Aye, look who is back! :D Nezaskočilo by ma, keby ste si už ani nepamätali, čo sa dialo v minulej kapitole, keďže som si s touto dala tak načas, ale...Budem úprimná, venovala som sa radšej novému secret projectu a čítaniu a SE kruto ignorovala na konci priečinka s dokumentmi. No čo už, občas bývam lenivá :D Ale pokúsim sa napraviť a snáď mi nová kapitola prinesie vaše odpustenie :* 

 Lucas

Celú noc som bdel, na Jadino naliehanie som zostal pri nej a dával na ňu pozor, keby jej v noci prišlo zle alebo čosi podobné. Spala však ako zabitá, tuším som ju takto ešte nikdy nevidel, prehadzovala sa z boka na bok, rukou ma kŕčovito objímala okolo pása a sem- tam čosi nezrozumiteľné zamumlala.

Pozoroval som jej pokojnú tvár zahalenú spánkom a mal taký čudný pocit. Bola so mnou v New Yorku len krátko, no ona bola vždy ten typ človeka, na ktorého si zvyknete ani poriadne neviete ako a už nikdy nechcete od neho odísť, pretože je vám s ním tak príjemne. Chýbala mi, tak neskutočne veľmi, celé tie roky, aj ten necelý týždeň, kým prišla za mnou...A teraz mi mala zdrhnúť do úplne inej krajiny, k človeku, ktorý jej ublížil ako nikto iný. Vždy som bol voči nej prehnane ochranársky, tak ako voči každému, kto mi bol blízky a svedomie mi jasne hovorilo, že ju tam nemôžem nechať ísť samú.

Cez okno do izby prenikli prvé lúče slnka. Jade stále spala, otočená mi chrbtom, tak som to využil a potichu vykĺzol z postele. Nechal som jej na mobile odkaz o tom, aby mi dala vedieť, kedy odchádza na letisko, nech ju môžem odprevadiť a potom sa vykradol z jej bytu.

„Lucas?" ozval sa spoza môjho chrbta prekvapený hlas.

„Dobré ráno, Maggie," pozdravil som ju s núteným úsmevom a v duchu zanadával. Stála vo dverách bytu, okolo nôh sa jej motal čierny kocúr, ktorý na mňa tak podivne civel, až mi to prišlo, že sa škodoradostne uškŕňa. Maggie párkrát hlúpo zamrkala, potom sa jej na tvári rozlialo poznanie a prestala na mňa vyvaľovať oči.

„Zostal si s Jade, aby nevyviedla nejakú hlúposť?" spýtala sa.

„To a tiež ma o to poprosila," povedal som úprimne.

Maggie sa na mňa jemne usmiala a nohou zablokovala Cata, ako som si spomenul na meno ich chlpáča, aby nevybehol na chodbu. Zaprskal a urazene odkráčal preč.

„Vy dvaja ste vážne skvelý pár," prehodila. „Chápem, že sa beriete len ako priatelia, ale... Svedčalo by vám to spolu."

„Nepreháňaj," odmávol som ju rukou a radšej sa rýchlo uchýlil k inej téme. „Čo robíš hore tak skoro?"

„Ian ma nenechal spať," povzdychla si. Vyrazil som zo seba tiché „ah" a sklopil zrak k zemi, to som nepotreboval vedieť...

„Bože, nie, nie v takom zmysle!" rýchlo vravela. „Od tej nehody máva nočné mory a keď vidím, ako ho to zakaždým rozruší, nedokážem zaspať, pretože sa bojím, rovnako ako ty o Jade, že sa mu niečo stane."

Prikývol som, že rozumiem, o tej nehode, čo sa prihodila minulý rok som nevedel úplne všetko, iba že pri nej zomrela Ianova frajerka a podľa toho, čo som počúval, stále sa za to neprestal viniť. Veľmi dobre som však chápal, o čom Maggie rozpráva, sám veľmi dobre viem, aké to je budiť sa zo zlých snov a potom si uvedomiť, že sú vlastne skutočné. Vina je ten najodpornejší druh bolesti- nikto ju nevidí, nikto ju nedokáže pochopiť, ste jej osamotene vydaný na milosť a nemilosť.

