Ako som sľúbila, ozývam sa po piatich dňoch ;) Kapitola by ešte mala byť v nedeľu, ak počítam správne a potom vám keď tak vedieť ako to bude, pretože mi začína brigáda na dva týždne, tak uvidím ako to budem stíhať :) Možno po večeroch budú pribúdať časti, ak teda nezomriem na deficit spánku :D Okej, už budem ticho, na to nie ste zvedaví :D Užite si časť ;) 

Jade

Na krku ma pošteklil teplý dych, ktorý mi pripomenul, čo všetko sa to vlastne včera v noci dialo. Rozlepila som oči a pozrela sa rovno do ostrých slnečných lúčov, ktoré dnu prenikali cez stále otvorené okno. Podľa môjho skromného odhadu mohlo byť niečo okolo ôsmej ráno. Ležala som na bruchu, ledabolo zamotaná v paplóne a slnko mi príjemne zohrievalo nahú pokožku. A spolu s ním aj mužská ruka, ktorá bola prehodená cez moje boky a majetnícky si ma pritískala.

Opatrne som sa otočila a zaškúlila na spiacu tvár môjho blondiaka, ktorý sa mi včera predstavil ako Cole, čo už najskôr vedeli už úplne všetci susedia v mojej aj jeho bytovke. Niežeby mi na tom nejako záležalo, som dospelá a môžem si robiť, čo chcem a s kým chcem. Telom sa mi šírila bolesť, ale ten pocit mi tak chýbal, že som si to vyslovene užívala. Niekto by si mohol myslieť, že to odo mňa bolo vyložene nezodpovedné pustiť si do bytu neznámeho muža, ale... Rozhodne som neľutovala, bola to vážne úžasná noc.

Dopriala som mu ešte pár minút spánku, kým som na seba obliekla aspoň spodné prádlo a dlhé tričko, ktoré som ukradla už ani neviem komu. Odbehla som si umyť zuby, prezrela si krk aj dekolt, či mi tam nezostali nejaké dôkazy našej vášnivej noci- bolo ich hneď niekoľko, ten chlap ma sal ako nejaká prekliata pijavica!- a potom, pekne som sa išla hrať na budík.

Cole široko zívol, ponaťahoval si stuhnuté údy a vôbec mu nevadilo, že vystavuje na obdiv svoje nahé telo, ako keby to nebolo ani trochu trápne. Divné to bolo, to áno, ale v takýchto situáciách som už bola zbehlá- stačí pochváliť, že podal dobrý výkon, zaklamať, že si to niekedy môžeme zopakovať a potom mu ukázať dvere.

„Ránko, sexy susedka," zaškeril sa na mňa. „Spala si dobre?"

„Hm, ako sa to vezme," neurčito som pokrčila plecami. S ďalším širokým úsmevom sa zohol pre svoje veci a nenáhlivo sa začal obliekať.

„Všetko v pohode, nič nebolí?" zaujímal sa.

Zagúľala som očami, počas noci som už viackrát obanovala, že som mu vyklopila pravdu o mojom „stave", teda o osem mesačnom stave sucha v južnej oblasti, ale proste mi to vykĺzlo, keď sa ma len tak mimochodom spýtal, či nie som ešte panna.

„Pokoj áno, vravela som ti, že nie som z cukru," pripomenula som mu.

„Jasné, jasné," zasmial sa. „Si silná a nezávislá žena, ktorá nie je odkázaná na muža."

„Presne!" prikývla som. „Takže..." Kývla som hlavou smerom k chodbe. „...naše cesty sa zrejme rozídu."

Cole chápavo pokýval hlavou, tušil, že sa ho chcem, čo najskôr zbaviť a ušetriť si tak trápne chvíle ticha, ktoré by nastali. Bolo to len na jednu noc, obom nám to bolo jasné, tak na čo si robiť starosti s kávou, raňajkami alebo podobnými nezmyslami? Poslušne kráčal k vchodovým dverám, no predtým, ako ich otvoril, sa ešte otočil na mňa.

