Och, no, toľko k môjmu sľubovanému skoršiemu pridávaniu -_- Vážne by som mala prestať dávať sľuby, ale kto mal čakať, že mi na jeden deň bachnú písomku z troch strán biológie, skúšanie z piatich strán o rímskej republike a na ďalší deň iných 6 strán o druhej svetovej...? Ja viem, že moje problémy vás nezaujímajú, hlavne, keď som si istá, že tieto dva týždne budú zabijácke pre nás všetkých (inak, prajem pevné nervy!), ale nejako sa vyhovoriť musím, nie? :D Vonku zima a sneh, ale tak snáď vás rozprávanie zo slnečného Toskánska aspoň trochu rozohreje ;) 

 Jade

Stretnutie s Marcom ma natoľko potešilo a ohromilo, že som zabudla na jeho drobnú chybičku krásy, ktorá mi začínala liezť hore krkom ešte v Bologne - bol to chorobný romantik. Bol mojím úplným opakom, mal tendenciu brávať nás s Giou do drahých reštaurácii, platil za nás, každý deň nám od pouličnej kvetinárky kúpil ruže a neustále nás ťahal na koncerty klasickej hudby alebo na balet a operu. Marco bol skvelý a mala som ho rada, ale na môj vkus bol prehnane sladký.

Kým som kráčala cez mesto, aby som sa dostala do cieľa, ktorý mi poslal esemeskou, hovorila som si, že ho to možno už prešlo, že ho ten rok v bankovníctve zmenil a upustil od tohto štýlu. Hneď na to som však vstúpila do malého parku, kde už ma čakal s dekou a piknikovým košíkom v rukách a moje nádeje zhasli ako pokazené žiarovky na stromčeku. Napriek tomu som sa snažila tváriť nadšene a s úsmevom k nemu podišla.

„Šéfovať je super," vysvetľoval mi, keď som sa ho spýtala, čo to má znamenať, „všetci sa môžu ísť pretrhnúť, len aby vyhoveli tvojim prianiam."

Našli sme si voľný zelený pľac, roztiahli si naň deku a sadli si. Všade okolo nás sa vyvaľovali páriky, ktoré si užívali slnečné dopoludnie, túlili sa k sebe a proste sa správali nechutne zamilovane. ....a s Marcom teraz vyzeráme najskôr presne ako oni. Striasalo ma od hnusu.

„Šampanské?" ponúkol ma Marco. No jasné, jedine vážený pán DiPierro môže vyrukovať s piknikom a šampanským hneď o jednej poobede.

„Dám si," prikývla som. Ak už nič iné, aspoň mi to pomôže na nervy.

Nechápte ma zle, Marco bol neskutočne pekný kus chlapa, vyzeral ako typický Talian so svojou hnedastou pokožkou, čiernymi vlasmi a tmavými očami, v mojom rebríčku najkrajších chlapov sa radil na druhé miesto, hneď za Lucasa, o ktoré sa delil s Colom a netvrdím, že mi toto jeho rozmaznávanie a prejavovanie náklonnosti nelichotilo, ale bolo to úplne mimo môj štýl. Nepotrpela som si na gestá, nepotrebovala som ani len rande alebo kvety, aby som chápala, že mužovi na mne záleží. Lucas to vždy chápal, ten vždy vedel, kam ma zobrať, keď sme sa spolu nudili.

Spomenula som si obzvlášť na jeden víkend, kedy sme obaja len znudene vylihovali u nich doma na gauči, zmorení nič nerobením a netušili, ako zabiť čas. A potom sme začuli, ako v správach hovoria o festivale, čo sa konal v meste neďaleko a Lucas bez slova vyskočil z pohovky, schmatol ma a už sme aj frčali tam. Bol to skvelý deň, aj keď sa začal tak katastrofálne. Bolo to plné zaľúbených, čo sa držali za ruky, vystreľovali si plyšákov a spoločne odjedali z cukrovej vaty. Dvíhal sa mi z nich všetkých žalúdok a na jednu chvíľu som sa zľakla, že sa Lucas bude chcieť správať rovnako.

Avšak, on ma zobral preč od toho všetkého, na rieku, kde sme sa kajakovali, špliechali na seba vodu a snažili sa jeden druhého prevrátiť. Perfektná kombinácia adrenalínu a zábavy. Potom sme šli na čertovo koleso a hádzali po sebe popcorn, ďalší kolotoč, ktorého meno som už zabudla, ale bol to ten, čo sa krúti do všetkých možných aj nemožných smerov a kričali sme na seba nechutnosti, len aby sme toho druhého prinútili vracať. Ten, čo prehral, mohol toho druhého potom hodiť do jazera.