Zdvorilo som odmietol jej ponuku na kávu, musel som ísť niečo zistiť, skôr, ako si to rozmyslím a o slovo sa prihlásia výčitky svedomia. Šiel som k sebe domov a byt našiel nezvyčajne tichý, Penelope ma nevyčkávala v kuchyni s kávou v ruke, Buck mi hneď nezačal hubovať, že som ho na noc opäť nechal samého, Joyce na mňa vyčítavo nehľadela veľkými hnedými očami, pretože som jej už dlho nečítal rozprávku...

Všetkých troch som ich našiel stúlených v mojej veľkej posteli, Penny tuho objímala malú Joyce, ktorá mala ruky rozhodené všelikade a Buck ležal z jej druhej strany, jazyk skoro až na podlahe a laby, ako inak, vo vzduchu. Musel som sa tomu výjavu usmiať, moja vlastná malá rodinka. Nechcel som ich budiť, ale potreboval som si pohovoriť s Penelope.

„Penny...Penelope," jemne som ňou triasol, „zobuď sa." Nesúhlasne zafunela a namáhavo rozlepila viečka, dala si záležať, aby po mne vrhla nasrdený pohľad.

„Ja viem, prepáč, že ťa budím," šepkal som naliehavo, „ale musím s tebou hovoriť."

Zívajúca a uhundraná Penny vyliezla z postele a nasledovala ma do kuchyne, nech jej pripravím kávu. Sadla si za stôl a zízala na mňa.

„Radšej nech je to niečo sakra dôležité," zafrflala.

„Ja...Hm, kde začať?" A tak som začal od začiatku, rozpovedal som jej o všetkom, čo sa dialo od chvíle, čo som z lietadla vystúpil v Minnesote, aké to bolo znovu vidieť Jade a ako ťažko sa mi od nej zase odchádzalo; aký som bol šťastný, keď sa zjavila v Brooklyne a ako vznikla tá naša podivná dohoda, pretože sme sa od seba nedokázali držať ďalej. Povedal som jej aj o tej noci, keď som zase stratil hlavu a takmer to pokašľal, ukončil to, no jedna časť môjho ja sa k tomu chce zase vrátiť, a nakoniec som jej povedal aj o Taliansku a o tom, ako sa ju tam bojím nechať ísť samú čeliť jej najväčšiemu strachu.

„Rozmýšľal som, ja...Chcel by som tam byť pre ňu," ukončil som svoj dlhokánsky monológ, ktorý nás stal dva hrnčeky kávy, pre každého.

„Chceš odletieť s ňou," povedala po lopate." Sakra, áno, chcel som ísť s ňou, len som si nebol istý, či je to dobrý nápad.

„Problém s Jade je však ten, že je tvrdohlavá, nechce pomoc a je presvedčená, že všetko zvládne sama a ja nechcem, aby mala pocit, že jej neverím, že sa dokáže otcovi pozrieť do očí."

„Čiže je úplne ako ty, chápem," usmiala sa.

„Nie, je horšia," podotkol som. „A navyše, ani neviem, či si nejakú dovolenku dovoliť môžem, teraz cez leto je potrebná plná pracovná sila." Penelope sa vystrela a oprela sa lakťami o stôl.

„Za prvé, s dovolenkou nie je problém, do pekla, Lucas, veď si si za celé tie štyri roky, čo robíš v bare nevzal ani deň voľna!" vypočítavala na prstoch. „Za druhé, s prácou si nerob starosti, nemyslela som si, že to niekedy poviem, ale s Maggie a Ianom to zvládneme. Plus sa o dva dni vracia aj Hank, bude to okej. A za tretie, to s Jade...Tá by bola rada, ak by si s ňou šiel hocikam, viem to podľa toho, ako sa na teba pozerá."

Zvraštil som čelo. „Ako sa na mňa pozerá?"

„Chlapi, nič si nevšímajú," zagúľala očami. „Díva sa na teba, ako keby si bol Ryan Gosling v miestnosti plnej zanedbaných, nechutných bezdomovcov."

Dal som na svoje pocity aj Pennine slová a rozhodnutý zavolal môjmu nadradenému, Joshuovi Collinsovi, aby mi dal povolenie odísť na nejaký čas z baru a prenechať vedenie Penelope. Jeho hlas znel v telefóne otrávene, sprdol ma, že som ho zobudila v nekresťanskú hodinu v nedeľu ráno a že ho otravujem úplne zbytočnými vecami, keďže mám v rezerve toľko dovolenky, že by mi to pokrylo aj pol roka. Vraj sa môžem ulievať koľko chcem a „láskavo" mi povedal, aby som mu viac kvôli hovadinám nevolal. Joshua Collins bol asi taký milý ako žihadlo, ale aspoň bol spravodlivý.

