Stačilo mi prejsť pár kilometrov, vyfajčiť jednu cigaretu a neustále v hlave preklínať osud, kým som sa konečne upokojila. Moje kroky okamžite viedli na miesto, ktoré som dlhé roky nazývala domovom.

Miesto, ktoré sa stalo mojim útočišťom v momentoch, keď som to najviac potrebovala. Bol to len jednoduchý byt patriaci viacerým ľuďom, ktorí ho spoločne zdieľali. Malá obývačka, so starým červeným gaučom, kuchyňa s linkou, ktorej pomaly odpadávali dvierka a dve spálne, bez postelí, len s madracami, na ktorých sme sa neustále striedali. Aj keď to všetko nedávalo zmysel, bol to domov, teda aspoň jeho narušená podoba.

„Kiara?" ozvalo sa z gauča a spod jeho operadla vykukla strapatá hnedovlasá hlava patriaca Mii. „Čo tu robíš? Nemala si mať sedenie s tou svojou sociálnou pracovníčkou?"

Na tvári sa jej pohrával široký úškrn, ktorý enormne zvýrazňoval jej dokonalé zuby a oči jej svietili, ako dve veselé svetielka. Samozrejme, bola zhúlená.

„Mala," odsekla som podráždene a z pliec si zosunula kabát, ktorý so šuchotom dopadol na zem. Mia ma celý čas sledovala a jej úsmev sa rozširoval stále viac a viac. Už som aj očakávala, že jej praskne celá tvár, keď sa vystrela a výraz sa jej okamžite zmenil.

„Nedopadlo to dobre?"

Blbá otázka.

„Nie," odpovedala som stručne a rýchlo pohľadom prebehla po miestnosti. Na zemi sa povaľovalo oblečenie, ktoré len dokazovalo, že včerajšia noc nebola vzrušujúca len pre mňa.

„Je tu Lucas?" spýtala som sa a zase sa zadívala na Miu, ktorá pomaly vstala a opäť s úsmevom sa dotackala až ku mne. Jej krátke hnedé vlasy siahajúce po ramená mala rozstrapatené a čierne tričko siahajúce až po kolená, len dokazovalo, že nie jej.

Zatackala sa, hlasno zasmiala a keď sa jej zamotali nohy, pohotovo som ju zachytila, čo len vyvolalo ďalší výbuch smiechu.

„Preboha Amelia, čo si si dala?"

Jej odpoveďou bol len ďalší hlasný a dlhý výbuch smiechu.

„Tak fajn," vzdychla som a jej ruku si prehodila okolo krku. „Uložíme ťa do postele, aby si sa mohla poriadne vyspať."

Myslela som si, že bude namietať, ale ona ma namiesto toho pohladila po líci a zase sa široko usmiala. „Si tá najlepšia Kiara," zachichotala sa a hlavu si zložila na moje rameno.

Pomaly a hlavne opatrne sme sa dotackali do izby na konci chodby, ktorá bola našťastie prázdna a Mia okamžite dopadla na mäkký matrac.

„Mia," oslovila som ju, keď ticho vzdychla a prevrátila sa na druhú stranu. „Kde je Lucas?"

Niečo zamrmlala a z pier jej ušiel ďalší chichot.

„Tak teda ďakujem," zavrčala som a čo najrýchlejšie sa vytratila z izby zatvárajúc za sebou dvere. Musela som nájsť Luka a povedať mu všetko, čo sa odohralo. Len on mi mohol pomôcť a len on poznal riešenie na všetky problémy.

Len on ma mohol zachrániť.

Už som sa chystala svoje nezmyselné pátranie vzdať, obliecť si kabát a ísť sa niekde opiť, keď silno tresli vchodové dvere a bytom sa rozoznel hlasný smiech patriaci chalanom. Ako prvý sa objavil Seth s rozcuchanými blond vlasmi a so širokým úsmevom na perách, ktorý mu ostal na tvári po smiechu. Keď ma zbadal, zastal a úsmev mu opadol, na malý moment som mala pocit, že som urobila niečo zlé a keď sa zadíval na zem, pochopila som.

Niečo nie je v poriadku.

Na Setha som sa mohla vždy spoľahnúť, bol o rok mladší ako ja a vždy sa ku mne správal ako ku sestre, s rešpektom a nezmyselnou priateľkou láskou. Tento krát sa však tváril, akoby nebol rád, že ma vidí, akoby som mu vadila.

„Čo...?"

Otázku som však nedopovedala, lebo za Sethom sa objavil o čosi vyšší Luke s rovnakým výrazom na tvári. „Kiara," oslovil ma cez stisnuté zuby a nahnevane zvráštil tvár. „Čo tu robíš?"

To snáď nemyslí vážne.

„Bývam tu, ak si nestihol všimnúť!"

Okamžite zaťal sánku a prebodol ma ešte rozčúlenejším pohľadom. „Moja izba, hneď!"

Inokedy by som sa ohradila tým, že nie som jeho pes, ale potreba rozprávať sa s ním bola silnejšia, preto som vstala a nasledovala ho do izby. Keď som za sebou zatvorila dvere, ani som nestihla vydýchnuť a už som mala chrbát prilepený na tvrdom dreve.

