Hello! Dnes budem stručná, pretože som maximálne nevyspatá, frustrovaná a zničená z týždňa, ktorý sa zdal ako nekonečno. Všetci, ktorí ste dreli na písomkách a skúšaniach kvôli polročnému vysvedčku, tak potom s vami všetkými cítim a želám konečne oddych a pokoj. Všetci si to zaslúžime :3 Snáď vám náladu trochu zdvihne aj nová kapitola :) 

Lucas

Sníval som, to bolo jediné rozumné vysvetlenie, ktoré bol môj mozog ochotný prijať. Ocitol som sa vo sne, krásnom a krutom zároveň, pretože som si uvedomoval, že to nie je skutočné, pretože v realite by ma Jade udrela, vykričala mi všetky moje hriechy a odsúdila ma, tak, ako by to mal urobiť každý inteligentný človek. V tom sne ma však moja najlepšia priateľka namiesto facky najprv tuho objala, dlhé, predlhé minúty ma zvierala vo svojom náručí, až dokým bolesť v hrudi neustala a potom ma prepašovala po schodoch do priestornej pivnice plnej vína.

Takže momentálne to vyzeralo asi takto - sedeli sme za hranatým dreveným stolom, na mierne rozheganých stoličkách, ktoré nepríjemne tlačili na chrbte a ticho sme upíjali každý z vlastného pohára, v ktorom sa ligotal Santagostino Baglio Soria, odroda červeného vína, ktoré, ako som si prečítal na etikete, Enzo skladoval vo svojej vinárskej pivnici takmer päť rokov. Chutilo božsky, jemne a zároveň trpko, na jazyku chutilo ako zakázané ovocie a dolu hrdlom stekalo ako roztopený med.... Vždy som vedel oceniť dobré víno.

Netrúfal som si prehovoriť, nechcel som byť tým, kto preruší to ticho medzi nami a znova sa vráti späť k nepríjemným veciam, o ktorých sme sa bavili predtým. Desilo ma to a tešilo zároveň, že som jej o tom konečne povedal, že som konečne aspoň raz vyšiel s farbou von a ešte k tomu pred ňou, pred človekom, ktorému som veril zo všetkých najviac... Penny mala pravdu, že sa mi uľaví, ale na druhú stranu som sa bál, čo sa bude diať ďalej.

Jade po hodnej chvíli ticha, ktorá sa mi zdala ako celé hodiny, z ničoho nič vstala zo svojho miesta, ponaťahovala si ubolený chrbát a vošla hlbšie medzi regále, ktoré boli preplnené fľašami s vínom. Pozoroval som ju a nakoniec mi to nedalo.

„Kam ideš?" zavolal som za ňou.

„Hľadám ročník dvetisíc jedna," odvetila. „Pomáhala som otcovi a dedkovi zbierať hrozno a celkovo snorila okolo nich, kým nebolo hotové a oni ho nazvali po mne."

„Pekné od nich."

O pár minút sa ku mne vrátila spolu s fľašou ružového vína a s hrdým úsmevom ju položila predo mňa. Na etikete pod názvom odrody vína bolo napísané: Cimolo Jade.

„Cimolo?" nechápal som.

„Otec ma tak volal, keď som bola dieťa," priznala a prstami prešla po písmenách. „Znamená to srdiečko." Pomaly som položil prázdny pohár späť na stôl a opatrne, v strachu, že ma hneď odstrčí, som ju vzal za ruku a jemne potiahol k sebe. Nebránila sa, sadla si mi na kolená a hľadela na mňa orieškovými očami s od alkoholu rozšírenými zreničkami.

„Gemme, ja..." začal som, no aj tak som nevedel, čo chcem povedať. Odpusť mi, prepáč...? Aký zmysel by malo vravieť tie slová jej, keď to nie ju by som mal žiadať o prepáčenie, ale to dievča, čo kvôli mne skončilo v kóme? A ako som od nej vlastne mohol chcieť, aby mi odpustila, keď som vedel, že čosi také odporné sa prepáčiť nedá?

„Viem, na čo myslíš," zašepkala a prstami mi zľahka prečesala neupravené vlasy. „Viem, nad čím premýšľaš a hovorím ti, prestaň s tým."

Zavrtel som hlavou. „To sa nedá."

„Lucas, dosť!" zahriakla ma. „Nehovorím, že schvaľujem, čo si robil, aby som bola úprimná, mám vážnu chuť nakopať ťa za to už len z čisto ženského princípu, ale zároveň viem, že si to už tisíckrát oľutoval a prešiel veľký kus cesty, aby si to už nikdy nezopakoval." Keď to na mňa nijako nezaúčinkovalo, pomykala ma za plece.

