Nasledujúce týždne si spestrovali tým, že sa vzájomne navštevovali na izbách, sledovali spolu otrepané telenoveli (pretože nemocničný televízor nič iné nevysielal) a smiali sa na tom, aké sú otrasné.

Tmavovlasé dievča s uhľovými očami, spolubývajúca Rebeka, jej dokonca požičala knihu, aby si vyplnila bezsenné noci, kedy nemohla spávať.

A potom nastal ten deň. Nesmelé slnečné lúče vykúkali spoza vysokej lipy za oknom ich izby a tvorili obrazce na bielej stene. Vzduch v izbe bol dusný, ešte nevyvetraný. Doktor jej povedal, že môže ísť domov. Rozlúčila sa s Melanie, ktorá ešte musela zopár dní zostať hospitalizovaná a vrátila sa na izbu.

Podišla ku skrini, začala skladať veci a ukladať ich jednu po druhej do tašky. Tričká, tepláky, spodné prádlo i ponožky. Potom zbalila zubnú kefku a uterák, ktorý mala prevesený na kovovej tyčke postele.

Práve otvorila šuflík stolíka a chystala sa zbaliť kefu na vlasy, gumičku a nejaké ďalšie veci, keď jej pohľad padol na vypožičanú knihu od Rebelky. Prstami pohladila obálku, potom ju nimi objala a vybrala na svetlo.

Jej kroky prešli po chodbe do kútika, v ktorom bol svietiaci televízor. Práve vysielali nejaký hudobný program a oblasťou sa ozývali pestré tóny.

"Rebeka?" oslovila ju.

"Naomi?" otočila k nej hlavu a žartovne ju oslovila späť.

"Prišla som ti..," spustila, ale nestačila dokončiť, pretože Beka ju prerušila.

"Ooohh," nohy zodvihla zo zeme a lakte si oprela o kolená, "Tým sa netráp, je tvoja. Odo mňa."

Naomi sa zatvárila akoby ju niekto polial ľadovou vodou.

"A-ale..," zahabkala.

"Žiadne ale, je tvoja," zopakuje tmavovláska rozhodne a otočí hlavu späť k telke.

Zostala tam stáť ako prikovaná.

"Nebodaj tam chceš aj venovanie?" smeje sa, keď vidí, že sa stále nepohla. "Povedala som, je tvoja."

"Vieš čo?" Naomi sa rýchlo spamätá a nedá sa. "Jeden autogram by sa zišiel."

Vybuchnú smiechom.

"Tak poď," povie Rebeka a postaví sa.

•∆•

Vystúpila z autobusu uprostred ničoho. Veľké slúchadlá jej zahaľovali uši a plnili jej hlavu veselými pesničkami. Kráčala po krajnici a autá vrčali okolo nej. Všade boli zelené stromy a kríky.

Vtom ako zašla za dopravnú značku ho uvidela. Nebovo modrá kapota. Jej auto.

Nedočkavo nastúpila. Zložila si slúchadlá na plecia, kľúče do zapaľovania a interiér auta po dlhej dobe zaplnila hudba.

Jemne otočila volantom a pod kolesami sa ozvalo šúchanie štrku, ktoré tak milovala. Vyrazila opäť na cestu a srdce jej skákalo nadšením.

Prešla okolo dôverne známych domov, dvorov, stromov v nich. Okolo tých istých bytoviek ako naposledy, až zastavila pred ošarpanou bytovkou-domovom.

Vyšla dve poschodia, pohladila pohľadom muškáty a otvorila dvere so slnečnicou a vošla na chodbu. Rozviazala si šnúrky na topánkach a zodvihla hlavu. Oči sa jej do široka otvorili. Priamo pred ňou viseli krátke pastelovo ružové šaty. Hore mali krátky rukáv a dole boli pekne strihnuté. Boli nádherné. 

Spoza dverí vyšla mama. Usmievala sa.

"Tie sú pre teba," povedala.

"Mami," povedala skleslo, ale rozhodne, "na mňa je ich škoda. Nie som pekná."

"Aspoň si ich vyskúšaj, prosiiiim," ozval sa tenký detský hlások Ellie. Zvesila ich z vešiaka a vošla do svojej izby.

Keď z nej vyšla postavila sa pred zrkadlo. Odetá v ružovej cukrovej vate, jej tvár, vlasy, ruky, ramená, nohy, členky, to všetko žiarilo. Dolu lícami jej stekali slzy. Bola krásna a zrazu to videla aj ona.