„Braček, som zlá osoba?"

Chlapec sa otočil mojim smerom a zahľadel sa mi hlboko do očí. Veľmi dobre som ten pohľad poznala. Miešal sa v nich súcit a snaha o porozumenie. Aj keď sa veľmi snažil, nemohol pochopiť, ako som sa cítila. Mohol sa iba dovtípiť, čo ľudia ako ja prežívajú. Ale aj napriek tomu, sa nikdy ako jediná osoba v mojom živote neprestal snažiť. Nikdy.

„Sárinka, ako ťa také niečo mohlo napadnúť?"

Po mojom horúcom líci pomaly začali stekať slzy. Ničomu som nerozumela. Bola som veľmi malá, aby som chápala dnešný svet. Brat vycítil moju skleslosť a smútok, nahol sa a jemne ma chytil za plecia.

„Nikdy o sebe nehovor, že si zlá. Si najmilšia osoba v mojom živote. Rozumieš mi?" Snažil sa znova zachytiť môj pohľad, no ja som tvrdohlavo hľadela do zeme.

„Tak, prečo sa ku mne správajú, ako keby som im niečo zlé spravila?"

„Nič zlé si nespravila. No tak, neplač mi tu. Kto je moja najstatočnejšia sestrička?" Spýtal sa a opakom ruky mi zotrel slzu.

To posledné slovo povedal s toľkou láskou, až som sa na neho musela znova pozrieť. V tom sa na mňa usmial a ja som vedela, že sa na neho môžem spoľahnúť a zdôveriť sa mu. Že je tu pre mňa a ja pre neho.

„Deti... tie deti sa mi smiali."

Po tej vete sa nahol a objal ma. Ucítila som v jeho náručí vôňu domova a privinula som sa k nemu. „Nech sa smiali. Viem, že sa mi to ľahko hovorí, ale nevšímaj si ich. Verím, že to dokážeš. Si silná, Sarah. Len o tom možno teraz nevieš."

O pár dni prišiel domov zo školy. Navonok sa zmenil, no vnútri to bol stále on. Podišiel ku mne a víťazoslávne sa usmial. „Ako vyzerám?" Pozerala som na neho s otvorenými ústami. Zohol sa a ja som sa mohla dotknúť jeho úplne vyholenej hlavy.

„Ako ja. Vyzeráš presne ako ja," dodala som a zasmiala sa po prvýkrát po tak dlhej dobe.

Do dnešného dňa si cením, čo pre mňa urobil. Bolo to gesto lásky, ktoré malo pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Vďaka nemu som sa cítila o niečo lepšie. Už som nebola jediná osoba v mojom okolí, ktorá nemala vlasy. Prišla som o všetky, kvôli mojej chorobe. Často som si hovorila, prečo práve ja. Teraz viem, že to tak malo byť. Niekto mi raz povedal, „život ti naloží na plecia len toľko, koľko vie, že zvládneš."

V jednu noc som začula ako hrá na piane. Bol to bratov asi jediný koníček, ktorému sa venoval od detstva. Milovala som, keď sa po večeroch oddával hudbe. Vždy ma to vedelo upokojiť. Cítila som, že do hudby dáva celú svoju dušu. Keď som zatvorila oči a vychutnávala každý jeden tón, mala som pocit, že sa nachádzam v inom svete. V tom lepšom. Kde neexistujú choroby, nespravodlivosť a zlí ľudia. Piesne, ktoré často hrával niesli povzbudivú a veselú náladu. Dnes tomu tak nebolo. Cítila som, že niečo nie je v poriadku.

Rozospato som si pretrela oči a zošuchla som sa z postele. Všetky svetlá boli na chodbe zhasnuté. Poslepiačky som si to zamierila k jeho izbe. Nebol to vôbec problém, tú cestu som poznala už naspamäť. Keď som si bola istá, že stojím pri jeho izbe, potichučky som otvorila dvere a nakukla dovnútra. Brat mi bol chrbtom, všade okolo neho bola tma. Začula som vzlyky, ktoré splývali s jemnými tónmi hudby. Tá smutná melódia, ktorá napĺňala miestnosť mi trhala srdce.

„Braček, stalo sa niečo?"