Prehral to Lucas a dodnes si pamätám, ako ma naťahoval, že nemám gule dodržať stávku a potom len vypliešťal oči ako žaba, keď som ho sotila z móla do tej toxicky vyzerajúcej rieky. Plakala som od smiechu. Toto bola moja predstava ideálneho rande, nie sedieť kdesi pod stromom, lepiť sa po sebe a rozmaznávať sa šampanským a...

„Smiem ti ponúknuť jahodu?" usmieval sa Marco. Ach, jaaaaj, prečo musia mať krásni muži vždy nejakú vadu? úpela som v duchu. Chápem, iné ženy by vraždili byť teraz na mojom mieste, no nemohla som si pomôcť... Radšej by som teraz bola späť na tom kajaku a snažila sa pádlom prekotiť Lucasa do vody.

Bolo hlúpe ak mi...chýbal? Ráno sme spolu skoro vôbec neboli, potom som ho vydala na milosť mojej starej mame, ktorá mu nakecá ktovie čo a po Enzovi som mu poslala len neurčitý odkaz, že som šla von. O Marcovi nevedel, jedine Gii som o ňom povedala, keďže vtedy bola v Bologni so mnou a nedokážem to vysvetliť, ale nebola som si istá, či chcem, aby vedel, že som práve teraz kdesi s iným chlapom. Hlúpe, uvedomujem si to, je to môj najlepší kamarát, skôr by som sa ho mala pýtať na jeho názor a nie to pred ním tajiť.

Bože, nad čím to zase rozmýšľam?!

Napriek mojej nevôli som v Marcovej prítomnosti zostala, až dokým som si zhrozene neuvedomila, že slnko sa akosi priveľmi približuje k horizontu a páriky okolo nás sa pomaly, ale iste, zdvíhali, aby sa mohli ísť venovať podobným aktivitám v súkromí. Šampanské bolo dávno už len spomienkou a hoci sme na pikniku strávili celé hodiny, absolútne som si nevedela spomenúť, o čom sme sa rozprávali, ak vôbec. Celý čas som bola duchom neprítomná, viedla dilemu sama so sebou a márne sa snažila prestať myslieť na to, čo by bol urobil Lucas, keby bol na Marcovom mieste.

Čosi klaplo a vytrhlo ma z ďalšieho rozjímania. Prihlúplo som zažmurkala a vtedy si uvedomila, že Marco s niekým telefonoval a podľa jeho výrazu som usudzovala, že to nebol práve príjemný telefonát.

„Prepáč, Jade, ale musím už ísť," vravel zachmúrene. „Zdá sa, že ľudia v mojej banke sú ešte neschopnejší, ako som si myslel." Zdvihol sa na nohy a potom pomohol vstať aj mne, no vážne, akoby som bola imobilná.

„Nerob si starosti, aj tak by som sa už mala vrátiť domov," ubezpečovala som ho. „Eh, no...Ďakujem za dnešné poobedie, bolo- bolo to...príjemné." Necítila som sa dvakrát nadšená, že ho musím kŕmiť takýmito milosrdnými klamstvami, ale čo iné sa dalo robiť?

Slabo sa usmial. „Myslíš, že by sme niečo mohli podniknúť aj zajtra?"

Môj mozog okamžite zavrtel hlavou a rázne dával tomuto návrh červenú a za iných okolností by som bez rozmyslu dala naňho, ale bol to Marco, romantický alebo nie, mala som ho rada a pravda je, že som sa s ním ešte nechcela rozlúčiť. Nakoniec, nevideli sme sa celý jeden rok a nechcela som, aby sme dopadli ako ja a Lucas. Vyčarila som na tvári úsmev, ktorý bol len trošičku silený.

„Rada, Marco," kývla som.

Keďže je to nie len presladený romantik, ale aj gentleman podobne ako môj Francúz, samozrejme, že mi nedovolil ísť späť pešo a osamote. Nech som sa akokoľvek bránila a namietala a hádala sa, nakoniec ma aj tak strčil do firemného auta, pobozkal ma na obe líca, ako to mával vo zvyku, a prikázal šoférovi, aby ma odviezol pekne až pred bránu Enzovho domu.