„Dnešnú noc som si užil," povedal.

„Ja tiež, ako si si mohol všimnúť pár hodín dozadu," odvetila som. „Možno si to niekedy zopakujeme."

„Nezopakujeme," zavrtel hlavou. Prekvapene som nadvihla obočie.

„Teda, ja by som bol za, ale ty mi neprídeš ako typ, čo by chcel mať kamaráta na sex."

„Whou, raz máme sex a už sme zrazu priatelia?" začudovala som sa. „Viem akurát kde bývaš, ako sa voláš a že si rovnako schopný šmírák ako aj milenec, ale kamarátstvo je teda rozhodne cez čiaru!" A sme znova pri tom, stará uštipačná Jade s trápnymi poznámkami je späť! Ako si mi len chýbala, dievča, tie sentimentálne myšlienky ti nepristanú.

„Presne o tom hovorím," zareagoval na to Cole.

Pokrčila som ramenami. „Aspoň sa vyhneme nedorozumeniam."

„Jasné," zaculil sa, no vzápätí bol zase vážny. „No kým sa stanem opäť len čudným susedom oproti, dovoľ mi spraviť jednu vec."

Urobil krok ku mne, jemne mi trhol chvostom, ktorý som si narýchlo uviazala, kým ešte spal, a pritisol sa na mňa ústami. Nechala som ho, bozkávanie mu vážne išlo, pripomenulo mi to, ako veľmi mi to tie mesiace chýbalo. Na sekundu som si aj dovolila zatvoriť oči a keď som v duchu pomaly začala zvažovať druhé kolo, poslednýkrát mi jazykom prešiel cez spodnú peru a odtiahol sa.

„Tak sa maj, ukážkový zadok," žmurkol na mňa. „A pamätaj, keby niečo, som rovno oproti."

„Budem na to myslieť," boli moje posledné slová. A nejakú chvíľu asi aj naozaj budem...

Lucas

Dátum môjho návratu do New Yorku sa neodvratne blížil a čím menej času mi zostávalo, tým viac som nechcel odísť. Už som zabudol, aké to je tráviť čas s rodinou a s priateľmi, s ktorými môžem spomínať, aké to bolo predtým, s ktorými môžem byť zase ten starý Lucas, aký som bol na strednej. Možno aj to bol dôvod, prečo som sa doma neukázal štyri roky, bál som sa, že aj keď som raz odišiel, znova na to nebudem mať silu.

Snažil som sa akékoľvek takéto myšlienky pochovať, kým som sa chystal na štvrtkový zápas, kam som mal ísť s Jade. A. J. mi nezabudol vynadať horšie ako šéf nedochvíľnemu zamestnancovi za to, že som nevzal jeho, keď som mu to viac- menej sľúbil- na športové podujatia sme výhradne chodievali spolu-, ale keď mi vtedy večer Jade napísala, aby sa ospravedlnila, vedel som, že chcem ísť radšej s ňou ako s tým trubirohom.

Dohodli sme sa, že sa stretneme pred halou, kde sa mal zápas hrať a kým som tam dorazil, Jade tam už stála a za ruku držala malé prekvapenie, najmladšieho Carsona.

„Čaute, vospolok," pozdravil som ich a kvokol si, aby ma Owen mohol objať. Naživo som ho videl iba ako bábätko, ale poznal ma, keďže bol prítomný pri väčšine našich video hovorov. Postavil som sa a usmial sa na gemme, ktorá mi ho s radosťou vrátila.

„Viem, že sme mali ísť len my dvaja, ale pani Carsonová sa zdržala v práci, pán Carson je na služobke a Gia dnes ťahá až do polnoci," hneď vysvetľovala. „Ale nemusíš sa báť, deti do siedmich rokov majú vstup zadarmo."

Sadli sme si na svoje miesta na tribúne, my dvaja po krajoch a Owen medzi nami, aby nám niekam nezmizol. Nemal som ten pocit, basketbal miloval, pretože si myslel, že hráči dokážu lietať, rovnako ako hrdinovia z jeho obľúbenej rozprávky.