„No tááák, my nie sme depkáči, nedržíme hlavu v smútku, nezmáčame jeden druhému tričko slzami a v mojom prípade maskarou... Nevybočuj zo svojho charakteru!"

Napriek všetkým tým pocitom a myšlienkam, ktoré ma sužovali, som sa rozosmial. S ňou to proste nešlo inak. Naozaj nebola ten typ, čo by vás držal za ruku alebo hladkal po hlave, kým budete plakať, trápiť sa a mučiť bolesťou, namiesto toho zo seba bude robiť blázna, tárať dve na tri, aby vás rozosmiala a radšej vás poriadne preplieska, aby ste sa uvedomili a držali hlavu hore. Bola to jedna z vecí, čo som na nej miloval, jej odolnosť a silu, jej vôľu nikdy to nevzdať... Fakt bola ako Terminátor, mala nervy z ocele, hrošiu kožu...ale srdce na správnom mieste.

Oprel som sa jej čelom o rameno a zhlboka si povzdychol. Nezaslúžil som si ju, nezaslúžil som si, aby so mnou zostávala, ale bol som sebecký a chcel som pravý opak. Mal som ju priveľmi rád na to, aby som sa jej vzdal, vždy to tak bolo... K ženám som nikdy nebol zdvorilý a milý, nie, ak sa za tým neskrývali postranné úmysly, ale už od toho prvého večera, čo sme sa s Jade spoznali a perlila jednu trafenú poznámku za druhou, som mal pocit, že ak jej niekedy ublížim, budem to ľutovať. Klišé? Poriadne, ja viem, ale nemôže byť všetko, čo sa človeku stane, originálne a jedinečné. A často krát ľudí, ktorí majú zohrať kľúčovú úlohu vo vašom živote, stretnete úplne obyčajným spôsobom...

„Priveľa rozmýšľaš," povedala.

Zdesene som si uvedomil, že má pravdu. Nikdy som sa nepokladal za niekoho, kto filozofuje nad svetom a životom, na to som mal príliš málo času a celkovo mi to prišlo zbytočné. Preto som bol rád, keď sa ku mne naklonila a dala mi dôvod nemyslieť vôbec, vypnúť mozog a zapojiť srdce, namiesto myšlienok zapnúť city...

Moja posledná myšlienka bola: Možno som celý ten čas len klamal sám sebe...Znamená pre mňa oveľa viac, než som si bol ochotný priznať.

Jade

Tak ako vždy, keď si užívate život, čas beží neľútostne rýchlo. Neuvedomila som si poriadne ani ako a náš pôvodne dvojtýždňový výlet do Talianska sa pomaly blížil k záveru. Čoraz častejšie som uvažovala nad tým, že sa na to vykašlem a zostanem v Siene až do konca leta, koniec koncov, som dospelá a jedna milosrdná lož adresovaná mame ma predsa do pekla nedostane.

A keď už sme pri tej dospelosti...

Nejakých desať dní po tom, čo sme s Lucasom dorazili do Talianska, kalendár sa konečne zastavil na devätnástom júli, čo bol dátum mojich narodenín. Dvadsať jeden. Na jednu stranu som bola smutná, že už o sebe nebudem môcť hovoriť, že som čerstvá dvadsiatnička a chváliť sa mojím okrúhlym vekom, ale na tej druhej, podľa každého amerického zákona som už bola legálne dospelá. Niežeby som bola nejako veľmi zaťažená na narodeniny alebo tak, ale tento rok som mala vážne nábeh, aby to boli tie najlepšie narodeniny zo všetkých.

Tak schválne...

Ráno som sa zobudila nielen spolu s východom hrejivého talianskeho slnka, ale po boku toho najkrajšieho chlapa, najlepšieho kamaráta a mojej osobnej bozkávacej štetke (áno, dohoda znova bežala), Lucasa Anselina, čo bol darček sám o sebe, keďže na narodeniny som od neho vždy dostala len virtuálne objatie a emailovú kopu darčekov. Bdel a pozoroval ma s lenivým úškrnom.

„Neučili ťa, že zízať je neslušné?" rypla som si doňho.

„Asi tak ako teba," odvetil.

Pevne ma zovrel v náručí a prevalil sa na chrbát. So smiechom som sa mu vykrútila a obkročmo si naňho sadla, nech mi je pohodlnejšie.