Slnko už naozaj zmizlo, kým som za sebou konečne zavrela vchodové dvere a vďačne zhodila z nôh mokasíny, ktoré som si obula len preto, že som zase mala jednu z tých svojich nálad, keď som si povedala, že sú pekné a to odieranie predsa nejaký čas prežijem. V skutočnosti som neznášala takmer všetky druhý topánok, okrem látkových botasiek, ktoré šli ku všetkému a nikdy sa mi nestalo, že by som po nich mala pľuzgiere. Och a ešte moje zabijácky vysoké červené čižmy nad kolená, ktoré boli najmilovanejším kusom môjho botníka.

V obývačke som sa poobzerala po Enzovi, nonne alebo hocikom známom, no dom vyzeral ako po zombie apokalypse - všade ticho a prázdno. Mykla som plecami a vyhopkala hore schodmi v nádeji, že sa Lucas bude ukrývať vo svojej izbe a bude mi robiť spoločnosť.

„Klop, klop," začala som klišé vtip, ktorý poznal snáď každý na svete a vstúpila dnu. Lucas zdvihol hlavu od televízora, ktorému aj tak nerozumel a iba sa na mňa lenivo usmial.

„Héj, spolupracuj, vieš, čo máš povedať!" vytkla som mu a klesla do perín vedľa neho.

„Prepáč," rýchlo sa kajal. „Takže...Kto je tam?"

Mávla som rukou. „Aj tak to nie je vtipné."

Zložila som sa na vankúš a uvedomila si, aká som z toho dnešného nič nerobenia vlastne unavená a nos aj líca mi horeli od toho, ako na mňa celý deň pieklo slnko. Krása, po tomto tie pehy bude vidieť ešte viac!

„Aký si mala deň?" nadhodil Lucas a ani na mňa nepozrel. „Bavila si sa?" Prekvapene som sa mykla, keď mi nepríjemne zovrelo žalúdok. Stále som váhala, či Marca zatajiť alebo mu proste povedať všetko. Viem, že by to pochopil, ale zároveň som vedela, že by to neschvaľoval, rovnako ako mu nikdy nebolo po chuti, keď sa dozvedel, že som sa s niekým zaplietla.

„Vlastne tak všelijako," odvetila som vyhýbavo. „Bolo to fajn, aj keď miestami nuda."

„A...s kým, že si to bola?" „nenápadne" zo mňa páčil ďalej.

„Pamätáš si výlet do Bologne s Giou, na ktorý som išla minulý rok? No tak sa tu z ničoho nič objavila kamarátka, ktorú som tam spoznala a sľúbili sme si, že spolu strávime nejaký čas, kým zase zdrhneme svojou cestou."

Sama nechápem, prečo som klamala, nebolo predsa na tom nič zložité, povedať mu o Marcovi, no keď som to chcela urobiť, proste som nedokázala. Pripomenula som si, čo sa stalo, keď sa dozvedel o Colovi a podvedome som sa zrejme bála, že sa mu zhnusím, ak zistí, že takých mužov bolo viac. Nie som za to na seba hrdá a moja prehnitá čierna duša sa určite raz uškvarí v pekle, ale radšej to, akoby som sa mala dívať do jeho vyčítavej tváre.

Nepriznal to, jasné, že nie, ale odkedy som povedala, že som bola s kamarátkou a nie nejakým chlapom, výrazne sa uvoľnil. Oprel sa len kúsok odo mňa, takže som vnímala teplo, čo sálalo z jeho tela, aj jeho pravidelný dych a sviežu vôňu, ktorá bola preňho typická. Vyzeral pokojnejšie, ale aj tak som cítila, že niečo nie je úplne v poriadku.

„Lucas?" oslovila som ho. „Stalo sa niečo?"

„Prečo myslíš?" snažil sa to zahrať do outu, no mne neušlo, ako sa mu napäto zachveli svaly.

Povzdychla som si. „To nonna, však? Povedz, čo všetko ti nakecala?" Zdvihla som sa na lakťoch, aby som naňho lepšie videla. „Prisahám, že ten incident s kriedami, ktorými som raz otrávila sliepky a zajace, bol náhoda. Mala som päť, ako som mohla vedieť, že ich to zabije?! A že som mala niečo spoločné s tým, že ten otravný syn otcovho priateľa skoro schytal do hlavy kameňom, čo sme si s Vi hádzali, je čistá blbosť, prečo by som-"

Zmĺkla som uprostred obhajoby mojich prehreškov ako dieťaťa, keď sa Lucas začal smiať tak nahlas, že sa otriasala celá izba. Bezmocne klesol do perín, jednou veľkou dlaňou si prikrýval ústa a druhou sa držal za brucho. Svojím smiechom rozkmital aj celú posteľ.