„Prinesiem ti pivo?" spýtal som sa Jade.

Zavrtela hlavou. „Stačí cola, strážim dieťa, jasné, že nebudem piť!"

„Och, vážne?!" rypol som si do nej. „Pripomeň mi, čo sme to robili, keď si sa opila z otcovho vína? Nebolo to...ach, áno, strážili sme dvojčatá!"

„Presne preto už nepijem, keď strážim dieťa," zagúľala na mňa očami.

Zápas bol skvelý, naše mužstvo viedlo, no rozdiel bol aj tak tesný, takže sme s Jade mali nervy napnuté na prasknutie. Pri každej vyloženej šanci súpera, sme vyskakovali na nohy a ziapali na našich, aby ich nepustili. Do konca prvej polovice hry sme obaja ledva lapali po dychu a Jade začala chripieť, znela ako nenaolejovaný Terminátor.

„Arnie, mal by si skočiť do servisu, nech ti premastia spoje," uťahoval som si z nej. Zahľadela sa na mňa tým jej povestným pohľadom typu Vážne?

„Dobrý nápad," pokývala hlavou a strčila mi do rúk prázdny pohár svojej koly, „prines starému Arniemu trochu oleja." Zasmial som sa, keď tu zrazu Owen zvýskol: „Pozrite!"

Jade aj ja sme obaja zdvihli hlavu a pozreli sa smerom, ktorým ukazoval. Hore na televízore svietili naše tváre, ani som si nevšimol, kedy pustili kiss cam, kameru, ktorá vyhľadáva páry a núti ich bozkávať sa, nech to všetci vidia. Rozpačito som sa obzrel na Jade, ona sa však len rozosmiala, schmatla Owena a vlepila mu veľký mľaskavý bozk na líce.

„Toľko k ich show," vyhlásila. „A Arnie potrebuje svoje mazivo, tak pohyb!"

Nakoniec sme zápas vyhrali s desať košovým náskokom a dobrá nálada nám všetkým vydržala aj kým sme kráčali domov. Šiel som Jade s malým odprevadiť, len tak pre istotu, sám som veľmi dobre videl, aké nebezpečenstvá môže Minnesota skrývať. Veď aj môj brat bol členom jedného z najhoršieho gangu v meste!

„Owen, prosím ťa, neleť tak pred nami!" okríkla ho Jade, keď jediné, čo bránilo tomu, aby nám úplne zmizol z dohľadu, boli tie jeho zlaté vlasy.

„Načo si mu dávala toľko cukru, teraz bude hyperaktívny," šťuchol som ju pod rebrá.

„Ja?!" zvolala dotknuto. „To nie je kvôli cukru, sám si ho naštartoval, keď si nás vzal na basketbal, kde vie každý „lietať" ako v Petrovi Panovi."

„Hej, ja som nevedel, že pôjde aj on!" ohradil som sa. „Čiže je to aj tak na teba."

„Lebo si- Hej, pozri!"

Z ničoho nič sa rozbehla doľava, kde stála tabuľa, akú hádam nájdete v každom meste- visia tam najnovšie oznamy o novinkách v meste a tak. Jade ukazovala na ten najväčší z nich, plagát o každoročnom jarmoku, ktorý sa konal posledné júnové dni, vždy tam bolo veľa jedla a pitia, hrali tam známe aj neznáme kapely a ľudia si mohli obzrieť stánky s ľudovým umením. Bola to milá akcia, v New Yorku sme nič také nemali a popravde som na to už trochu zabudol.

„Pôjdeme tam?" spýtala sa ma Jade vzrušene. Pozrel som sa na dátum, začínal sa v sobotu, teda dávno po tom, čo už budem späť v Brooklyne.

„Rád by som....No zajtra doobeda musím letieť späť do New Yorku."

„Och..." bolo jediné, čo na to povedala, no všimol som si, ako povädla.

