Tak pred odchodom do Talianska vám ešte pridávam jednu časť, aby ste príliš dlho načakali :) Som to ale milá, čo? :D Vrátim sa 12., takže novú časť čakajte až niekedy po tom a možno vás poteším správou, že tento mesiac najskôr pribudne ďalší príbe, ak všetko pôjde tak dobre ako doteraz :) 

Užite si to tu bezo mňa a nezabudnite mi dať vedieť, čo si myslíte o kapitole aj o našich dvoch bláznoch ;) 

Jade

Z letiska sme Tanner aj ja šli už svojou vlastnou cestou. Rozlúčili sme sa, on sa vydal domov pešo, keďže to mal len pár ulíc a ja som sa naskladala do taxíka, aby ma odviezol najprv pozrieť mamy. Nie, nepomýlila som sa, ja...hm... Poviem to na rovinu, mám dve mamy. Teda, Christine nie je moja skutočná mama, po rozvode mojich rodičov si mama uvedomila, že muži sú nemožní a sprostí a prinášajú len sklamanie, tak si začala s našou susedkou a odvtedy je z nich pár. Najprv to bolo divné, jasné, že áno, ale zvykla som si. Christine je super a jej dcéru Ruby, som po čase tiež začala mať rada ako svoju vlastnú sestru.

Taxikár ma vyhodil pred bytovkou, kde som, ešte s oboma rodičmi, bývala už od mala. Otec sa od nás odsťahoval hneď po rozvode, kde sa práve teraz nachádza jeho bydlisko netuším, ale už dávno som sa tým prestala trápiť. Mama bola šťastná a ja vlastne tiež. Odomkla som si kľúčom, ktorý som si nechala, aj keď s nimi už pár rokov nebývam, aby som mohla prísť kedykoľvek chcem. Navyše to bol účinný spôsob, ako ich prekvapiť.

Potichu som vošla do bytu, nehlučne zhodila topánky aj cestovnú tašku a cupitala do kuchyne, kde som vedela, že mamu a Christine nájdem.

„Ťuk, ťuk," jemne som zaklopala na zárubňu dverí. Christine si takmer opálila jazyk, keď ochutnávala svoj kulinársky zázrak, no mama, ktorá sedela za stolom a štrikovala, na mňa len veľavravne pozrela ponad okuliare.

So širokým úsmevom som k nej podišla a vlepila jej pusu na obe líce. Chýbala mi, doma som bola naposledy cez Vianoce a aj to som väčšinou strávila zalezená vo svojom byte nad učebnicami s dejinami umenia alebo pred prázdnym plátnom, ktoré sa mi nemiestne vysmievalo.

„Ahoj, mami," objala som ju. Rukou ma pohladila po hnedých vlasoch.

„Vitaj doma," zašepkala mi. Podišla som ku Christine, ktorá na mňa stále vyčítavo hľadela za to, že som ju vyľakala.

„Mami číslo dva," usmiala som sa a tiež jej vlepila pusu na tvár.

Keď mi mama oznámila, že si našla nového partnera, teda partnerku, znenávidela som ju ešte predtým, ako som ju vôbec spoznala. Mala som desať, naši boli rozvedení len nejakú chvíľu a ja som stále verila, že si k sebe nájdu cestu, spôsob, aby sme boli opäť rodina, nová známosť znamenala, že je tá možnosť už dávno stratená. Čím dlhšie som však Christine poznala, tým ťažšie bolo ju neznášať, je to snáď ten najláskavejší človek, akého poznám! Zároveň je s ňou sranda a varí tak neskutočne dobre, že keby to nebola moja nevlastná mama, vzala by som si ju za ženu ja sama!

Mamy som nechala v kuchyni vykonávať ich činnosti a vybehla som hore schodmi v predsieni, pozrieť sa na poslednú babu v našej rodine. Našla som ju u nej v izbe, akurát si vybaľovala z kufra veci, čo mala so sebou na univerzitnom internáte. Pousmiala som sa, keď som si všimla, ako pri ukladaní vecí na správne miesto mimovoľne hýbe telom do rytmu, ktorý počuje iba ona.

„Čauko, sestrička," ohlásila som sa a Ruby takmer vyskočila cez otvorené okno.

Rozšírila na mňa nezábudkovo modré oči, no keď jej došlo, že som to len ja, vydýchla si a rozbehla sa ku mne, aby ma objala.

„Jade, tak rada ťa zase vidím!" nadšene zvolala moja malá sestra a zovrela ma ešte pevnejšie. Hovorím malá, ale v skutočnosti má už devätnásť, je legálne dospelá, no v mojich očiach je stále to rozkošné ryšavé dievčatko, ktoré zahanbene stálo v našich vchodových dverách a schovávalo sa za svoju mamu.

