Ahojte! :) No tak je konečne po sviatkoch, šialenstvo opadlo a ja môžem splniť svoj dávny sľub a konečne sa povenovať trochu SE, keďže som ho tak nemiestne zanedbávala :) Ani by ma neprekvapilo, keby tu nezostali žiadny čitateľ, veď, bola to dlhá doba... No pilne pracujem, plánujem a dávam dokopy, takže verím, že tento raz by som to mohla už dotiahnuť do konca a nenechávať vás toľko čakať :) Snáď to výde :)

P.S. Tak čo, aké boli Vianoce? Dostali ste, po čom ste túžili? :) 

Lucas

Dal som Jade čas, aby sa aklimatizovala vo svojom niekdajšom domove, pozhovárala sa s otcom a radšej zostal celý čas zalezený vo svojej izbe, ktorá mi prišla, ako keby bola z nejakého predraženého grandhotelu. Jade sa mi nikdy nezmienila, že jej talianska rodina je tak dobre zabezpečená a vlastní tento ozrutný zámok s desiatimi (!) spálňami.

Skočil som si pod sprchu, aby som zo seba zmyl pach niekoľkohodinového cestovania a potom len tak nečinne ležal v posteli. Nakoniec som to nevydržal a zavolal Penelope, hoci mi bolo jasné, že mi vynadá, prečo ju otravujem a neužívam si dovolenku. Samozrejme, to bolo prvé, čo mi povedala, keď zodvihla.

„Ja viem, ale... Asi to nebol najlepší nápad, Penny," priznal som. „Jade je tu doma, všetkých tu pozná a ja...Bude zázrak, ak sa nestratím na ceste do mojej spálne."

Penny si povzdychla. „Ty si strašný chlap, prečo zakaždým, keď si vezmeš voľno, hneď svoje rozhodnutie ľutuješ?"

„Nečinnosť mi nerobí dobre," povedal som. „Ticho ma ubíja a len tak sa lenivo vyvaľovať v posteli ma vyčerpáva viac ako osemhodinová zmena."

„Lucas, teraz ma veľmi dobre počúvaj," autoritatívne prikázala Penelope. „Si v Toskánsku, do pekla, ako často sa ti naskytne šanca letieť do Talianska za náklady niekoho iného, neplatiť za drahý hotel, ubytovanie a stravu?! Z Brooklynu si nevytiahol päty, odkedy sme sa spoznali, každý rok sa dívam na to, ako si stále viac a viac zatrpknutý a posadnutý prácou."

„Nie som-"

„Neprerušuj ma!" zahriakla ma. „Máš okolo seba neskutočné možnosti ako využiť voľný čas, si tam s Jade, s osobou, na ktorej ti tak veľmi záleží a ako si povedal, potrebuje ťa, aby to emočne zvládla. Tak prestaň strácať čas tým, že ma budeš otravovať, spytovať si svoje čierne svedomie, lebo si si po štyroch rokoch dovolil oddych, na ktorý máš právo. Najbližšie dva týždne o tebe nechcem vôbec počuť, jasné?!" Hodnú chvíľu som sa nezmohol na slovo.

„Teda a ja som si myslel, že ti budem chýbať," poznamenal som.

„Žartuješ?! Byt mám len pre seba, v práci ma nikto nekomanduje a pre Joyce som aspoň na chvíľu najobľúbenejší človek na svete," zasmiala sa. „To, že si odišiel, bol asi najsvetlejší moment môjho leta."

„Ďakujem ti veľmi pekne," zafrflal som. „Teraz, ak dovolíš, pôjdem plakať nad svojím dolámaným egom."

„Bež," lúčila sa. „A, Lucas..."

„Áno?"

„Vyspi sa s Jade, všetkým trom nám tým urobíš radosť," rozrehotala sa. S hundraním o tom, aká je nemožná, som ukončil hovor a mobil odhodil na nočný stolík.

Nakoniec som teda nemal na výber, ako si zapnúť televízor a dívať sa na programy, o ktorých som nemal poňatia o čom sú. Trochu mi to však pripomenulo domov v Minnesote, tam boli všetky programy po španielsky, tu zas po taliansky. Vyrozumel som asi tri slová zo seriálu, na ktorom som to nechal a dve z toho boli mená hlavných postáv. Z ničoho nič sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere a kým som vôbec stihol zareagovať, dnu vkĺzla Jade, zavrela za sebou a s rozbehom skočila ku mne do postele.