Na rýchlo som sa pobalil, Penny za mnou prišla, keď som zipsoval športovú tašku od hora dolu naplnenú tými najnutnejšími vecami. Podala mi akýsi malý balíček.

„Robíš si srandu, však?!" vyprskol som a hodil jej krabičku prezervatívov späť.

Zasmiala sa. „Čo ty vieš, možno ich budeš potrebovať. Z toho tvojho rozprávania totiž nemám dojem, že by to medzi vami úplne skončilo."

„Nemôžem a ty veľmi dobre vieš prečo," prebodával som ju pohľadom.

Takmer nikto nevedel o mojej temnej minulosti, na to som si ju až priveľmi strážil. A. J. a Isaac o tom vedia, prežívali to predsa spolu so mnou, hoci si nie som istý, do akej miery poznajú pravdu, Jade vie len určité veci, ktoré som jej bol ochotný prezradiť, ale Penelope... Tá vedela o všetkom, o všetkých, dokonca vedela aj o Daisy. Keď sme sa spoznali a ona mi po nejakom čase povedala o tom, čo sa jej stalo, cítil som zodpovednosť, že jej to musím prezradiť, že by mala vedieť, s akým mužom žije pod jednou strechou. Nebola z toho nadšená, no videla vo mne viac, videla vo mne toho lepšieho muža, ktorým som chcel byť.

Jej smiech rýchlo zase utíchol, odložila si krabičku do vačku a podišla ku mne, aby mi položila ruky na ramená. Jej takmer čierne oči mi nedovolili uhnúť pohľadom.

„Teraz ma dobre počúvaj," vyzvala ma. „Tvoj problém nie je sex, tvojím problémom je, že ťa tie spomienky a myšlienky stále žerú a si taký zúfalý na ne zabudnúť, že sa v slabej chvíľke doslova rozbehneš za zabudnutím." Chcel som niečo povedať, protestovať, no Penny rázne zavrtela hlavou.

„Budeš v Taliansku, na krásnom, slnečnom a pokojnom mieste, kde nič z tvojej minulosti nesiaha, je na čase, aby si sa konečne vyrovnal s tým, čo sa stalo, inak ťa to rozožerie úplne ako kyselina," radila mi. „A...povedz to Jade."

Prudko som sa mykol, vytrhol sa z jej zovretia, nie toto bola príliš citlivá téma, aby sme ju mohli prebrať o ôsmej ráno.

„Nepoučuj ma, mamacita," zaťahal som ju za uvoľnený prameň hnedých vlasov, „keď sama máš kostlivcov v skrini."

„Ja mám na to svoje dôvody, aké sú tie tvoje?"

Zaťal som čeľusť a radšej sa odvrátil, inak by som mohol povedať niečo, čo budem neskôr ľutovať. A ja som sa s ňou nechcel hádať, nie pred odchodom. Vzal som si tašku, skontroloval mobil s novou správou od Jade, kde písala, že teraz vstala a do hodiny by chcela vyraziť. Snažil som sa prekĺznuť okolo Penelope a ísť sa rozlúčiť s chérie a Buckom, lenže moja tvrdohlavá spolubývajúca mi zastala cestu a položila mi ruku na pažu.

„Len mi sľúb jedno, Lucas," požiadala ma, „popremýšľaj o tom. Nedokážem sa stále dívať na to, ako sa okrádaš o to, čo miluješ."

Hlboko som si povzdychol, frustrovala ma, hlavne preto, že mala pravdu.

„Popremýšľam," prikývol som a vtiahol si ju do medvedieho objatia.

Jade

Prehnala som to s pitím, to som si uvedomila vo chvíli, čo som začala ohmatkávať Lucasa v Rhysovej kúpeľni, no ani na um by mi nezišlo, že to bude takéto peklo. Ráno som sa zobudila na nevoľnosť a pri záchode strávila asi dvadsať minút. Ježiši na kríži, buď mi nápomocný! Pravú, nefalšovanú opicu som zažila len dvakrát- keď som mala šestnásť a ešte nevedela ako piť, a teraz. Bolo to vážne nechutné!