„Bon Dieu," vypadlo z neho, keď ho prešiel prvotný záchvat, „vidím, že ty si bola neskutočná už aj ako dieťa!"

„Tuším ti ušla pointa," zavrtela som hlavou. „Hovorím ti predsa, že som z toho všetkého bola obvinená neprávom, netuším prečo na mňa nonna hádže vinu za všetku karmu, ktorá sa deje tupým ľuďom."

Spustil ruku zo svojej tváre, no ďalej sa pochechtával. Lucasa som videla smiať sa často, hlavne, keď sme boli spolu, ale takýto úprimný výbuch smiechu som videla len párkrát v živote. Keď sme sa uňho doma opili víno-vodkou a ja som sa potom vyvracala do kvetináča alebo aj keď sme spolu boli na tých kajakoch... Chápem, že svoju prácu v New Yorku miloval a už dávno nemal osemnásť, aby sa mohol správať detinsky, ale chýbala mi tá bezstarostná stránka jeho mladšieho ja, ktorú som si tak veľmi obľúbila hneď, ako sme sa spoznali. Začínala som chápať, že to je môj Lucas a zároveň nie je, akási kombinácia bláznivého chlapca zo strednej a dospelého muža zodpovedného za svoju rodinu a chod celého baru.

Lucas sa už nesmial, nič nehovoril a vlastne ani nemohol. V tom svojom ďalšom nepochopiteľnom delíriu som sa k nemu mimovoľne nahla a urobila to, o čom som vlastne uvažovala celý dnešný deň, aj keď by som si to nepriznala. Pobozkala som ho. Pripomínala som si stredoškoláka Lucasa Anselina, ktorý mi ošetril odreté lakte a kúpil mi kávu len pár minút po tom, čo sme sa stretli a zároveň spoznávala vyspelého Lucasa Anselina, ktorý so mnou odletel do Talianska len preto, aby som sa necítila sama.

Ale z jeho bozku som nedokázala určiť, ktorého z nich mám radšej.

Neodtrhli sme sa od seba, ani keď to začalo prerastať do čohosi väčšieho, nekontrolovaného, o čom sme obaja veľmi dobre vedeli, že nie je správne, nie, ak naša dohoda padla a Lucas nemal v úmysle obnoviť ju. Čakala som, že ma každú chvíľu odstrčí, ospravedlní sa alebo začne s tými svojimi rozumnými rečami, o ktorých viem, že sú pravdivé, ale pokúšam sa ich ignorovať. Namiesto toho ma však s každou ďalšou sekundou držal pevnejšie, objímal ma tak pevne, že by som nemohla ujsť ani keby som chcela a akosi podivne sa mi zdalo, že sa konečne úplne uvoľnil.

Všetky naše predošlé eskapády boli náhlivé a zúfalé, hladové a vášnivé a hoci som to tak milovala, páčilo sa mi, že si teraz dával načas s každým ďalším dotykom aj bozkom. Trochu som váhala, či smiem, či ho tým neodstraším, no predsa len som mu nakoniec vkĺzla pod tričko a prstami sa mu pritisla na horúcu pokožku.

„Gemme," zamrmlal oproti mojim perám. „Gemme, s'il vous plaît ... arrêtez-moi." (Preklad: "Prosím, zastav ma.")

„Ale ja nechcem..." šepla som. „Prosím...prosím, arrêt Ne." (Preklad: "Neprestávaj.") 

Na jednu chvíľu to vyzeralo, že sa nechá prehovoriť, že sa jeho staré ja zase naplno prejaví, no potom sa, s veľkým sebazaprením a mrmlaním všetkých možných nadávok vo francúzštine, odtiahol. Zostala som ležať v nezmenenej polohe a nahlas si frustrovane povzdychla.

„Nechápeš to, gemme," vysvetľoval mi, „nie je to tvoja chyba, ja len... Nechcem, aby som ti ublížil."