Dopadla vedľa mňa, našťastie som sa včas uhol, aby ma nezknokautovala lakťom alebo podobne a začala sa smiať. Zagúľal som nad ňou očami, šialenec.

„Teba by som na telenovelu netipovala," prehodila a kývla hlavou na televízor.

Znechutene som pokrčil nosom a hneď to prepol. „Nevedel som...Rozumel som akurát tak Diego a Elena a káva."

„Jazyková bariéra je smrť, čo?"

„Ani nehovor," prisvedčil som.

Vzdal som to, vypol televízor a zvalila sa do vankúšov vedľa nej. Jade si zatiaľ spravila pohodlie, ako keby to bola jej posteľ a neprítomne na mňa hľadela.

„Ako to šlo...s Enzom?" opatrne som vyzvedal. Nechcel som jej jatriť rany, ak to nešlo práve najlepšie.

„Prekvapivo dobre," ozrejmila mi. „Dohodli sme sa, že mu dám šancu, aby sa mi pokúsil vynahradiť tie roky, čo bol preč. Ak to znova pokašle, viac ma neuvidí."

„Aspoň ti to nejako vysvetlil?"

Pokrčila plecami. „Prisahal, že mi písal listy, prvý rok v jednom kuse, potom už len na narodeniny a zvláštne príležitosti, ale všetky mu prišli späť bez toho, aby som ich otvorila. Lenže, ako vieš, nedostala som takmer jedenásť rokov ani riadok." Mimovoľne som jej bruškami prstov prešiel po paži.

„Veríš mu?" spýtal som sa.

„Vyzeral presvedčivo, ale neviem," vzdychla si. „Dal si toľkú námahu, aby ma sem dostal, aby som mu dala ešte jednu šancu... Nechcem ho hneď zavrhnúť ako klamára."

„To je asi prvýkrát, čo ťa počujem rozumne rozprávať," rypol som si. Zasmiala sa a hravo ma šťuchla prstom do hrude.

„Hlavne si na to nezvykaj."

Schovala si odhalené nohy pod prikrývku a primkla sa ku mne, ako to robievala vždy, keď sme spolu spali v jednej posteli. Automaticky som okolo nej uzamkol paže a pritiahol si ju bližšie, nemala šancu vykĺznuť ani keby chcela. Takto to bolo pre nás normálne, keď sme boli spolu, zdieľali sme izbu, posteľ aj jeden druhého.

„Smiem tu zostať cez noc?" nadhodila nesmelo.

Prekvapilo ma, ako neisto a zraniteľne v tej chvíli znela. Jade vždy bola jedna z tých žien, čo si išli za svojím cieľom, robili si, čo chceli a nepýtali si povolenie. Vždy bola rázna, nespútaná a nezávislá. Ale v takých vzácnych chvíľach ako bola táto, som si uvedomoval, že kdesi hlboko je tiež len žena, krehká a jemná, ktorá potrebuje, aby ju niekto ochraňoval. Tej role som sa ujal ja, aj keď mi bolo jasné, že by som ju mal ochraňovať hlavne pred sebou.

Vtisol som jej bozk do vlasov. „Samozrejme, že môžeš."

Jade

Keď som sa ráno prebrala, naskytol sa mi krásny pohľad, ktorý mi vyčaril úsmev na tvári - spiaci Lucas Anselin bez trička, ako ma pevne objíma a lícom sa opiera o moju hlavu. Dôvod prečo som sa včera prešmykla v noci k nemu bol, že keď som bola pri ňom, cítila som sa dosť bezpečne na to, aby som zavrela oči, dovolila si zaspať a nemusela sa báť, že keď ich potom otvorím, môj život bude v troskách. Bála som sa toho celé tie roky, odkedy odišiel otec. Jeden deň sme boli šťastná rodina a keď som sa druhý zobudila, bol preč.