Na tú otázku mi neodpovedal. A ani nemusel, vedela som, že ho niečo trápi. Zatiaľ, čo ja som bola pohrúžená do svojich myšlienok, zapol menšiu lampičku a posadil si ma vedľa seba. Na moje nástojčivé prosby začal znova hrať a ja som ho sledovala s veľkým záujmom a obdivom. Jeho štíhle prsty tancovali po klávesoch ako baletky pri celovečernom predstavení. Prišlo mi, že on a piano boli jeden pre druhého ako stvorení. V jeho tvári sa zračila sústredenosť a drobný úsmev. V tom ma niečo upútalo. Došlo mu, načo sa pozerám, a tak si rýchlo stiahol rukáv. Mne to však neuniklo. Na jeho predlaktí sa črtali rezné rany, z ktorých ešte stále kvapkala krv.

Mala som sa vtedy spýtať, čo stalo. Čo ho trápi. No, nestalo sa tak. Zlyhala som, ako sestra. Mohla som sa predsa vyhovoriť, že som bola ešte dieťa. Ale chcela som mu dokázať svoju súrodeneckú lásku, pretože som cítila, že je to potrebné. Rodičovskej lásky sme sa ani jeden z nás moc nedočkali. A práve preto, som považovala za dôležité, aby som tu pre neho mohla byť aspoň ja. Rozhodla som sa mu pomôcť ako on stále pomáhal mne. Aj napriek tomu, že on mal svojich vlastných démonov, ktorí ho neustále prenasledovali.

Bola som smutná, pretože v škôlke ma nikto kvôli môjmu vzhľadu neprijal. Veľmi ma to trápilo. Môj brat to vedel, a preto sa snažil nájsť čokoľvek, čo by ma odpútalo od tých ťaživých myšlienok. Postupne ma začal učiť na piano. Naučil ma, ako s pomocou hudby zabudnúť na prítomnosť, aspoň na krátky čas. Nikdy som nehrala tak dobre, ako on. Mal talent, ktorý som ja nemala. Nezávidela som, práve naopak. Bola som pyšná, že mám takého skvelého brata. Myslela som si však, že ma to nebude baviť. Nakoniec som to tiež premenila na svoj koníček, po jeho vzore. Z našej spoločnej záľuby sa stal denný rituál a často sme po večeroch spolu hrávali. Bola to najobľúbenejšia časť môjho dňa.

Mesiace ubiehali ako voda a moja choroba mi bránila byť mu oporou. Nemohla som tu byť pre neho, tak ako on pre mňa. Aj keď obaja sme sa navzájom potrebovali. Najmä v tom období. Na dlhší čas som bola v nemocnici na prístrojoch. Cez veľké bolesti som mala v sebe niekoľko liekov. Nevnímala som svet okolo seba, ale vedela som, že on je pri mne. Jedného dňa som sa zobudila práve v ten čas, kedy sedel u mojej postele.

Mal uslzené oči a v rukách zvieral krabičku s ružovou stuhou. Keď uvidel, že som sa prebrala, kútiky úst sa mu zdvihli. V sekunde sa postavil a ako sa dalo, objal ma. Bola som slabá, a tak som mu objatie nemohla opätovať. Nehľadiac na to, ako veľmi som chcela.

„Niečo tu pre teba mám. Darček."

Poklopkal prstami po krabičke a s iskričkami v očiach mi ju podal. Pomohol mi ju otvoriť, keďže som to sama nezvládala. To, čo sa vnútri nachádzalo ma úplne ohúrilo. Vo vate bol na stred položený medailón. Otvoril ho a naklonil ho tak, aby som na obrázok vo vnútri videla. Na fotke sa vynímali usmiate tváre. Tí ľudia sa vôbec nepodobali na ich súčasné originály. Naši rodičia hrdo držali brata za plecia, pričom on mňa držal v náručí. Vtedy som bola batoľa. Moja choroba tú šťastnú rodinku zničila. Zmenila ju. Každého jedného v nej. Otec začal piť, mama sa venovala dlho do noci len práci a braček...

Vrátila som sa do prítomnosti a pozrela sa na druhú stranu medailónu. Na boku som si všimla nápis: Pre moju najmilovanejšiu sestričku. Od Willa.

Rozplakala som sa od šťastia. Bola som úplne dojatá. Spýtal sa ma, či ho chcem mať zapnutý okolo krku a ja som len cez slzy prikývla. Držala som ho v mojich malých bledých rukách a s vďakou som na neho vyčarila ten najkrajší úsmev.

Schválne som sa mu pozrela na ruky a uvidela znova tie rany. No teraz boli hrubšie a bolo ich omnoho viac. K tomu všetkému pribudla aj modrina pod okom a na krku. Nepýtala som sa, prečo ich má. Namiesto toho, som sa mu pozrela do jeho krásnych orieškových očí ako on vtedy mne.