Bola som pevne rozhodnutá, že maminu frajerku aj jej dcéru od nás vyštvem, ale v momente, ako som Ruby zbadala, mala som takú divnú potrebu ju ochraňovať. Vždy sa zdala taká krehká, taká citlivá, že stačí len jedno škaredé slovo a zlomí sa. Už je to pomaly desať rokov, čo s nami bývajú a mňa ten pocit nikdy neopustil. Čo na tom, že nie sme z rovnakej krvi? Ľúbim ju ako sestru.

Čo ako veľmi som chcela zostať s mojou rodinou, dlho som u nich nepobudla. Odpovedala som na všetky typické otázky o tom, ako sa mám, ako dopadli skúšky, či som na internáte nič nezabudla, či s niekým chodím a podobne, a potom pádlovala na svoju ďalšiu zastávku o dve ulice ďalej, kde bývala Gia.

„No, že sa ti konečne uráčilo prísť aj domov, Liethová!" privítala ma hneď na prahu. Otvárala som ústa, že jej pripomeniem, že moja škola nie je vo vedľajšom meste a lietadlo nie je lacný špás, no sklapla som, keď som si ju premerala a všimla si, čo je na nej nové.

„Zase máš iné vlasy," skonštatovala som.

Gia mala snáď odjakživa úchylku na vlasy, ich farbu menila tuším každého pol roka. Pamätám si ju, keď prechádzala svojou červenou fázou, ktorá nás postihla tuším všetky, oranžovou fázou z obdobia, keď fičala na Paramore, modrou aj tyrkysovou, čiernou aj obdobím ružového ombré. Naposledy, čo som ju videla, mala vlasy sivé, také, ako to v dnešnej dobe letí, ale teraz predo mnou stála už ako hrdá majiteľka fialových kader. Prirodzene bola blondína, takže jej tá fialová chytila naozaj dobre.

Gia sa spokojne usmiala a prehodila si vlasy cez plece. „Sivá ma už nudila."

Vtiahla ma dovnútra a aj napriek mojim protestom, že dlho nezostanem, ma posadila na stoličku za ostrovčekom v kuchyni a začala pripravovať mojito.

„Tááákže," zatiahla, „čo plánuješ na príchod monsieura?" Zasmiala som sa, Gia takto prezývala Lucasa od chvíle, čo zistila, že je pôvodom Francúz, čo je prakticky od ich prvého stretnutia. Jeho akcent sa totiž nedal prepočuť a v dobe, keď sme ho spoznali, skĺzaval do svojho rodného jazyka takmer stále, hlavne, keď bol rozrušený, čo mu zostalo až doteraz. Myslím, že to bolo práve to, čo robilo Lucasa v našich očiach takého zaujímavého- bol cudzinec, trochu exotického vzrušenia medzi fádnymi domácimi.

„Prečo myslíš, že niečo plánujem?" Obzrela sa na mňa.

„Pretože ťa poznám," odvetila jednoducho, „tak to vyklop, Liethová!" Prevrátila som očami, no neodpustila si úsmev, naozaj som mala niečo v pláne.

V pohároch zacinkal ľad, Gia do nápoja ešte nahádzala lístky mäty, nech to predsa nejako vyzerá, potom si sadla oproti mne a posunula mi môj drink.

„Pripravíš mu niečo...vzrušujúce?" mrkla na mňa. Skoro mi zabehlo.

„Gia, Ježiši, samozrejme, že nie!" zvolala som pobúrene. Gia bola moja najlepšia kamoška, asi jediná osoba v mojom živote- s výnimkou Lucasa-, ktorá o mne vedela úplne všetko. Ako jediná tiež vedela, čo sa medzi mnou a Lucasom pred rokmi stalo, no aj keď sľúbila, že to nikdy nikomu nepovie, rada mi to pripomínala.

Úprimne? Nebolo mi to veľmi po chuti, s Lucasom sme nikdy neboli nič viac ako dobrí kamaráti, tá noc...Proste sa stala, nezmeníme ju, aj keď som nikdy nepovedala, že to chcem. Hneď na druhý deň sme sa dohodli, že to necháme tak, nebudeme tomu prikladať dôležitosť ani to rozoberať, obaja sme sa zhodli na tom, že to nebola chyba, ale viackrát sa to nestane. Jedine Gia sa v tom neustále vŕtala a snažila sa nájsť niečo viac.

„Nehovor mi, že by si nechcela," zabŕdala ďalej. „Veď, ako dlho si už na suchu?"

„Osem mesiacov," zahundrala som, „štrnásť dní a sedem hodín."

