Pekný stredajší večer všetkým! Dvadsať dní prázdnin za nami, to to ale letí, nezdá sa vám? Hej, ja viem, nemali by sme sa nad tým ešte stresovať a užívať si, ale...Málo som spala, to to potom aj tak vyzerá :D Ale, mojim mizerným spánkovým návykom môžete vďačiť, že vám dnes pridávam aj novú kapitolu SE ;) Chcela by som sa vám ešte poďakovať za tých vyše 3K reads, ste úžasní a ja sa čudujem, že sa vás nazbieralo toľko, keďže príbeh Lucasa a Jade nie je ani zďaleka taký dramatický ako boli DS a CA :) Budem len dúfať, že to so mnou budete schopní dobačovať až do konca :)

Here we go! 

 Lucas

Naše spoločné filmové večery s Jade, ktoré sa nakoniec menili na rána, som zbožňoval a mrzelo ma, že uplynulo tak veľa času, kým sme si ich zase zopakovali. Domov som sa vracal niečo po druhej ráno, no nebol som unavený. Ako vedúci mám tú nepríjemnú úlohu všetko skontrolovať, poprezerať a pozamykať, vždy odchádzam posledný a ešte sa mi nestalo, že by som sa do postele dostal skôr ako pred treťou. Za tie roky som si však zvykol a pomaly som spánok vyškrtol z môjho denného rozvrhu.

Nebol som zvyknutý, že by ma po príchode domov niekto čakal. Penelope aj Joyce boli dávno tuhé a Buck v sebe nemal ani toľko slušnosti, aby zdvihol hlavu a privítal svojho pána. Preto som takmer dostal infarkt, keď na mňa z kuchyne zavolal otec.

„Putain, papa!" vyhŕkol som.

„Nenadávaj," napomenul ma, „nesluší sa to." Odhodil som kľúče do misky na chodbe a prisadol si k nemu. Všimol som si, že má pred sebou naliaty pohár vína.

„Prepáč, len si ma vyľakal."

„Kde si sa pofľakoval?" zaujímal sa. „Odišiel si takmer hneď, ako si dorazil a vrátil sa až teraz, ani si poriadne nebol doma." Vedel som, že to nemyslí ako výčitku, no keď to povedal takto, zahanbil som sa. Bola to moja rodina, môj život, a prvé, čo som urobil potom, ako som ich po rokoch znova videl, bolo, že som sa vyparil za niekým iným.

„Je suis désolé," ospravedlnil som sa. „Ja...neuvedomil som si to. Zavolala mi Jade a pozvala ma na večeru a už som bol celý mimo."

Pri zmienke jej mena sa otec rozžiaril. V našej rodine sa nenašiel nikto, kto by Jade nemal rád, dokonca aj Tyler sa pri nej vždy menil na toho chlapca, ktorého som kedysi poznal. Levi a Theo z nej boli úplne hotoví, keďže už prakticky od narodenia boli tí dvaja neskutočne hyperaktívni, bolo takmer nemožné ich zvládať, ale stačilo, aby sa objavila Jade, priniesla so sebou svoje delikátne sušienky a hneď boli krotkí ako barančeky. Kým som ešte býval v Minnesote bola k nám pozvaná takmer každý piatok na rodinnú večeru.

„Ach, putain, ako veľmi mi to dievča chýbalo!" zvolal otec. „Pozvi ju k nám dnes na večeru, mama sa určite poteší." S úsmevom som sľúbil, že tak urobím, poprial otcovi dobrú noc a odpratal sa do svojej izby.

Zhodil som zo seba prebytočné oblečenie, topánky odkopol pod stôl a zvalil sa do príjemne studených perín. Nezaujato som civel do stropu a začal počítať tie povestné ovečky. Bol som však príliš čulý, prišiel som až po číslo dvesto tridsaťosem, kým som si konečne povedal, že to nemá zmysel a radšej vzal do rúk mobil a písal Jade správu.

Ja: Gemme, spíš už? Jej odpoveď prišla takmer okamžite, čomu som sa zasmial. Moja partnerka v insomnii nesklamala.

Gemme: Viac klišé vetou si už začať nemohol?

A nie, nespím, čo sa deje? Že by som ti už chýbala? :D

Ja: Ty mi chýbaš stále, gemme ;)

Gemme: Sladké, ale mám dojem, že mi nepíšeš len kvôli tomuto.

Ja: Touché... Si zajtra večer voľná?

Gemme: Hm...mala by som byť, Owena mám až od pondelka. Čo podnikneme?

