivých pesničiek napálených na cédečkach.

Vždy ju veľmi mrzelo, že nemá viac cédečiek, ale tie, čo mala jej boli veľmi drahé a starostlivo si na ne dávala pozor. Nikdy nemala problém si vypočuť temer čokoľvek. Veľmi miluje hudbu. Jej autom sa vždy ozývajú rôznorodé melódie a tóny sú vernými spoločníkmi na všetkých jej cestách. Boli tu pre ňu, keď bola šťastná, vtedy s ňou tancovali a spievali i poplakali a posmútili s ňou vždy, keď nebola.

Len teraz, hádam po prvý raz, jej auto neustále plnilo ticho, ktorého bolo tak veľa, že by ste ho mohli krájať a predávať. Kvalitne by ste na tom zarobili, verte mi.

Priamo pred ňou, na volante, sa blýska striebristé logo. Nad ním sú smerovky a ukazovatele. Červené stupienky a čísla v tvare kruhu, jej nejeden deň pripomínali ružice kvetov.

Všíma si, že stále rukami zviera volant. Uvoľní prsty i dlane a ako na pokyn ho pustí.

Slnko už precestovalo polovicu svojej púte po nebi, všade je pokoj. Konečne nastalo ticho i v nej, akoby sa tá tichota prežrala až pod jej kožu.

Cíti sa ako obarená. Vie, že to nemôže byť také jednoduché. Je to ako test z matematiky. Ak to ide príliš ľahko, robíš niečo zle. Vždy to tak bolo a dobre vie, že ani toto nebude výnimka.

A vtom to pocíti. Niekto prišiel a priľahol ju. Doslova si leží na jej tele a necháva pokojne celú svoju váhu tlačiť na jej krehké telo. Niekto ďalší jej navyše drží i ruky i nohy. Lenže nikto s ňou nie je. Nikto sa tam nenachádza. Nijaká živá bytosť jej nebráni v pohybe. Je to pocit. Možnože pocit, je príliš slabé slovo. Je to ako pocit zhmotnený do osoby, ktorá ju paralyzuje. Nedokáže sa pohnúť pod tou ťažobou.

•∆•

Ťuk-ťuk, ozve sa tiché zaklopanie na sklo.

S námahou zodvihne hlavu. Nemá ani najmenšiu predstavu, ako dlho nehybne ležala. Zrazu si všimla, že slnko už nie je nad ňou, ale pomaly sadá za horizont ihličnatých stromov. Nebo vyzeralo akoby niekto maľoval izbu malému dievčatku, zakopol o vedro s farbou a to sa rozlialo po dlážke. Celé bolo ružovo modré ako nanuk tutti-frutti.

Ťuk-ťuk, trochu naliehavejšie klopanie opäť naruší ticho.

Za oknom uvidí siluetu ženy. Spustí okienko. Do automobilu vstúpi závan čerstvého večerného vzduchu po teplom dni. Spolu s jemným vánkom do vnútra vstúpi aj príjemná melódia vtáčieho spevu.

Žena má krátke, rovno podstrihnuté vlasy špinavo blond farby. Do jantárových očí jej padá ofina. Pod nimi sa jej značia tmavé kruhy a drobné vrásky. Má drobný nos a úzke pery.

Aj napriek tomu, že medzi Naomi a ženou je v tento moment priestor veľký len pár centimetrov a ona tuší, že sa mala ozvať ako prvá, i tak zostáva ticho. Ona je ticho, zatiaľčo každý iný by sa priam predháňal o slovo, ona je ticho. Neprišlo jej dôležité hovoriť. Slová sa jej zdajú TAKÉ zbytočné. I keď to je len pár sekúnd, pripadá jej to ako celá večnosť, keď na seba takto nemo pozerajú.

"Ste v poriadku slečna?" Spýta sa napokon žena.

Letmo prikývne.

Neznáma sa nadýchne a spustí: "Viete, išla som tadiaľto doobeda a všimla som si vás stáť na tomto mieste, a keď som sa teraz vracala, tak mi prišlo, že..."

"Bla, bla, blá," pomyslí si Naomi znudene, "prečo má každý takú tendenciu riešiť cudzie životy a hlavne, prečo musí KAŽDÝ vypĺňať ticho zbytočnými slovami?"

"Som v poriadku," preruší nával slov blondínky.

"A čo tu robíte? Začína byť tma, viete, aby sa vám niečo nestalo," vyzvedá naďalej cudzinka.

"Som v poriadku," zopakuje, čím sa jej snaží naznačiť, že konverzácia sa skončila.

Žena sa na moment zatvári, že sa jej ostré slová dotkli, ale vzápätí sa chabo pozdraví a odíde.

Cez okno prefukuje do vnútra jemný vánok. Auto sa opäť ponorí do ticha.