Takmer som sa otrávila alkoholom, no svoj účel to nesplnilo, stále som si pamätala môj rozhovor so Salvatorem, jeho vizitka s číslom, miestom a časom odletu svietila na nočnom stolíku a čo ako veľmi som sa jej snažila vyhnúť a pri balení a obliekaní ignorovať jej existenciu, nedarilo sa mi to. Mám mu povedať, že idem alebo to radšej nechám ako prekvapenie a ak náhodou nestihnem, no, čo už, stáva sa?

Tak to teda necháme na osud.

Lucas sa objavil pred dverami môjho bytu chvíľku po tom, čo som sa dobalila a kontrolovala celý byt, či som tam niečo nezabudla. Prekvapene som však zostala stáť v chodbe, keď som si všimla, že Lucas má so sebou tiež cestovnú tašku. Všimol si môj pohľad a neisto sa na mňa usmial.

„Eh...Tak som si hovoril, že výlet do Talianska by mohol byť skvelým relaxom," povedal. Rozšírila som oči ešte viac. Chce ísť do Talianska, so mnou?!

Vystrelila som k nemu a objala ho tak pevne a drvivo, až by som prisahala, že mu zapraskalo v chrbte.

„Môžeš už, prosím ťa, prestať byť taký perfektný?!" zvolala som frustrovane a zaborila mu tvár do krku. Jemne sa zasmial.

„Prestaň mi to stále hovoriť," tíšil ma, „inak sa budem červenať." Och, Ježiši, červenajúci sa Lucas Anselin v rozpakoch....Už len z tej predstavy sa mi rozbil sexy meter!

Salvatoreho sme našli stáť pred terminálom, kontroloval si hodinky a keď nás potom zbadal blížiť sa, na tvári sa mu zjavil triumfálny výraz.

„Tak nejako som tušil, že si to rozmyslíte," privítal ma so širokým úsmevom.

„Na veci to aj tak nič nemení," zašomrala som, „pekne mi vysvetlí, prečo sa jedenásť rokov správal ako debil a keď s tým budem spokojná, sadám do lietadla a už ma tam nikdy neuvidí." Taký bol plán, ktorý som si vytvorila cestou v taxíku. Chcela som počuť len jedno rozumné objasnenie jeho správania, keď mi tak veľmi sľuboval, že sa nikdy neodlúčime, nejaké to prepáč, možno, ak budem priveľká mrcha, budem trvať aj na slzách a potom...Zbohom, Enzo!

Lietadlo sa odpichlo od zeme a keď sa mi ako na odpoveď zhupol žalúdok, vedela som, že je zle. Nič som nejedla, plus mi ešte stále nebolo dobre z toľkej pijatiky včera večer. Lucas do mňa síce nalial aspirín, no lieky boli ku mne vždy svine, nezaberali ako mali. Vydržala som to pol hodinu, kŕčovito zvierala sedadlo a snažila sa nutkanie vracať predýchať, ale keď mi Salvatore ponúkol oriešky, zdvihla sa mi žlč.

Najrýchlejšie, ako sa dalo som prebehla k záchodom a zamkla sa. Pár sekúnd po tom môj zmučený žalúdok pumpoval všetok jed, čo som včera vo svojej pochabosti vypila. Bolo mi mizerne, nielenže sa mi krútila hlava tak, že som skoro nič nevidela, od dávenia mi v ústach zostala nechutná kyslá pachuť a všetko ma bolelo, ako keby som sa rozbila na kúsočky a potom sa narýchlo zase poskladala.

„Gemme," zaťukal Lucas na dvere, „si v poriadku?"

„Je možné, aby sa človek vyvracal z podoby?" zakvílila som. „Pretože mne k tomu veľa nechýba."

Prekonala som ďalší záchvat a až keď som sa uistila, že mám oblečenie aj tvár v poriadku, vpustila som Lucasa dnu, keď sa vyhrážal, že tie dvere aj vylomí. Vkĺzol dnu, zamkol za sebou a otočil sa na mňa. Prekvapene zažmurkal a akosi čudne na mňa hľadel. Do prdele, neovracala som si vlasy, však nie?!

„Dieu, si bledá ako dcéra vápenkára," hlesol a kvokol si ku mne, aby sa mi lepšie prizrel.

„Nerob, teraz sa fakt nemôžem smiať," ledva som potláčala rehot, ktorý by isto skončil mojou hlavou v záchode. „Dcéra vápenkára, vážne?!"