„Lucas," zakvílila som, „prestaneš s tým už? Prestaň o sebe rozprávať, akoby si bol vrah alebo čosi také, si dobrý človek a-"

„Nie som, dobre?!" skríkol. „Nie som dobrý človek, tak to prestaň hovoriť!"

„Nebuď smiešny, ty-" Vyskočil z postele, akoby som ho bola uštipla ako hmyz alebo čosi podobné a v očiach mal divoký pohľad.

„Ty ma nepoznáš, nie takého, aký vo vnútri naozaj som, gemme, nevidíš ten hnus a skazenosť!" kričal celý bez seba. „Ubližoval som ženám na dennom poriadku a ešte predstieral, že je to v pohode!"

„Tomu-" pokúsila som sa namietať, ale bol ako odtrhnutý z reťaze, ako keby sa tak dlho potláčané krivdy a bolesti konečne predrali na povrch a on to nedokázal zastaviť.

„Vieš, aké reči o mne kolovali po škole, vieš, ako ma prezývali?!"

„To ti vadí? Lucas ja som im nikdy neverila," ubezpečovala som ho.

Zaškrípal zubami. „Povedz to!"

Naprázdno som preglgla, pamätala som si to oveľa lepšie, ako by som čakala. Áno, Lucas mal strašnú povesť, aspoň súdiac podľa toho, čo som počúvala zo všetkých strán, ale nikdy som týmto rečiam neverila. Nakoniec, na strednej každý ohovára každého, klebety sú hnus, nikdy nikto nepremeškal chvíľu, kedy by o nejakom svojom spolužiakovi nepovedal niečo nepekné.

„Volali ťa...Hovorili ti zviera," potichu som povedala. „Ale ako vravím, neverila som im ani slovo."

„No tak by si mala, pretože mali sakra pravdu!" Videla som, ako zatínal päste, ako sa celý triasol - od zlosti, bolesti, napätia, neviem. „Spával som so ženami, ale na rozdiel od iných, ja som si bral, čo som chcel a bolo mi úplne jedno, či nie som hrubý, či to nie je príliš, či ich to nebolí... Prosili ma, občas aj plakali a so mnou to ani nepohlo. Samy to predsa chceli, tak prečo by som sa mal starať?" Uvedomovala som si, že nedýcham, no na nič som sa nezmohla, onemene a šokovane som ho počúvala. „Ráno odo mňa doslova utekali, rozboľavené, zničené, posiate modrinami... Tak už to chápeš, ja, do pekla, nie som dobrý človek!"

Otvorila som a zase zavrela ústa. Nie, nenachádzala som žiadne slová, nevedela som, či mu poskytnúť útechu a uistiť ho, že to určite nebolo také zlé, ako tvrdí...No poznám ho už dlho a viem, že by mi neklamal, v tomto určite nie. Z jeho pohľadu vyžarovalo toľké znechutenie, toľký smútok... Čo ako veľmi ťažko sa mi tomu chcelo veriť, všetko na ňom ukazovalo, že neklame.

„Nemal som najmenšiu chuť sa meniť, nevidel som, čo za monštrum to vlastne som a potom...potom..." Hlas sa mu zlomil a mne to po chvíli došlo.

„Potom prišla Daisy."

Zavrel oči a zmučene prikývol. „Bol som ako odtrhnutý z reťaze, ako to zasrané zviera, ktorého prezývku som dostal. Všetko jej oblečenie som roztrhal, doslova ho premenil na franforce, peru aj krk jej rozhrýzol do krvi... Začala sa vzpierať, vravela nie a vieš, čo ja na to? Nestaral som sa."

Nie, Lucas, dosť, prestaň vravieť také veci, úpela som v duchu, no nedokázala som to povedať nahlas. Zdesene som ho počúvala ďalej.

„Bol som nechutne blízko k tomu, aby som ju znásilnil ako nejaký všivavý bastard a nechcem si ani predstaviť, ako by to bolo skončilo, keby sa jej nepodarilo ma udrieť a utiecť odo mňa. Bolo to pre mňa ako ľadová sprcha. V tú noc som pil, ale nie dosť na to, aby som tým mohol ospravedlniť svoje správanie."

„Druhý deň som si ju v škole vyhľadal a prišiel som sa jej ospravedlniť, no bála sa ma, myslela si, že jej chcem pohroziť, nech to nikomu nepovie, inak ju zabijem. Mátalo ma to, nemohol som spať, nemohol som poriadne jesť ani premýšľať, všetkým som sa vyhýbal a stále ju prenasledoval v nádeji, že si ma raz vypočuje."