Gia vyprskla, no hneď si múdro pritiahla pohár k ústam a logla si, keď som na ňu zničujúco zazrela. Nemusela sa mi vysmievať ešte aj ona, stačil mi ten Tannerov pohľad, keď som mu raz ráno omylom vbehla do sprchy a takmer ho tam znásilnila. Sama som sa rozhodla ukončiť moje výlety do cudzích postelí, nielenže sa stávalo čoraz únavnejšie sa tých chalanov zbavovať, ale aj neustále predstierať, že ma to s nimi baví. Lenže, chýbalo mi to, tie krátke chvíle bez myšlienok a všelijakých pocitov...

Po hodine bolo načase odpratať sa konečne k sebe domov a začať pracovať na mojom uvítacom večierku pre dvoch. Zložila som tašky v spálni a rýchlo vybehla nakúpiť do malého obchodu cez cestu, kde mali vždy čerstvé pečivo aj ovocie a zeleninu a majiteľka, malá babička, mi vždy dala zľavu len preto, že som sa na ňu milo usmiala. Kým som rozmýšľala, čo vlastne dnes večer pripravím a hľadala na to vhodné potraviny, zavolala som zmieňovanému Francúzovi, aby som ho oficiálne k sebe pozvala.

Chýbalo mi počuť jeho hlas, chýbal mi jeho smiech, chýbal mi ten jeho rozkošný prízvuk, z ktorého som ako pätnásťročná odpadávala a dodnes sa mi z neho ťažko dýchalo...Predstava, že ho po takej dobe konečne znova uvidím, nie len v notebooku cez Skype, ale na živo... Tešila som sa ako malé decko na Štedrý deň!

Späť v byte, ktorý som si kúpila z ušetrených alimentov od otca na moju osemnástku, som zo seba ešte na chodbe začala strhávať šortky aj tričko, ktoré mi len zbytočne zavadzali. Nákup som zložila v kuchyni, rekordnou rýchlosťou sa nasúkala do saténových boxeriek s kostričkami, ktoré som chcela raz na Vianoce podarovať Tannerovi, ale zapáčili sa mi, tak som si ich nechala, a starej športovej podprsenky, aby sused z vedľajšieho paneláka nemal priveľkú show.

Varila som, do toho mi vyhrávala Halsey a ja som si hmkala spolu s ňou. Toto bol môj relax, toto bol môj živel! Som Talianka, z otcovej strany, a moja talianska stará mama bola vynikajúca kuchárka vychýrená po celom Toskánsku, odkiaľ pochádzal aj môj otec. Keď som bola malá a naši boli ešte v pohode, chodievali sme tam každé prázdniny. Nonna ma naučila, ako sa pripravuje domáca pizza aj chlieb, naučila ma piecť tradičné talianske koláče a jedlá a odvtedy sa varenie stalo takou mojou obľúbenou zábavkou.

Lucas

Na návštevu starej mamy som sa vybral pešo a bez spoločnosti, aby som si mohol po ceste obzrieť, čo sa v meste za tie roky, čo som tu nebol, zmenilo. Zistil som, že zmizla väčšina malých obchodíkov a pekární, kam som sa ako malý chlapec často zatúlal, a nahradili ich supermarkety a obchody s bio potravinami; kostol mal tuším o jednu vežu naviac; predĺžil sa cintorín, no aj park, kde sa hrali a vrieskali malé deti. Nebol tam taký hluk ako v New Yorku, všade naokolo seba som nepočul trúbenie áut, dupot ľudí a ich pokriky a nezmyselné bľabotanie do telefónov, kým sa presúvali do a z práce. Minnesota bola pokojná a uvoľnená.

Nepáčilo sa mi to.

Sestrička mojej starej mamy ma spoznala, aj napriek tomu, že som sa tam dlho neukázal.

„Lucas!" zvolala, keď som prešiel cez dvere sanatória. „Dlho som vás tu nevidela."

„Liz," kývol som jej na pozdrav. „Ja viem, práca mi nedovolila prísť." Milo sa na mňa usmiala a zdvihla sa od pultu, aby ma odprevadila do spoločenskej miestnosti, kde spoločne všetci seniori, ktorí tu boli ubytovaní, trávili poobedie.

Dokopy ich tam bolo asi osem, tých, čo boli schopní samostatne sa pohybovať a nemuseli ležať pripútaní na lôžko. Pár som si ich pamätal z predošlých návštev a žalúdok mi zovrelo, keď som nikde nevidel môjho starého šachového parťáka, Ethana. Henry a Thomas sa stále držali, sedeli za jedným stolom a rozoberali spolu politiku a hádali sa o tom, ktorá strana má pravdu. Dobré vedieť, že aspoň niektoré veci sa nemenia.