„Nech sa deje čokoľvek, viem, že to prekonáš." Jeho tvár sa zmenila. Zostal užasnuto na mňa hľadieť. Potom som mu zopakovala tie isté vety, ktoré mi on sám povedal. „Si silný, Will. Len o tom možno teraz nevieš."

Pre zmenu to bol on, kto teraz plakal. Vtedy to nebolo kvôli tomu, že som pomaly umierala, ale kvôli tomu, že bol na mňa hrdý. V ten deň sme začali spoločne bojovať proti tomuto svetu. Konkrétne, ja s chorobou a on s jeho problémami.

Obaja sme boli úspešní. Vždy, keď som sa cítila najhoršie, stisla som medailón a nabrala som odvahu predierať sa ním ďalej. Pretože som vedela, že Will robí to isté. Podporovali sme sa navzájom. O niekoľko rokov sa mi podarilo zbaviť sa choroby a môj brat bol už oveľa veselší. Niektorí doktori hovorili, že k boju proti rakovine niekedy pomáha zdravý duch a chuť bojovať ďalej. V tom mojom prípade to pomohlo.

Ten moment, keď sa všetko pokazilo som nikdy nezabudla. Sedela som v kuchyni a hľadela som von z okna. Na moment ma oslepil západ slnka. Jeho lúče načahovali svoje dlhé ruky pozdĺž celej miestnosti. Osvetľovali rohy kuchyne a usilovne sa predierali do ostatných častí bytu. Okolo mňa sa vznášala vôňa kávy, pripravená pre môjho hosťa.

Očakávala som svojho brata, vo svojom vlastnom byte. Už som bola dospelá a mala za sebou úspešný koniec strednej a vysokej školy. Will mal tiež vlastný byt. Aj napriek tomu, že sme žili oddelene, pravidelne sme sa navštevovali.

S úsmevom som ho privítala. Hneď z prvého okamihu som vedela, že je zle. Tváril sa veľmi vážne a naznačil mi, že musí so mnou hovoriť. Pokynula som mu, nech sa usadí a podala mu kávu. Kávy sa ani nedotkol a upieral na mňa pohľad plný vrások.

„Sestrička..." začal, no na pár sekúnd sa odmlčal. Dlho ma tak neoslovil. Rozbúchalo sa mi srdce od návalu zlého tušenia, ktoré som zrazu pocítila. „Sestrička, ja musím ísť preč."

„Veď, každý z nás musí občas vypadnúť, no nie?" Pokúsila som sa o veselý tón, no jeho tvár ostala naďalej vážna.

„Nie takto. Rozhodol som sa pridať sa k armáde."

Pozerala som sa na neho ako keby povedal ten najvtipnejší vtip. „Robíš si srandu, že?" Moja otázka bola zbytočná. V kútiku duše som tušila, že to myslí úplne vážne.

„Pozri sa. Chcem pomáhať ľuďom, ktorí si sami pomôcť nevedia."

„Ale..." Zasekla som sa uprostred vety. Do očí sa mi nahrnuli slzy a v hrdle mi navrela veľká hrča.

„Vďaka mojej minulosti som sa naučil brániť sa. Naučil som sa bojové umenia a pochopil som, čo znamená pojem sebakontrola. Niečo tomu však chýba. K čomu mi to tu je, keď viem, že to môžem lepšie využiť niekde, kde moju pomoc nutne potrebujú? Môžem veľa ľuďom zachrániť ich životy."

„Ja to bez teba nezvládnem. Nemôžeš ma opustiť."

Nevedela som si predstaviť, že tu so mnou nebude. Potrebovala som ho. Dodával mi nádej, že som naďalej schopná žiť a hravo prekonávať prekážky. Pocity náhlej nevoľnosti a strachu ma postupne pohlcovali. Nechala som slzám voľnú prietrž. Will ma povzbudivo chytil za plece a šepol.

„Snáď, mi jedného dňa odpustíš. Milujem ťa, sestrička. Zbohom."

Postavil sa a zamieril si to ku dverám. Posledný krát sa obzrel a ja som uvidela jeho smutný úsmev. Z diaľky mi zakýval, a potom naozaj odišiel. Ja som zostala sama v kuchyni, neschopná čokoľvek spraviť alebo povedať. V tú noc som nespala a celú ju preplakala.