Ja: Si pozvaná k nám na večeru, takže sa priprav na predvádzanie tvojho woodoo, ako skrotiť tých dvoch malých čertov :D

Gemme: Prosím ťa, už sú predsa dávno veľkí!

Ja: Ale sušienky by si priniesť mohla...

Gemme: Bež už spať, Lucas :D

Ja: Vieš, že nezaspím, už vôbec nie, keď budem myslieť na tvoje cukrárske umenie.

Gemme: Tak zatvor oči a snívaj o nich. Ja musím ísť spať, pretože ráno skoro vstávam, keďže jeden nemenovaný Francúz sa nedokáže nabažiť mojich sušienok.

Ja: Gemme, ty si najlepšia! <3

Gemme: Povedz mi niečo, čo neviem :3 Vidíme sa večer, nenažranec ;)

Mal som pravdu, keď som vravel, že nezaspím, no predstavovať si, ako večer príde Jade a v rukách bude niesť tanier s mojou obľúbenou sladkosťou... Noc mi hneď ubehla rýchlejšie. Z postele som vyliezol krátko po šiestej a až keď som schádzal po schodoch do kuchyne na rýchle raňajky, som si uvedomil, že Buck zostal s Penelope v New Yorku a nemusím sa s ním ísť von prebehnúť, tak ako každé ráno.

Hore bola zatiaľ len mama, stála pri linke a listovala v receptoch asi aby našla to správne menu na dnešnú večeru.

„Čo robíš hore tak skoro?" začudovane na mňa pozrela spod okuliare, ktoré nosila na čítanie.

„Zabudol som, že nemusím ísť s Buckom von," objasnil som. Prebehol som očami kuchyňu a potešil sa ako malý chlapec, keď som na kraji zbadal tróniť kovový kávovar. Prihnal som sa k nemu a zapol ho, nedočkavý po dávke mojej večnej drogy.

„Lucas, zlatko, aspoň sa najprv najedz, dobre?" napomenula ma mama a ďalej sa prehrabávala v štóse papierov, ktoré pred ňou ležali.

„Najprv sa musím ísť prevetrať," odmietol som.

Ako nejaký sklerotik som zase vybehol hore do izby, natiahol na seba šortky na behanie a starú mikinu a zase zišiel dolu. Mama mi nezabudla vytknúť, že ak takto budem ešte chvíľu pokračovať, prebudím svojím dupaním celý dom. Iba som poslušne prikývol, vzal si kľúče a mobil pre každý prípad a vyrazil von do letného minnesotského vzduchu, nech sa trochu preberiem.

Obehol som celý okruh okolo našej ulice a keď už mi začínalo byť príliš teplo, spomalil som do chôdze a prechádzal sa okolo honosných rodinných domov, kde bývala elita mesta. Neďaleko bol aj dom Jade, kde bývala ešte predtým, ako si kúpila vlastný byt. Jej rodina, obe jej mamy, sú dobre zabezpečené- jej biologická mama, Lauren, dlho pracovala ako súkromná krajčírka a môžem povedať, že bola najlepšou v meste a nie je to tak dávno, čo začala podnikať a otvorila si svoj vlastný butik, ktorý slušne zarábal. A Christine, spolu so svojou sestrou, vedú sieť reštaurácii tu v Minnesote aj v okolitých mestečkách.

Došiel som až na koniec ulice, kde stál rozľahlý dom s úhľadne pokoseným trávnikom, ohraničený živým plotom. Na verande som si všimol pohodené vrece na boxovanie a bol si na istom, že som na správnej adrese. Zdvihol som ruku k ústam a dvakrát hlasno zapískal. Slnko bolo už dávno vysoko na oblohe, vtáky štebotali a podľa mojich hodiniek bolo pol ôsmej, pre mňa už dávno pokročilé doobedie, no pochybujem, že to bude vnímať rovnako.

Okno na poschodí sa otvorilo a chvíľu na to sa z neho vystrčila aj tmavo hnedá hlava môjho starého kamaráta zo školských čias, A. J.- a Rossa. Vyzeralo to, že som ho zobudil, za čo sa ma každú chvíľu chystal zvoziť, no keď si uvedomil, kto som, rozmyslel si to.

„Lucas poondiaty Anselin, si to vážne ty?" zavolal na mňa.

„Kto iný by ti vypiskoval pred domom o pol ôsmej ráno?" zakričal som na odpoveď.

A. J. vystrčil prst na znak, aby som vydržal. „Zostaň."

So smiechom som podišiel bližšie, dával si pozor, aby som neponičil trávnik, ktorý si pán Ross cenil snáď najviac na svete a čakal naňho na verande. A. J. sa ku mne pripojil pár minút na to a prvé, čo urobil, bolo, že mi tvrdo vrazil päsťou do ramena.