„A vypočula?" ozvala som sa.

Zavrtel hlavou. „Nie a nikdy nevypočuje." Vkradol sa do mňa zlý pocit, nepáčil sa mi skrytý význam jeho slov.

„Čo- čo sa s ňou stalo?" Zdvihol utrápený pohľad a uprel ho na mňa.

„Pamätáš si raz v novinách ten článok o dievčati, čo skočilo z mosta?"

Zmätene som pokrčila čelo. „Hej, volala sa tuším Fairdingová...Daisy Fairding- Oh!"

Zalapala som po dychu a ruky mi bez môjho pričinenia vyleteli k ústam. Daisy Fairdingová, dievča, ktoré spáchalo samovraždu skokom z mosta, bola Lucasova Daisy. Odvrátil odo mňa pohľad, zahanbený a utrápený, previnilý.

„Ale...Ale prežila to, nie?" habkala som a snažila sa rozpamätať na článok v novinách, kde to písali. „Nejaký okoloidúci ju stihol zachrániť skôr ako sa utopila." Lucas sa neveselo zasmial.

„Áno," prisvedčil, „...ja." Opäť som zhíkla od prekvapenia.

„Možno nezomrela, ale nedá sa ani povedať, že je živá. Už štyri roky je v kóme a doktori jej nedávajú priveľkú šancu," ticho vravel. „Ak sa nepreberie, zomrie mojou vinou."

„Lucas, zachránil si ju," pripomenula som mu.

„Nemusel by som ju zachraňovať, keby som ju v prvom rade neohrozil!" Pevnejšie zovrel päste. „Stále to nechápeš? Nedokážem sa k ženám správať pekne!"

„S tým nesúhlasím," trvala som tvrdohlavo na svojom, „ku mne si sa vždy správal pekne." Vyvalil na mňa hnedé oči a keby situácia nebola taká vážna, najskôr by sa bol aj pohŕdavo rozosmial.

„Och, fakt, takže už si zabudla na tú desivú modrinu, čo ti na krku zostala aj týždeň potom, čo sme spolu spali?!" vyprskol neveriacky. „Pamätám si to presne, všetko to mám akoby vypálené do mozgu, je jedno ako hlboko to pochovám, na koľko zámkov zamknem... Vždy sa to vráti strašiť ma, aby som nikdy nezabudol, čo som to za sviniara."

Nastalo ohlušujúce ticho, prvýkrát som sa v jeho prítomnosti ocitla úplne vygumovaná, úplne bez slov. Vedela som, že Lucas nie je žiadny anjel, Isaac mi raz povedal, aby som si s ním dávala pozor, rovnako sa ma pokúšali varovať aj iní ľudia zo školy, ale ja som o ňom mala svoj vlastný obraz, bol pozorný a zábavný, v mojich očiach nedotknuteľný. A teraz... Tie reči, čo som celé tie roky ignorovala ako lži, nakoniec predsa len boli pravdivé.

Ale, keď som sa naňho teraz dívala, ako tam tak stál predo mnou, rukami si strapatil už aj tak strapaté vlasy a vyzeral, že by sa najradšej prepadol pod zem a predstieral, že nikdy neexistoval, nedokázala som sa prinúť nenávidieť ho alebo preklínať. Ničilo ho to, držal to v sebe celú večnosť, nechal všetky tie spomienky, aby ho pomaly zožierali zaživa. Nie, nebol svätý, je len človek, ktorý trpí pod váhou svojich vlastných výčitiek.

Ako v mrákotách som sa zdvihla z postele a zastala si pred ním. Napäl sa, podvedome možno očakával facku, nadávky alebo čosi podobné, no ja som ho namiesto toho len pevne objala, tak ako to on urobil potom, čo som mu povedala pravdu o otcovi a prvýkrát pred ním plakala. Prekvapene vydýchol, no nedala som mu ani najmenšiu šancu vykrútiť sa mi a zovrela ho silnejšie.

„Je suis désolé," zašepkal. „Je suis désolé."

„Ja viem, Lucas," tíšila som ho. „Ja viem."

Tak a je to vonku! Konečne viete, kto bola Daisy a čo sa s ňou stalo... Čo hovoríte? Zmenilo to váš pohľad na Lucasa, keď teraz viete, že nie je až taký svätec? :)