Opatrne som sa mu vyvliekla z rúk, tak, aby som ho nezobudila a s tichosťou mačky sa odpratala späť do svojej izby. Umyla som sa a prezliekla, na pár minút sa aj postavila pred veľké zrkadlo nad umývadlom a motivovala sa, že to bude v poriadku, že sa dnes nebudem správať ako mrcha Jade, ale naozaj dám Enzovi šancu.

Odhopkala som po schodoch dolu do obývačky, kde som našla Salvatoreho, ako na stôl ukladá poštu. Enzo mi včera povedal, že Salvatore je čosi ako jeho asistent a ja som stále tak celkom nechápala, na čo mu je asistent na doma. Áno, vedela som, že vo Florencii má svoju firmu, ktorej šéfuje, ale načo mu Salvatore „slúži" aj tu?

„Dobré ráno," pozdravila som ho. Zase raz mal na sebe slušivý oblek, blond vlasy pedantne učesané.

Mierne naklonil hlavu nadol. „Dobrá ráno, signora Jade."

V kuchyni som mala väčšie šťastie a natrafila tam na nonnu, Vi aj jej mamu, Rosetu. Keď ma táto žena, ktorá mi ako malej vždy pripomínala dobrú vílu z Popolušky, zbadala, zalomila rukami a takmer ma udusila svojím objemným dekoltom.

„Mama mia, konečne si sa vrátila domov!" zvolala naradostene.

„Mami, zadusíš ju," upozornila ju Vivia, za čo som ju obdarila vďačným pohľadom.

„Tiež ťa rada opäť vidím, Roseta."

„A tvoj spoločník je kde?" vyzvedala nonna. „Žeby ešte spal?" Veľavýznamne na mňa pozrela čokoládovými očami. „Ani na sekundu si nemysli, že si pri behaní kade-tade taká nenápadná."

Do líc mi vystúpila horúčava. „My...My sme sa...Len sme sa rozprávali. Prestaň v tom hľadať niečo viac a neskús niečo z toho spomenúť pred Lucasom!"

„Neskoro," ozval sa menovaný od dverí.

Roseta si takmer odrezala polovicu prsta, Vivia ohromene pustila tanier, keď ho uvidela a nonna si ho len s úsmevom obzerala, ako keby zvažovala, či je pre mňa ten pravý alebo nie. Lucas, značne rozhodený takouto reakciou, sa napäto usmial a potom hľadal nejakú oporu u mňa. Mala som čo robiť, aby som sa nezačala smiať, teraz snáď konečne pochopí, že som všetky slová o jeho dokonalosti myslela vážne.

„Priznaj to, ako dlho si predstieral, že stále spíš?" prižmúrila som naňho oči.

„Nič som nepredstieral," hájil sa. „Len nie si až taká nenápadná v behaní kade-tade, ako si myslíš." Škaredo som naňho pozrela.

Naraňajkovali sme sa spoločne, po pár minútach naliehania a presviedčania, sa k nám pridala aj Roseta a ja som si prišla ako za starých čias, keď sme s otcom chodili na prepadovku do kuchyne a najedli sa spolu so služobníctvom. Mama tá vždy trvala na tom, že sa naje v jedálni, hoci aj sama a prelistuje si časopisy. Keď sa nad tým tak zamyslím, ona to tu nikdy nemala príliš v láske, nikdy s nami nechodila na prechádzky, nechodila s nami pozrieť sa do pekárne, dokonca sa nikdy nechcela prísť pozrieť ani na Aurelia.

Enzo sa objavil, až keď sme odpratávali taniere a zvyšky z raňajok a ja som sa márne snažila Lucasa odtrhnúť od nugátových buchiet, ktoré napiekla moja stará mama. Tie obdivné, odovzdané pohľady, čo po nej vrhal po každom súste, sa mi nepáčili.

„Bon Dieu, c'est délicieux," zastonal a kvôli jeho prízvuku skončil ďalší tanier na podlahe. (Preklad: "Je to vynikajúce.") 

„Mamma, tuším máš ďalšieho obdivovateľa," dal Enzo najavo svoju prítomnosť.

Nonna sa zasmiala. „Ah, myslím, že je to vzájomné. Poď, bello, vezmem ťa na malú prechádzku."