„To máš za to, že si na mňa kašľal dlhé štyri roky!" zahundral.

„Musel som makať, neužíval som si na výške ako ty," pripomenul som mu a plece si pošúchal skôr len zo zvyku, než od bolesti.

„A čia to bola vina, há?" zdvihol na mňa obočie. „Dodnes nechápem, ako si mohol dať prednosť nudnému džobu pred univerzitou plnou sexy a povoľných čajočiek."

Ach, dieu, vidno, že A. J. a jeho záľuba v dievčatách sa vôbec nezmenila. Keď som sa mu lepšie prizrel, uvedomil som si, že sa na ňom nezmenilo takmer nič, hoci som ho peknú dobu nevidel. Tmavé vlasy mal nakrátko zastrihnuté, zelenomodré oči zastreté a nezbedne iskrivé, na brade náznak mierneho strniska... Nová bola len čierna náušnica v uchu a určite nabral niekoľko kíl svalov, kým som tu nebol. Kedysi sme trénovali spolu, boxovali, cvičili, jogovali, no teraz som už na také veci nemal veľa času.

A. J. si zapískal popod nos a keď som sa vrátil späť do reality, došlo mi, že si ma tiež premeriaval. Zrejme sa mu nepozdávalo, čo videl, pretože krčil čelo.

„Kde máš svoj piercing? A tetovanie, hoci každý vedel, že je falošné?" vyzvedal.

„Falošné tetovanie už nemalo zmysel nosiť, radšej som si dal spraviť skutočné," odvetil som. „A piercing... Prestalo ma to brať."

„Slušák," fľochol na mňa.

Keď sme boli teenageri, snažili sme sa vyzerať ako zlí chlapci- chodili sme fajčiť poza školu, dali sme si potajomky urobiť piercingy (ja do obočia, on do jazyka), často sme sa bili a poznala nás celá škola. Po príchode do Brooklynu som však od tohto imidžu musel upustiť, v práci som potreboval vyzerať reprezentatívne, dospelo, nie ako malý chlapec, čo sa hrá na dospeláka. Nemal som radosť, že sa musím vzdať tohto kúska domova, ktorý som si so sebou vzal, ale na výber som nemal. Aj keď, krúžku v obočí som sa zbavil len v priebehu minulého roka, keď mi ho Joyce omylom takmer vytrhla.

S A. J.- om som sa rozlúčil až keď ulica začala pomaly ožívať, zívajúci susedia sa šuchtali k schránkam skontrolovať si poštu a po chodníku sa zrazu premávalo, čoraz viac ľudí. Musel som mu sľúbiť, že sa čoskoro kamsi spolu vyberieme, aby ma vôbec nechal odísť a späť domov som šiel znova behom. Potil som sa viac, než by mi bolo milé, no aspoň som si prevetral hlavu a bol pripravený prežiť ďalší jeden deň bez poriadneho spánku.

Jade

U Anselinovcov som naposledy bola ani nepamätám. Viem, že kým Lucas býval doma, chodila som k nim častejšie, než by mojej mame bolo milé, no vždy tam panovala skvelá rodinná atmosféra, ktorá, napriek všetkému, u nás chýbala. V dome s toľkými chlapmi bolo samozrejme stále rušno, veľa hluku a neporiadku, no aj o to viac zábavy. Navyše, nikdy som tam nemala o pozornosť núdzu. Najmladšie dvojčatá prestali vyvádzať v momente ako ma uvideli, kvôli čomu ma Lucas prezýval „zaklínačka detí", ale myslím, že ide skôr o to, že som im zakaždým pohrozila, že im nikdy viac neprinesiem sladkosti.

Tešila som sa, že idem znova k nim, že ich po dlhej dobe znova uvidím a poriadne sa nejem, pretože dnes som bola na varenie lenivá. V posteli som sa prehadzovala do pol dvanástej, márne sa točila na všetky možné aj nemožné strany a naháňala spánok. Potom som to jednoducho vzdala a frustrovaná sa zatvorila do sprchy a hľadala motiváciu, prečo odtiaľ napokon vyliezť. Prinútila ma na to až spomienka na Lucasovu správu, že by som mohla priniesť sušienky, takže som v tej kuchyni nakoniec aj tak skončila a spotila sa ako kôň.

Zazvonila som pri ich dome a čakala, kým mi niekto príde otvoriť.

„Chlapci!" začula som z útrob domu hlas pani Anselinovej. Trvalo nejakú chvíľu, kým sa niekomu konečne uráčilo pustiť ma dnu.