„Dopredu ťa varujem, ešte som nemala šancu umyť si zuby, takže žiadne bozkávačky," upozornila som ho, ale viete si predstaviť ako veľmi dbal na moje slová.

„Nevadilo mi to včera...ani predvčerom...ani ten deň predtým...Vlastne si nespomínam, či mi to niekedy vadilo," usmieval sa.

Trvalo minimálne dvadsať minút, kým sme konečne našli motiváciu z tej postele vyliezť. Teda, našiel ju Lucas, nie ja, pretože, keby to bolo na mne, zostala by sme tam celý deň, lenže Lucas mal stále problémy nechať sa uniesť. Nenáhlivo sme sa obliekli a zišli o poschodie nižšie, kde už na mňa striehla Roseta, aby ma, podobne ako keď sme dorazili, mohla takmer udusiť tým jej obdareným dekoltom.

„La mia bambina ha oggi compie gli anni!" ódovala. „Moje malé dievčatko má dnes narodeniny!"

„Ro- Roseta," vyjachtala som, „dusím sa."

Pustila ma, ale dlho som si aj tak nevydýchla, pretože sa na mňa vrhla jej dcéra. Lucas stál obďaleč a dobre sa bavil na to, ako putujem z rúk do rúk ako nejaká nová hračka.

„Dobre sa ti škerí?" adresovala som mu.

Jeho úškrn sa rozšíril. „Znamenite."

Kým som sa dostala do kuchyne a dostala do seba aspoň nejakú stravu, cítila som sa vyžmýkaná ako citrón. Nikdy som nebola typ na objímačky, nie narodeninové alebo rozlúčkové, nevidela som v tom pointu, s ľuďmi sa objímam iba keď ich po dlhej dobe stretnem, tak ako Lucasa alebo Marca.

„Sakra!" zanadávala som, keď mi čosi došlo. Dnes som Marcovi sľúbila, že sa znova stretneme a keď som sa pozrela na hodinky, bolo mi jasné, že to na čas nestihnem.

„Sľúbila som Marine, že sa dnes stretneme," rýchlo som odpovedala na Lucasovu nevyslovenú otázku. „Nebudem dlho a keď sa vrátime, tak vám to všetkým vynahradím."

Po ceste do mesta som normálne utekala, ignorovala autá, ktoré na mňa trúbili, že ma musia obchádzať a kým som konečne dobehla na miesto stretnutia, nedokázala som sa nadýchnuť.

„Hej!" zavolal Marco, keď ma uvidel a ja som sa namiesto odpovede len naňho zrútila a snažila sa dostať svoje pľúca zase do chodu. Mala by som popracovať na svojej kondičke.

„Prepáč...za to...čakanie," vysúkala som zo seba po kúskoch.

„Va bene," pousmial sa. „Ako oslávenkyňa, môžeme vyraziť?"

Chopila som sa jeho ponúkaného ramena a nechala sa odviesť v ústrety môjmu darčeku, o ktorom mi nechcel povedať ani slovo. Ak mám hádať, bude to niečo nechutne romantické. Za tých desať dní, čo naše talianske prázdniny trvajú sme sa stretávali takmer každý deň, Marina bolo krycie meno pre Marca, keďže som stále mala blbý pocit z toho, že by som sa o ňom Lucasovi zmienila, hlavne potom, čo sa konečne rozhodol pokračovať s dohodou.

Presne, ako som predpovedala, Marco ma postavil na mólo, kde na nás už na rieke čakala malá loďka.

„Ráčte, signorina," galantne ma ponúkol a stále sa usmieval. Kŕčovito som mu ho opätovala, boli to síce moje narodeniny a moje prekvapenie, ale nechcela som byť neslušná a na rovinu mu povedať, že na žiadnu romantickú plavbu loďkou ako na štýl filmu Zápisník jednej lásky ísť nechcem.

Nemalo to konca. Marco vesloval akoby mu za to platili, rieka ani nebola taká veľká, aby sme po nej mohli krúžiť takmer tri hodiny. Pieklo na mňa horúce júlové slnko, hrozili mi buď popáleniny druhého stupňa, alebo silný úpal; Marco sa stále usmieval a správal sa, ako keby to bolo to najlepšie rande v živote a keď som si myslela, že sa moje utrpenie konečne skončí, vytiahol z tašky šampanské a dva poháre, nech si pripijeme na moje zdravie. Bol taký milý...až som mala chuť ho utopiť!