Lucas po mne vrhol pohľad, ako keby sa pýta, či je to v poriadku, či sme odísť alebo mal možno obavy, či mu moja nonna nevyškriabe oči, ak s ňou bude osamote. Stará mama dokázala byť drsná, keď chcela, ale rozhodne som nemala v pláne mu to povedať. Potlačila som úsmev a nepatrne prikývla. Lucas sa odsunul od stola a ponúkol jej svoje rameno.

„Avec plaisir." (Preklad: "S radosťou.") 

„Očarujúci mladý muž, skutočne," pochválil ho Enzo a kývnutím pozdravil Viviu aj Rosetu, ktorá celá očervenela.

„Jade?"

Vzhliadla som k nemu. „Áno?"

„Chcela...Nechcela by si sa so mnou prejsť do mestečka?" Tváril sa, ako keby očakával, že ho hneď pošlem do zadku. „Nie je to ďaleko, len-"

„Samozrejme, rada!" nadšene som prikývla a vyskočila od stola. Nemohla som sa dočkať, kedy konečne uvidím Sienu.

Šli sme pešo, popri rozľahlých pozemkoch a veľkých domoch, ktoré sa podobali na ten náš a Enzo sa zdravil so susedmi po taliansky a kýval na nich. Toto som na vidieku tak zbožňovala, každý sa tu k druhým správal vľúdne a s rešpektom, navzájom sa poznali a panovala tam taká pohoda, aká vo veľkom meste nikdy nebude. Sledovala som otca, aký je uvoľnený a usmiaty a bolo to zvláštne príjemné mať ho po svojom boku, hoci sme nič nehovorili.

Siena bolo malé mestečko, teda, v porovnaní s Minnesotou alebo inými talianskymi veľkomestami, no predsa bola nádherná. Rovnako ako väčšina miest v Taliansku, mala svoje historické centrum, ktoré bolo veľkým lákadlom pre turistov a väčšina budov pôsobila dojmom, že má najlepšie roky dávno za sebou. Pomenovanie Siena, dostalo mesto práve vďaka oranžovo- červenej farbe tehál, z ktorých boli budovy postavené. Bolo tam veľa kostolov a múzeí, ale aj galérii s umením, do ktorých som ako malá rada odbiehala.

Prešli sme cez Piazza del Campo, hlavné námestie, do úzkej uličky, kde po oboch mojich stranách boli malé obchodíky so suvenírmi, sladkosťami alebo nenápadné reštaurácie, do ktorých sa nás usilovne snažili čašníci nalákať. Úspešne sme sa im vyhli a mohli si vydýchnuť, keď sme sa dostali na pokojnejšiu ulicu, ktorú som spoznala vďaka fontáne uprostred. Ulica, kde stála úplne prvá pekáreň, ktorú otvoril môj prastarý otec. Niesla názov Carina, na počesť mojej prababky.

„Nevadí, ak sa tam stavíme?" nadhodil Enzo.

„Vadí, ak to neurobíme," ubezpečila som ho, čomu sa zasmial.

Nechala som ho ísť napred, najprv som si chcela obzrie fontánu a miesto, kde som ako malá často behávala a šantila, naháňala holuby a prihovárala sa hocikomu, kto bol ochotný ma počúvať. Bola som neposedné dieťa. Oprela som sa o mramorový okraj fontány a hľadela do vody na množstvo mincí z rôznych krajín, ktoré ležali na jej dne. Pár som ich tam nahádzala aj sama, no bolo to už tak dávno, že si nespomeniem, čo som si želala. Možno je čas na nové. Odlepila som sa odtiaľ, že pôjdem za Enzom, keď som zbadala, ako na mňa muž, ktorý stál neďaleko, zaujato hľadí. Zdal sa mi akýsi povedomý. Spoznala som ho však, až keď prehovoril: „Jade?"

„Marco?!" zvolala som neveriacky. 

Uf, no, neviem, či ma teraz nezatentátujete... :D Ale tak vážte si, že je po takom dlhom čase konečne časť :D Kto asi bude ten záhadný Marco? ;) 

P.S. Bello znamená niečo ako krásavec, fešák, pekný chlapec :)