Odvtedy sme spolu vôbec neboli v kontakte. Začala som ho nenávidieť. Dal prednosť ostatným ľuďom pred jeho jedinou sestrou. Ako si to mohol spraviť? Brala som to ako zradu. V jeden deň som sa vracala domov z práce. Bola som strašne uťahaná. Zažila som veľmi stresujúci a hektický deň a potrebovala som sa upokojiť. Chcela som sa dotknúť medailóna, ale nech som sa akokoľvek snažila ho nahmatať, nebol tam. Stratila som ho. Aj napriek tomu, že mi to bolo navonok jedno, v kútiku duše ma premklo zlé tušenie. Zahnala som tie otravné myšlienky. Veď, určite som bola iba poverčivá, že braček?

Tak, a teraz tu stojím sama. Bez teba. Obklopená ľuďmi, ktorých nepoznám. Ich nemé tváre, ktoré na mňa upierali svoj zrak, len zdôrazňovali, aká som bez teba zraniteľnejšia. Už si tu nebol, aby si mi mohol kryť chrbát a podporovať ma.

Ako si to mohol dopustiť? Nechal si ma tu. Braček, vieš, čo je najhoršie? Nedostala som možnosť rozlúčiť sa s tebou. Nestihla som ti povedať, ako veľmi ťa milujem. Tak veľmi by som chcela, aby si to vedel. Vieš to? Prosím, povedz mi, že áno...

Viem, že na teba nikdy nezabudnem. Bojím sa však, že zabudnem na tvoj vzhľad. No, na naše zážitky nezabudnem nikdy. Prežili sme toho spolu naozaj veľa. Dobré a aj ťažké chvíle sme spoločne prekonali. Bez tvojej podpory by som tu už nebola.

A vieš čo? Viem, že aj keď tu so mnou fyzicky nie si, v mojom srdci budeš stále. O tom som presvedčená. Pretože v ňom ti patrí významné miesto. Miesto, ktoré patrilo, patrí a bude patriť iba tebe. Môjmu najmilovanejšiemu bračekovi.

Z úvah ma vytrhla postava, ktorá sa ku mne priblížila. Držala ten stratený medailón. Podľa jej slov si to mal u seba, keď... keď zasiahli tvoje dôležité orgány. Ako je to možné?

Odpoveď na tú otázku asi neexistuje. Možno, že Will ju vedel. Alebo teraz to už vie. Poďakovala som bratovmu bývalému kapitánovi a hrdo si medailón zapla okolo krku. Prešla som pár krokov ku klavíru. V ten moment ma obkolesilo svetlo, ktoré nakúkalo cez otvorené okno. Pocítila som vánok vetra, ktorý mi postrapatil vlasy. Načiahla som polo skrčené prsty na klávesy a zatvorila oči. Vo svojich myšlienkach som uvidela obraz. Ten prvý večer, keď si ma na ňom začal učiť hrať. Pri tej spomienke sa mi samovoľne zdvihli kútiky úst.

Zacítila som vôňu tvojho parfumu. Pozeráš sa snáď na mňa práve teraz?

Braček, toto je pre teba.

„I'm always wondering. If it's ever gonna end. I can feel it in my bones."

Krištáľové slzy mi postupne začali stekať po tvári. Počas toho, ako som spievala, pripomínala som si naše spoločné chvíle. Ako sa náš smiech prelínal a vytváral jeden. Vytváral niečo, vďaka čomu som bola naozaj šťastná. Bez tvojich lekcii klavíra by som tu dnes nebola schopná ti takto vzdať úctu. Dám do toho všetko, aby si mohol byť na mňa hrdý, tak ako som bola ja na teba.

„Did we take too many chances? Did we left too many pass us? Did we throw it all away?"

Nikdy som to ti to nebola schopná povedať. Bola som tak sebecká. Teraz toho ľutujem. Ach, ako veľmi mi chýbaš. Tvoj žiarivý úsmev, ktorý bol venovaný iba mne. To svetlo v tvojich očiach, keď si sa na mňa pozeral. Tvoje jemné objatie, ktorým si ma vždy upokojil.

„We walk through the fire. Is there a way out?"

Pri poslednej vete mi už zlyhával hlas. Červeň mi vystúpila na tvár. Triasli sa mi ruky a srdce bilo splašene ako o závod. Kvapky slanej tekutiny mi neustále stekali po tvári. Takže toto je chvíľa, kedy ti mám povedať zbohom? Postavila som sa a stisla som svoj novo nájdený medailón. Priblížila som sa k truhle, kde sa nachádzalo jeho telo. Teda, aspoň to, čo z neho zostalo. Jeho duša už bola dávno preč. Zahľadela som sa von oknom na čisto modré nebo.

Braček, musím ti niečo dôležité povedať. Ja som ti už dávno odpustila.

Počuješ ma? Prosím, odpustíš aj ty mne?