Už to nejako prežijem, povzbudzovala som sa. Prijala som pohár, ak už nič iné, možno ma to dostane do nálady a prestanem myslieť na to, ako rada by som teraz radšej bola v tej spomínanej posteli s monsierom Anselinom.

„Všetko najlepšie," pripili sme si. Marco potom odložil poháre späť a naklonil sa ku mne, že ma vybozkáva, tak ako to má vo zvyku. Okej, povedala som si, že to zvládnem, dal si predsa toľkú námahu, aby toto pre mňa prichystal...

Lenže, z akého si dôvodu, Marco nezostal len pri svojich typických bozkoch na obe líca, ale tento raz sa nahol ešte aj po tretí, rovno na pery. Bozkával ma dlhé dve sekundy, kým mi došlo, čo sa to deje, kým som si uvedomila, že to nie je Lucas a že tá prvotná eufória bola len planý poplach, pretože som si myslela, že je to on. Zdravý rozum sa konečne prebral z bezvedomia a Marca som pohotovo odstrčila.

„Čo to robíš?" spýtala som sa.

„Mi dispiace. Ospravedlňujem sa," odťahoval sa. „Ja... len som si myslel, že po všetkých tých dňoch, čo sme spolu strávili a vzhľadom k tomu, ako sme sa zoznámili..."

„Marco," zastonala som.

Prečo to chlapi musia takto komplikovať? To, že sa s nimi žena vyspí alebo, že sa s nimi poflakuje po meste niečo vyše týždňa, neznamená, že od nich nutne chce niečo viac. Kam zmizlo staré dobré priateľstvo? Niečo také už akože nemá v mužskom slovníku miesto alebo čo?! S Lucasom nám to predsa takto šliape už päť rokov! Hm, to asi nie je najlepší príklad... No dobre, skôr šliapalo, dokým sme si neuvedomili, že sa napriek všetkému stále chceme. Ale s Colom som tiež trávila veľa času a nemám potrebu vybozkávať z neho dušu!

„Marco, zrejme som vysielala nesprávne signály, alebo si si to akýmsi spôsobom zle vysvetlil, ale ja...Mám ťa rada ako kamaráta," trpezlivo som povedala a veľmi si priala, aby to chápal.

Prikývol. „A vídaš sa teraz s niekým?"

„Eh...ehm...ja, hm, nooo....Dá sa to tak povedať."

Zase prikývol. „Chápem, mi despiace, viackrát sa to nestane."

Kým som prišla späť domov, psychicky som bola v koncoch a túžila len po troch veciach- dobre vychladenom Sex on the Beach, mäkkej posteli a mojom Francúzovi v nej. Len čo som sa však zvalila do kresla v obývačke, zacinkala mi správa.

Hightower: Že sa ti aj uráčilo prísť domov!

Ja: Marina pre mňa mala prekvapenie, ktoré nemalo konca....Kde vlastne si, nemôžeme sa vrátiť späť k tomu, čo sme robili ráno?

Hightower: ....

Poď si ma nájsť... Chce sa so mnou hrať? To akože vážne?

Ja: Čo ak poviem, že nemám náladu?

Hightower: Potom je to všetko v hajzli, pretože aj ja mám pre teba darček. Okej, aby som bola fér, tým ma trochu zaujal. Nikdy sme spolu narodeniny netrávili, bola som zvedavá, čo si pre mňa pri tejto príležitosti pripravil.

Ja: ....

Uvedomuješ si, že tento pozemok má neviem-koľko-mega-veľa-hektárov-čiárov-nie-som-na čísla, však? Kým ťa nájdem, budem oslavovať päťdesiat.

Hightower: Napoviem ti - choď za nosom.

Ako taký slávny Sherlock Holmes som sa teda zase zdvihla a vydala sa hľadať môjho najlepšieho priateľa, ktorý si z akéhosi dôvodu zmyslel, že toto bude veľmi zábavné. Choď za nosom... Ako keby mi to malo nejako pomôcť! Z jednej strany sa šírila vôňa Rosetinho kulinárskeho umenia, z druhej strany bolo zase cítiť rozkvitnuté kvety, z ďalšieho smeru prichádzal pach koní... Vybrala som sa tým posledným zmieneným, možno mi Aurelio pomôže hľadať.

Ešte som poriadne ani nebola v stajniach, keď mi svitlo, že tam čosi nehrá. A potom sa predo mnou objavil istý vysmiaty Francúz s dvoma vystrojenými a osedlanými koňmi. Zostala som užasnuto stáť na mieste.