„Čau," ledabolo ma pozdravil prostredný syn, Tyler a ustúpil z dverí, aby som mohla vojsť.

„Teda, ty si vyrástol!" zvolala som a kým stihol zareagovať, postrapatila som mu čierne vlasy, čo vždy neskutočne neznášal.

„Ale no tak, veď už nie som decko!" zaprotestoval a uhládzal si ich späť.

Zasmiala som sa. „V mojich očiach si stále trinásťročný štupeľ."

„Jade!" ozvalo sa unisono a ani netuším ako, obklopovali ma najmladší členovia rodiny a obaja ma tuho objímali. Nevychádzala som z úžasu, boli takmer rovnako vysokí ako ja! Pamätala som si ich ešte ako drobcov, keď sme ich s Lucasom občas strážili, kým boli jeho rodičia preč a potajomky ich kŕmili zmrzlinou.

„Levinson," pohladkala som po hlave prvé z dvojčiat. „Theodore," prešla som cez vlasy aj druhému. Sú dvojčatá, ale ich poznávacím znakom vždy bola farba vlasov- Theo mal vlasy skôr hnedé, podobné Lucasovým a Levi ich mal do čierna ako Tyler. Tým sa skončili všetky ich veľkolepé plány v klamaní, ktorý je ktorý.

Vymotala som sa z ich pazúrov len veľmi ťažko, o to viac, keď zbadali, čo nesiem na rukách a obaja sa mi zavesili na nohy a odmietali ma pustiť, kým im nedám ochutnať. Pustili ma, až keď som pohrozila, že to všetko zoberiem k Lucasovi do podkrovia a zjeme to sami. Vstúpila som do kuchyne a z toľkej omamnej vône sa mi v žalúdku hneď spustilo vyhrávanie. Evangeline Anselinová bola kulinárska majsterka.

„Zdravím, pani Anselinová," ozvala som sa a s úsmevom k nej podišla, keď pre mňa bez slova otvorila náruč.

„Rada ťa vidím, drahá," zamrmlala mi do vlasov. „A vieš, že ma tak nemáš volať!"

„Ospravedlňujem sa, Evangeline," usmiala som sa a predala jej tácku. „Priniesla som dezert, no mali by ste ho dať niekam do bezpečnej vzdialenosti od dvojčiat."

„Skôr by som sa bála o Lucasa, ten totiž dočiahne všade."

Chcela som ísť za zmieňovaným hore do jeho izby, no vo dverách do kuchyne ma zastavila medvedia hruď Romaina Anselina a ten mi nedovolil vykĺznuť, dokým som nebola riadne vystískaná. Po toľkom čase, čo som už s nimi strávila, som si zvykla na tieto ich prejavy náklonnosti, ale aj tak som mala strach o moje úbohé kosti, ktoré práve teraz zažívali šokovú terapiu. Romain ma zložil na zem a ja som si až vtedy uvedomila, že som sa nedotýkala nohami podlahy.

„Že sa ti aj uráčilo prísť!" oboril sa na mňa. „To ti treba chodiť osobne nosiť pozvánky alebo čo?"

„Jasné, že nie," zavrtela som hlavou. „Takmer celý rok som na univerzite a keď prídem domov, musím tráviť čas s rodinou."

„A my akože nie sme tvoja rodina?" nakrčil obočie.

Prihlúplo som sa usmiala. „Samozrejme."

Lucas sa v kuchyni objavil takmer vzápätí, keď už jeho mama kričala na ostatných, aby išli večerať. Na privítanie sme sa na seba usmiali a on mi potom, keďže je to rodený gentleman, odtiahol stoličku a zasunul ma k stolu. Sadol si po mojej pravej strane.

„Priniesla si ich?" naklonil sa ku mne.

Tajnostkársky som sa usmiala. „Dozvieš sa."

Jedlo bolo, samozrejme, skvelé, Evangeline nezostala nič dlžná svojej povesti, a počas večera sa živo debatovalo, smialo, drkotalo aj ohováralo a bola to príjemná zmena oproti našim tichým stretnutiam nad obedom alebo rýchlym zahryznutím do niečoho kúpeného v bufete, kým s Tannerom prebiehame z jednej prednášky na druhú. Na pretras prišlo snáď všetko- škola, plány na leto, budúcnosť, ale aj sme veľa spomínali, hlavne Evangeline nám rada pripomenula, ako raz prišli domov a načapali nás vracať do kvetináčov, pretože sme sa vlúpali Romainovi do pivnice a mysleli si, že bude zábava, ak skombinujeme víno s vodkou. Z tej opice som sa spamätávala ešte dobrých niekoľko dní.