Tiež ma to mrzelo, ale čo som mohol robiť? V žiadnom prípade sa viac nemôžem ulievať z práce, istým spôsobom mi to chýbalo a aj keby mi šéf dovolil predĺžiť si dovolenku o ďalší týždeň...Komu z nás by to pomohlo? Nakoniec by sme sa museli rozlúčiť, tak ako vždy.

„Kedy letíš?" zašomrala.

„O pol jedenástej," odvetil som. „Ja...Chceš ísť so mnou?" Otočila sa na mňa a aj v tom šere som videl, že úsmev, ktorý vykúzlila na tvári, nebol skutočný.

„Jasné."

Ráno druhého dňa svitlo rekordnou rýchlosťou aj napriek tomu, že som celú noc nedokázal zažmúriť oči. Neustále som musel premýšľať nad tým, ako Jade vyzerala, keď sme sa včera lúčili, vytratila sa tá jej nezbedná iskra, jej veselosť, ktorá ma vždy dokázala nakaziť... Naozaj som sa zľakol, že som pravú Jade stratil kdesi po ceste a namiesto nej prišla nová, taká, čo už viac nie je moja. Viem, že by som to nemal hovoriť, ale bola chyba prísť domov alebo bola chyba odkladať to štyri roky a potom sa proste zase ukázať, keď už sme si obaja zvykli na to, ako to je.

S hundraním sebe vlastným som sa zdvihol z postele a odšuchtal sa do sprchy, nech zo seba zmyjem spánok, ktorý aj tak neprišiel a snáď ma to zbaví aj tých pochmúrnych myšlienok. Pobudol som tam o dvadsať minút dlhšie, než by som z hľadiska hygieny potreboval, asi som len chcel oddialiť balenie, odchod na letisko a nekonečnú rozlúčku s rodičmi a Jade. Prečo som ju ja pako poprosil, aby šla aj ona? Obom nám to len viac udrie na city.

Osadenstvo domu už bolo nastúpené v kuchyni na posledné spoločné raňajky vo veľkom francúzskom štýle- toasty, bagety, syr gervé, croissanty a podobné dobroty, čo sme ešte jedávali, kým sme bývali vo Francúzsku. Bude mi chýbať mamino varenie, chlapci sú samozrejme tiež schopní, ale nikto nedokáže pripraviť francúzske pokrmy lepšie ako Francúz.

„Bonjour," zaželal som im v rodnom jazyku a posadil sa k nim, aby sme mohli začať.

Aj cesta na letisko bola akási príliš krátka. Celý čas som civel von oknom, snažil sa zapamätať každý kúsok Minnesoty taký, aký je teraz, snažil som sa zapamätať každý detail tváre mojich mladších bratov, otcovu rýchlu jazdu a mamine nadávky v anglickom nárečí, ktorému nik z nás nerozumel, zakaždým, keď otec príliš prudko dupol na brzdu. Vrýval som si do pamäte všetko o nich, akoby zo strachu, že som ich videl naposledy.

Jade nás čakala na letisku, jej široký úsmev blýskal už z diaľky, rovnako ako tie šaty, čo mala na sebe. Obliekla si ich špeciálne pre mňa, ja jediný som totiž vedel, aké tajomstvo sa za nimi skrýva. Vyzerali na nej prekliato výborne, teda, ona vždy vyzerala dokonalo, ale tieto šaty... Tmavomodrá farba, moja obľúbená, rovno pod prsiami šnúrka na zaviazanie, aby zvýraznila jej pás, Véčkový výstrih, ktorý ma zakaždým nechal dlho rozmýšľa nad tým, čo sa v ňom skrýva... Hej, Jade v týchto šatách pre mňa jedného dňa bude smrť!

„Anselinovci, rada vás opäť vidím!" pozdravila a vyobjímala moju rodinu pekne od najstaršieho po najmladších, dokonca aj Tyler vydržal také tri sekundy, kým ju odstrčil. Mňa si nechala nakoniec, no ešte sa ma nedotýkala, iba predo mnou stála a akosi škodoradostne ma študovala.