Starú mamu som našiel sedieť na plastovej stoličke a nezaujato civieť von cez okno na slnkom zaliatu záhradu. Vlasy biele ako inovať mala dlhé ako princezná z tej známej rozprávky a ja som si vždy spomenul, ako mi ešte, keď bývala s nami, hovorievala o tom, ako ju prezývali zlatovláska a každé dievča jej závidelo jej krásne vlasy. Moja babka bola riadna kočka, keď bola mladá, to mi verte! Nejeden muž žiarlil na môjho dedka, že má po boku takú krásavicu. Dnes bola jej krása síce značne poznačená vekom, vráskami aj chorobou, no v mojich očiach to stále bola tá vitálna a usmievavá žena, ktorá mi pred spaním rozprávala staré historky.

Od vedľajšieho stola som si pritiahol stoličku a sadol si vedľa nej. Nebrala ma na vedomie, buď bolo na trávniku naozaj niečo náramne zaujímavé, alebo len bola uväznená vo svojej mysli. Iba som ju pozoroval, nesnažil som sa silou- mocou dať najavo, že som tam. Aj tak by moju tvár nespoznala. Starú mamu som miloval a nikdy som neschvaľoval takéto odpratanie člena svojej rodiny do sanatória, ale pre jej vlastnú bezpečnosť to takto bolo lepšie. Už niekoľko rokov trpí na Aldzheimera a nikto z nás nechcel riskovať, že sa nám raz nevráti domov z prechádzky alebo omylom vkročí na cestu.

„Ahoj, stará mama," zašepkal som nakoniec. Ani sa nepohla, buď ma nepočula, alebo ma proste nevnímala, čo je pri ľuďom trpiacich na túto chorobu bežné.

„Chýbala si mi, kým som bol v New Yorku," pokračoval som v jednostrannom rozhovore. „Zakaždým, keď ukladám Joyce do postele a núti ma čítať jej rozprávky, spomeniem si, ako si to robila ty, keď som bol ešte malý a nevedel čítať." Chcel som jej položiť dlaň na ruku, no hneď som si to rozmyslel.

„Páčila by sa ti, rovnako ako aj Penny, keby si uvidela jej pravú tvár," ticho som vravel ďalej. „Nie, neboj sa, Joyce nie je moja a Penelope je mi skôr ako sestra. Bývame spolu, pretože si ma vychovala ako nápomocného človeka a ja som ju nemohol nechať na ulici."

Mrzelo ma, že som bol pri nej tak blízko, rozprával jej o svojom živote, o rokoch, ktoré som strávil tak ďaleko, ale ona ma nemohla počuť, nemohol som poznať jej názor na to, ako žijem. Vychovala ma, aby som bol slušný, veľkorysý a dobrý k ľuďom, ktorí potrebujú pomocnú ruku a ja som sa snažil správať tak, nech je na mňa hrdá. Aj keď sa to nikdy nedozvie.

♣♣♣

K Jade som dorazil presne o pol siedmej, ako sme sa dohodli. Uvažoval som, že jej prinesiem niečo na privítanie, ale ona nikdy nebola ten typ ženy, čo by si potrpel na kvety alebo takéto sentimentálne prejavy náklonnosti. Nakoniec som klopal na jej dvere s fľašou vína v ruke a svojím najlepším úsmevom.

„Je otvorené!" zakričala na mňa zvnútra bytu.

Vošiel som dnu a hneď na chodbe mi lahodná vôňa jej kuchárskych zázrakov pošteklila všetky čuchové bunky. Celý deň som nejedol, šetril som sa na túto chvíľu a pomaly sa mi zbiehali sliny. Jade som našiel postávať v kuchyni iba v pánskom spodnom prádle a podprsenke, kolísala sa do rytmu hudby, ktorá vyhrávala na celý byt a dolaďovala posledné detaily na našej večeri. Pre seba som sa usmial, vždy taká perfekcionistická!

„Vonia to vynikajúco, gemme!" pochválil som ju.

Konečne sa na mňa otočila, na tvári úsmev od ucha k uchu a na nose jej rozkošne svietili hnedé pehy, ktoré nenávidela snáď viac ako romantiku. Až keď sa naše pohľady stretli, som si uvedomil, ako neskutočne mi chýbala. Celé tie roky sme boli v kontakte, volali si, písali, skypeovali a všetko, ale stretnutie tvárou v tvár je predsa len niečo iné.

„Lucas," vydýchla moje meno.

„Gemme."

Potom na mňa skočila a ja som ju objal tak tuho a pevne, že všetky tie chvíle bez nej úplne stratili zmysel. 

O ničom časť, ale najprv sa musíme dopracovať k nejakej zápletke, tak mi to hádam prepáčite :) Ale čo inak hovoríte? Máte nejakú predstavu o čom Jade hovorila, že sa medzi ňou a Lucasom stalo? :3  

P.S. Ak vás zaujíma ako vyzerajú jej mamy, tu máte moju predstavu (a zároveň dve z mojich obľúbených herečiek) ;) 

A tu máte ešte moju predstavu Gie ;)