"Nie Ell, počkaj, pôjdeme autom," strategicky uvažovala ako minimalizovať šancu meškania.

"Jupiiii!" drobné telíčko vedľa nej začalo natešene skákať na mieste.

Pousmiala sa, ako keď niekto povie nahnevanému vtip, ktorý je príliš vtipný, aby mohol zostať nahnevaný.

Patrične sestričku usadila a zapla jej pás. Potom obomi rukami otáčala volantom pomedzi úzke uličky.

Princezná si veľa vyvážania neužila, keďže škôlka bola len pár blokov od ich príbytku, ju však čakala dlhšia cesta do vedľajšieho mestečka.

Najskôr teda zastavila na parkovisku pri pestrofarebnom plote. Chtiac-nechtiac, musela vystúpiť a odprevadiť ju až ku vchodovým dverám budovy. Po ceste ich však stretla prekážka.

Prekážka, ktorá mala na sebe opätky, dve vysoké, štíhle nohy, sukňu, blúzku s výstrihom, dokonalý účes, červený rúž a slnečné okuliare. Tie si pomalým pohybom zložila z nosa a teraz držala ich rozložené v ruke. Bola to ich teta.

Sotva si obe dievčatá premerala pohľadom, pustila sa do staršej z nich. Neodbytne ako osa na ovocí, začala lietať okolo a kritizovať všetko, čo sa dalo.

"To by som jej neobliekla, má príliš svetlú pleť a tie šaty sú jej, navyše, priveľké," spustila hľadiac na malé slniečko, ktoré pevne zvieralo ruku svojej sestre.

"Mala by si ju lepšie obliekať, predsa len, si už zodpovedná a ona je ešte malá. Ale vieš čo? Keď tak pozerám na to tvoje čelo a tvár plnú vyrážok, asi sa nevieš postarať ani o seba, nie to ešte o ňu," ukázala na Ellie prstom.

Ona ju tak ponižuje. A ešte k tomu pred mladšou sestrou.

Cítila ako v nej začína bublať hnev, ale nechcela sa hádať pred Ell, a tak len nenápadne zovrela voľnú ruku v päsť. Nechty sa jej bolestivo vryli do leukoplastu na zranenej dlani.

Možno to bola prudká pulzujúca bolesť, možno tlak času, ktorý ju prinútil posunúť sa ďalej.

"Tak my teda už pôjdeme, aby sme stihli prísť načas," povedala a usmiala sa. Tento úsmev ale nebol úprimný, bol extrémne silený.

Ani nevyčkala tetinej reakcie, potiahla Ellie za ruku a pokračovali cez bránku do škôlky.

Celú cestu sa modlila, aby tú obludu s dlhým jazykom na opätkoch nestretla ešte aj po ceste späť. Na jej veľké prekvapenie niekto jej modlitby vyslyšal. A tak o malý moment si spokojne šoférovala svoje nebové autíčko cestami a užívala si hudbu z rádia.

Najskôr prešla zopár vysokých bytoviek, potom jej spoločnosť robili nízke jedno a dvojposchodové domy. Tie mali najskôr maličké záhradky pred domami, plné žiarivých kvetov a okrasných stromčekov. Neskôr sa pozemky začali zväčšovať a záhrady mali čoraz väčšie rozmery. Temer každý dvor zdobili jablone, čerešne i hrušky, ktorých konáre sa ohýbali v jemnom vánku a zelenkavé lístie odrážalo slnečné lúče. Kde-tu bolo vidieť hojdačku, alebo trampolínu.

Potom, keď prešla okolo posledného domu, otvorilo sa pred ňou holé pole a lúky posiate tisíckami kvetov a vysokou trávou, ktorá sa jemne vlnila vo vetre. Vyzeralo to trochu, akoby lúka tancovala. Tento pohľad jej pohládzal dušu. Cítila sa slobodná, konečne raz na moment šťastná. Zrazu začínala veriť, že všetko môže byť zase dobré, keď hľadela na toľkú krásu.

Usmiala sa.

Dokonca aj rany ju boleli o mnoho miernejšie ako doteraz. Akoby bola na nejakej droge, ale veľmi dobre vedela, že nie je. Len bola zase šťastná ako už dlho nie.

Opäť sa okolo začali zjavovať stromy, nižšie a postupne i vyššie budovy. Ale ona na to nedbala. Krása, ktorú pohltili jej oči ju napĺňala. Hriala ju zvnútra ako plameň. Na pokožku jej dopadalo teplé slnko. Jeho žiara zalievala všetko okolo.

Rádio hralo veselé melodické tóny pesničky. Cítila, že žiadna sila z vonku sa k nej nedokáže dostať, že jej nič neublíži. Cítila sa silnejšia ako kedykoľvek predtým, teraz by dokázala prekonať čokoľvek, nič nie je dostatočne silné, aby jej dokázalo ublížiť. Ani rozbité okná na domoch. Ani zničené fasády budov. Ani vyblednuté farby dopravných značiek. Ani prach a špina.

"Všetko bude zase dobré, všetko bude zase dobré," opakovala samej sebe dookola v hlave.

Začala si spievať s rádiom. Spolu tvorili príjemný dvojhlas. Mala chuť tancovať, ak by teraz nesedela za volantom a nešla popri ďalšej trávnatej ploche.

Zazvonil jej telefón.

Neznáme číslo.

Zodvihla ho.

Vtom, akoby jej srdce od nevedno kade prestrelil profesionálne maskovaný odstreľovač. Jeho náboj podlhovastý, štíhlejší jak baletka, s kovovosivou špičkou a špinavým žltochromovým telom pretrhol jej jemnú pokožku, preletel cez jej hrudný kôš a srdce jej rozmetal na všetky strany. Potom vyletel z nej a zostal zapichnutý v mäkkej výplni sedadla.