„To vážne? Ty...a dobrovoľne?" nevychádzala som z ohromenia.

„Dnes máš narodeniny, takže budeme robiť to, čo chceš ty," prikyvoval. „Viem, ako rada chodíš za Aureliom, ale kvôli mne ste na žiadnu prechádzku nešli, tak som si povedal, prečo to neskúsiť?" Podišiel ku mne bližšie a podal mi uzdu, Aurelio ma hlavou hravo drgol do pleca.

„Ak ale nechceš, môžeme ich zase odstrojiť a vrátiť sa do domu," doplnil. „Ako som povedal, dnes robíme, čo chceš ty."

Samozrejme, že sme išli, vidina pokojného a lenivého poobedia strávená v posteli sa už nezdala taká lákavá, čo ma samú zaskočilo. Vychádzky s Aureliom, vietor vo vlasoch a sloboda, ktorú som cítila zakaždým, keď sme cválali cez les, mi veľmi chýbali. Bola som ohromená, aký schopný jazdec sa vykľul z Lucasa, v sedle sedel rovno a sebavedome, nezvieral kŕčovito uzdu ani nenapínal svaly na nohách, aby sa na koni udržal, ako to robí väčšina začiatočníkov. Vyzeral, že sa mi to páči.

„Toto nie je pre teba prvýkrát," vyslovila som nahlas svoje podozrenie.

„Som z Provence, čo je francúzska obdoba takéhoto vidieka," vravel mi. „Naozaj si myslíš, že tam nikto nemal kone?"

Šli sme dlho, v ľahkom kluse sme šli bok po boku a zhovárali sa o jeho detstve v Provence, o tom mojom tu, v Siene; o predošlých narodeninách, vydarených aj tých menej alebo len rozjímali nad krásami prírody, ktoré sa mihali okolo nás. Tešila som sa, že aj napriek tomu, ako náš vzťah momentálne vyzeral, sme stále boli rovnakí, boli sme to my, Lucas a Jade, rovnakí ako tí, čo sa spoznali pri pouličnej bitke na jednej z minnesotských ulíc.

Keď sa nám už vila stratila z dohľadu a rovnako tak aj lúky, ktoré ju obklopovali, usúdili sme, že sme už prešli dosť veľký kus, aby sme si oddýchli a nechali kone trochu napásť. Zložili sme sa do mäkkej trávy a len tak potichu sledovali, ako sa mraky preháňajú po azúrovej oblohe.

„Mali ste takéto nebo aj Provence?" nadhodila som.

„Neviem, vlastne si to miesto ani veľmi nepamätám, skôr len tie najvýraznejšie momenty, čo sa nám tam prihodili," odvetil. „Ale muselo tam byť krásne, ešte ako chlapec som často počul otca hovoriť, ako veľmi mu to chýba." Otočila som sa na bok a podoprela si hlavu, nech naňho lepšie vidím.

„Nikdy si tam nebol? Ani ako dospelý?"

„Nie je to tak, že by som nechcel, ja len..." Pretrel si oči rukami. „Je to príliš komplikované."

Preplietla som si s ním prsty. „Času máme dosť."

„Vieš, že naša rodina na tom nie je finančne práve najlepšie," začal, „takže sme nikdy nemali prostriedky všetci šiesti odletieť do Francúzska len tak na dovolenku. Odkedy môj strýko jednoducho zmizol a všetky dlhy nechal mojim rodičom, som každú výplatu z baru posielal im, aby mali za čo živiť bratov aj seba, posielal som im toľko, koľko som mohol, aby neskončili na ulici."

Hodnú chvíľu sme zostali ticho, Lucas sa stále díval na oblohu, no mala som pocit, že aj tak nevenuje pozornosť tomu, čo sa tam deje a ja som len mlčky spracovávala. Áno, bola som si vedomá toho, že Anselinovci nie sú najbohatší, ale netušila som, že je to až takéto zlé.

„Prečo myslíš, že som zápasil? Prečo myslíš, že som sa vykašľal na výšku?" nadhodil. „Som najstarší, mám voči svojej rodine povinnosť."

„Lucas..." zašepkala som a pritisla sa k nemu bližšie. „Nikdy si mi o tvojom strýkovi nepovedal."

„A na čo, gemme? Nechcel som tvoju ľútosť alebo tvoju pomoc, bola to úloha, ktorú som musel zvládnuť sám."

Hm, tak čo vravíte? :) Myslíte, že Jade nejako zneužije Lucasov darček? :D