„No, ehm..." vyjachtala mama, ktorá ako jediná pochopila, že by nám mohli dopriať súkromie, „...My počkáme tuto vedľa."

„Pekné šaty," na to jediné som sa zmohol. Jade sa sebavedome zaškerila, rozpažila ruky a otočila sa na mieste, aby som si ju mohol obzrieť z každej strany. Merde, ako mi to mohla robiť len pár minút pred tým, čo nastúpim do lietadla?!

„Mala som taký pocit, že sa ti budú páčiť," žmurkla na mňa.

„Vieš, že tmavomodrá je moja farba."

„Sú čierne," opravila ma.

Zavrtel som hlavou. „Tmavomodré."

„Lucas, pokiaľ viem, z nás dvoch som ja žena a o nás je všeobecné známe, že dokážeme identifikovať každý jeden odtieň farby," trvala na svojom Jade, „takže, keď vravím, že sú čierne, tak aj sú."

„Gemme, sú tmavomodré a bodka," vyhlásil som.

„Prosíme cestujúcich letu P16 do New Yorku, aby sa pripravili na odlet," prerušila našu potýčku zamestnankyňa letiska, aby oznámila môj let.

Akoby švihnutím prútika bola Jade vážna ako včera večer, úsmev jej zmizol z tváre a mne došlo, že ho predtým vyčarovala len kvôli mne.

„Sľúb mi, že ti to nabudúce nebude trvať štyri roky, aby si sa ku mne vrátil," naliehavo mi šepkala. „Sľúb mi, že na mňa nezabudneš, kým budeš žiť svoj život v New Yorku."

„Gemme, nikdy by som na teba nemohol zabudnúť," uisťoval som ju a znova ju prešiel pohľadom, „ani na tieto šaty a spomienky, ktoré sa k nim viažu." Potiahol som ju za ruku k sebe a schoval si ju v náručí. „Tu ti prisahám, že budem lepším priateľom a budem chodiť tak často, ako sa bude dať." Aj keď nás to oboch najskôr zabije...

„Budeš mi chýbať," priznala.

„Aj ty mne," prikývol som. Dlho sme na seba len hľadeli, až sa to menilo na jednu z tých klišé scén z romantických filmov. Jade akoby to vycítila, zasmiala sa a hravo ma udrela päsťou do ramena.

„Tak už bež, Hightower, inak zmeškáš a čo by potom robil New York bez teba?"

„Nemaj strach," chlácholil som ju. „Čoskoro sa uvidíme, gemme."

„Beriem ťa za slovo."

Podišli ku mne rodičia s bratmi, aby ma popohnali, ak to lietadlo naozaj nechcem zmeškať. Popravde, chcel som a zároveň nie, vedel som, že musím ísť a chýbali mi moji priatelia tam, ale na druhej strane som vedel, že mi budú chýbať aj ľudia, ktorých tu nechávam. Musel som si pripomenúť, že už som dávno dospelý a musím prestať myslieť len na to, čo chcem ja. Raz som to už dokázal, zvládnem to aj znova. Urobil som pár krokov preč, no ešte som sa musel otočiť za Jade.

„Zbohom, gemme," lúčil som sa.

Zdvihla ruku a smutne mi zamávala. „Zbohom, Lucas."   

Tak to predsa urobil, odišiel :3 Čo myslíte, ako to teraz bude, keď je Lucas späť v NY a Jade zostala v Minnesote, ako sa to medzi nimi vyvinie? :D A čo poviete na sexy suseda Cola? ;)

P.S. Je mi jasné, že každý vie, čo znamená Bonjour, ale aj tak vsúvam jazykové okienko :3 Znova som si minule prechádzala slovník a ten ma opravil, že som žila v klamstve a Merde nakoniec neznamená "fuck" a Putain zase "shit", je to na opak a ja sa ospravedlňujem, že som vás zblbla, tiež mi bolo povedané, že je to takto :3 To ja len, aby keď budete chcieť vynadať nejakému Francúzovi, nech viete, čo mu hovoríte :D

P.P.S. Tu je ten slávny Cole ;)