Pomohla som Evangeline spratať zo stola, Lucas dospelákom ponúkol Merlot, ktorý som zdvorilo odmietla, keďže sa mi k tomuto druhu vína neviažu pekné spomienky. Evangeline položila na stôl pred chalanov malinové sušienky, ktoré som priniesla a dobre, že sa o ne nepobili. Radšej som zostala stáť obďaleč, mimo dosahu a potichu sa smiala.

„Hej, tá je moja!" kričal Levi na Tylera, keď mu z rúk uchmatol jeden kúsok a strčil si ho do úst.

„Ach, pvepáč," zamumlal, vytiahol ju a takú oslintanú ju ponúkal Levimu.

„Fuuuj," zaksichtili sa obe dvojčatá a potom sa pustili do hádky o Theovu sušienku. Kým sa jeho bratia doťahovali, Lucas sa na mňa otočil so širokým úsmevom a ukázal na svoje ruky, v ktorých držal asi päť sušienok. Zavrtela som nad ním hlavou.

„Si nemožný."

Levi a Theo ma odtiahli k sebe do izby, aby mi ukázali, čo majú nové. Veľmi sa ma snažili zatiahnuť aj do hrania nejakej hry, či už počítačovej alebo stolovej, no úspešne som sa im vyvliekla a so slovami, že musím ísť na toaletu som odtiaľ zdrhla. Nemiestny ťah, čo už. Vyškriabala som sa po drevených schodoch až do Lucasovej izby a prekvapene zastala vo dverách, keď som ho nikde nevidela. Bola som si istá, že išiel sem.

Podišla som k otvorenému oknu a zbadala ho sedieť na streche, na našom starom mieste a pomaly vyfukovať cigaretový dym do nočného vzduchu. Prehodila som nohy cez rám okna a vyliezla k nemu.

„Tu som nebola od..." Zamyslela som sa. „...vlastne odkedy si odišiel." Sadla som si vedľa neho a kochala sa výhľadom na vysvietenú Minnesotu, dalo sa odtiaľto dovidieť do centra aj na úplný okraj mesta. Milovala som ten pohľad. Pamätám si, že keď sme boli decká, sedeli sme tu a predstierali, že sme na vrchole sveta.

„Chýbalo mi toto miesto," vyznala som sa. „A chýbala mi aj tvoja rodina."

„Aj ty si chýbala im," prisvedčil Lucas, „mala si vidieť otcov výraz, keď som ťa včera spomenul. Doslova žiaril!"

„Mimochodom, ako sa má stará mama?" zaujímala som sa.

Lucas pokrčil plecami. „Rovnako, nelepší sa to, ale ani nezhoršuje."

„Chodievala som za ňou každý rok cez vianočné prázdniny," priznala som. „Nepamätala si ma, niežeby som to čakala, ale vyzerala dobre, tak pokojne."

„Pustili ťa k nej?" nadvihol obočie Lucas a zahasil cigaretu.

„Nooo, možno som tak trochu tvrdila, že som tvoja frajerka."

„Gemme," zasmial sa, „ty si neskutočná!"

Prišuchla som sa bližšie a oprela si mu hlavu o plece. Zahľadela som sa na svetlá pouličných lámp, ktoré osvetľovali chodník pod nami a neznámych chodcov, ktorí sa po ňom premávali. Lucas ma jednou rukou objal okolo pása a jemne si položil hlavu na moju. Mala som pocit, že sme sa vrátili v čase, že som mala znova pätnásť a takto sme spolu hľadeli na svet každý večer predtým, ako ma odprevadil domov a vymýšľali konšpiračné teórie o mimozemšťanoch, vzniku sveta a podobných nezmysloch. Za ten rok, čo sme sa poznali, sa Lucas stal neodmysliteľnou súčasťou môjho života.

„Kiežby sme takto mohli zostať naveky," zamrmlala som a zatvorila unavené oči. 

Hm, tak čo poviete na Lucasovu rodinu a Jade?  A konečne dostal priestor aj Lucasov najlepší kamarát A. J., poviem vám, ten chalan je vážny hajzlík, myslím, že si ho zamilujete tak ako ja ;) Zase to nebolo nič prevratné, úchvatné ani dramatické, ale pomaly zisťujem, že Jacas sú proste takí, pohoďáci :D 

Ešte na koniec rýchlokurz francúzštiny ;) 

Putain je tiež nadávka, ale taká miernejšie, znamená to niečo ako "do pekla" alebo "sakra".   

A "Je suis désolé" znamená "Mrzí ma to." :) 

P.S. Tu dole máte toho slávneho A. J.- a ;) (tú šiltovku si odmyslite :D) 

Bye for now ;)