„Jedla alebo si pila dnes ráno niečo?" pýtal sa ma vážne a ignoroval moje slová. „Býva ti pri lietaní zle? Neberieš kinedryl?"

„Vypila som len aspirín, čo si mi nanútil a nebýva mi pri lietaní zle, len z neho nie som veľmi nadšená," odvetila som. „Môj žalúdok to cíti rovnako, hlavne dnes je to vražedná kombinácia."

„Nemala si do seba liať tequilu a Cuba Libre akoby to bola voda," vytkol mi. „Hovorí sa tomu karma, gemme." Cítila som sa príšerne, no dostála som svojej povesti a prvotriedne naňho zazrela. Neušiel mi jeho úškľabok a pobavený lesk v očiach.

„Ako dlho si čakal, kým mi to budeš môcť povedať?"

„Len-" Prerušil ho hlas pilota, ktorý oznámil, že nás čaká menšia turbulencia a že by sme mali zostať pripútaní na svojich miestach. Zastonala som a objala záchod pevnejšie.

Toto bude dlhá cesta.

♣♣♣

Kým sme konečne opustili palubu toho prekliateho lietadla, vytvorila som si k cínovej diere v lietadlovej toalete citový vzťah. Dokonca som ho aj pomenovala- bol to môj malý čierny Vomi. Bola som vyčerpaná, slabá, nedokázala som poriadne ani stáť na nohách, takže ma Lucas musel doslova vyniesť na rukách, z čoho mali všetci pasažieri šou, samozrejme. Hneď, ako sme pristáli, Lucas mi kúpil colu, na prebratie, doplnenie tekutín aj cukru v krvi a doslova do mňa natlačil aj čokoládovú tyčinku. Salvatore sa celý čas na mňa znepokojene obzeral, ale aj slepý musel vidieť, že v tomto sa Lucas vyzná. Nakoniec, študovať medicínu bol vždy jeho sen.

Vonku na letisku nás už čakal odparkovaný vyleštený a blýskavý kabriolet bledomodrej farby, podobnej očiam mojej mamy. Cesta trvala viac ako osem hodín a celú som ju strávila buď drepením nad Vomim, objímaním ho, frustrovaným kvílením a na nejakú chvíľu som dokonca aj zatvorila oči a zaspala Lucasovi v náručí. Bola som celá pomačkaná, stuhnutá, frustrovaná a taká neskutočne unavená, že som mala chuť plakať. Nemala som náladu ešte na niekoľko hodinovú jazdu z Ríma do Sieny.

Nakoniec som však odkväcla na zadnom sedadle. Salvatore sedel vpredu vedľa šoféra- presne tak, Enzo má vlastného šoféra!- a o niečom sa rozprávali v taliančine. Cítila som, ako sa mi zatvárajú oči aj napriek tomu, že sa okolo mňa mihala krásna krajina mojich predkov. Oči som otvorila, až keď mi Lucas prešiel dlaňou po boku a potriasol mnou, aby som sa prebrala. Otvorila som oči a zistila, že som sa mu počas spánku uložila na kolená a spala s hlavou len pár centimetrov od jeho...ehm.

„Sme na mieste," ozrejmil mi.

Vedomie, že sme na mieste, že sme len kúsok od môjho otca, že som skutočne tu, skutočne som to urobila, hoci som si toľko krát prisahala, že mu takú radosť neurobím, ma plne prebralo. Zovrelo mi žalúdok a na jednu bláznivú sekundu som si vážne myslela, že sa znova povraciam, tento raz od nervov. Ježiši, čo ak ho uvidím a namiesto nadávok a výčitiek sa pred ním zosypem ako to malé dievčatko, ktoré v Minnesote zanechal? Lucas, obdarený schopnosťou vytušiť moje chmúrne myšlienky, mi stisol ruku a povzbudzujúco sa na mňa usmial. Hádam ešte nikdy som nebola taká rada, že je po mojom boku.

Pomohol mi vystúpiť z auta a keď som sa obzrela po príjazdovej ceste a následne zahliadla obrovský dom, ktorý som mala v spomienkach živý a jasný, ako keby som ho videla len nedávno, zalapala som po dychu.

Po jedenástich rokoch som bola znova doma. 

Hm, tak čo, spokojné, že šiel Lucas s ňou? :) A čo tipujete, ako dlho im to vydrží, kým sa na seba vrhnú a strhajú zo seba šaty? :D Hádam sa aspoň trochu páčilo... ;)