Luke prudko dýchal, v očiach mal blesky a celým svojim telom sa tlačil na moje.

„Čo máš za problém?" zavrčala som a bezbranne sklonila hlavu, keď rozhnevane vydýchol.

„Čo tu robíš?!" sykol a moje ruky okamžite vyleteli k jeho hrudi. Chcela som ho od seba odstrčiť, ale on ma silno zdrapil za obe zápästia a prilepil ich späť k môjmu telu.

„Pýtam sa ťa Kiara! Čo tu robíš!?"

Zdvihla som pohľad a zamračene sa zadívala na jeho bezchybnú tvár. Pery prepichnuté piercingom, dokonalé hnedé oči a výraz, ktorý len dokazoval ako veľmi je nahnevaný.

„Bývam tu," zopakovala som o čosi pokojnejšie a jeho telom sa rozprúdil ďalší nával zlosti.

„To právo si stratila včera večer!" prudko odo mňa odstúpil a rukou si vošiel do hnedých vlasov, ktoré mu ako takmer vždy, postávali na všetky strany. Aj moje ruky sa ich túžili dotknúť, ale radšej som si ich prekrížila na hrudi.

Nie je čas dokazovať slabosť.

„Ty dobre vieš, že nič z toho čo sa stalo nebola moja vina!" ohradila som sa a keď urobil pár krokov dozadu telo sa mi ihneď uvoľnilo a niekde vo mne sa objavila malá iskrička nádeje.

Moja zúfala snaha o zachránenie situácie však ostala nepovšimnutá. Luke podišiel k najbližšej stene, oprel sa o ňu rukou a hlasno zanadával. Hneď potom medzi nami ticho cez ktoré mi srdce išlo vyskočiť z hrude a nedokázala som robiť nič, len pozorovať ako sa mu pri dýchaní prudko dvíha chrbát.

Zúril.

„Celé si to posrala!" vyštekol a opäť urobil pár nebezpečne dlhých krokov mojim smerom.

Nezľakla som sa. Ani som sebou nemykla, len som ostala pevne stáť na svojom mieste s pohľadom upretým na jeho tvár.

„Posralo sa to samo," zamrnčala som na svoju obranu, čo spôsobilo, že ruky zaťal do pästí a zúrivo zafučal.

„Môžeš sa aspoň tváriť previnilo?!" vykríkol a jeho hlas spôsobil presne to, čomu som sa celý čas snažila vyhnúť. Zachvela som sa. Od strachu.

Aj napriek tomu, že prehovoriť v danej situácií bolo naozaj opovážlivé, hrdo som vystrela chrbát a urobila jeden dôležitý krok jeho smerom. „Snažím sa ti len vysvetliť, že som vôbec nepredpokladala..."

„Mlč Kiara," zastavil ma a očami spočinul na mojej určite bledej tvári. „Nemienim to počúvať, mám plné zuby tvojho detinského správania, nemáš tu čo robiť."

Rozhnevala som sa. „To nemyslíš vážne! Urobila som jednu hlúpu chybu a ty ma vyhadzuješ?"

Nestihla som zo seba vydať ani hlásku, keď mi rukami schmatol ramená a opäť ma pritlačil k dverám. V jeho výraze som dokázala rozpoznať obrovský nával hnevu. Vrčal. Triasol sa. Nadával.

„Hlúpe chyby sú, keď sa pomýliš! Som ochotný uznať za hlúpu chybu aj to, keď zabudneš, ale rozhodne nie je hlúpa chyba to, že ťa chytia policajti! Kvôli tebe sme mohli všetci skončiť v base!"

„Kvôli mne?" zvreskla som a rukou mu silno zatlačila do hrude, až cúvol a mierne sa zatackal. „Si obyčajný ignorant, keď toto tvrdíš! Snažíš sa to všetko pripísať na vinu mne, ale pritom dobre vieš, že za to môžeš ro..."

Nedopovedala som. Jeho ruky prudko dopadli na drevo tesne vedľa mojej hlavy a spomedzi pier mu ušla ostrá nadávka. „Drž hubu Kiara, zbytočne si to zhoršuješ!"

Nehodlala som sa však vzdať. Podlaha na ktorej som stála a ľudia, čo bývali v tomto byte mi boli viac ako rodina. Nemohla som sa pobaliť a odísť, len preto, že som zlyhala. Pre jednu chybu.

„Nemám kam ísť," zamrmlala som a pohľad sklopila k zemi.

„Máš," odsekol, zdvihol ruku a bolestne mi nadvihol bradu. Chcela som zasyčať od bolesti, ale radšej som si to nechala pre seba. „Tu už ostať nemôžeš."

Dívala som sa ako sa mu rozšírili oči, ako si peru prepichnutú piercingom potiahol do úst a skrčil obočie. Bola som svedkom ako jeho zvyčajne milujúce oči zmenili farbu a hnev, ktorý z neho sálal ma celú pohltil. Chcela som sa pohnúť, ale on opäť zanadával, silnejšie mi stlačil bradu a tvár mi pritiahol k tej svojej.

„Dal som ti toľko šancí," prehovoril pomedzi stisnuté pery a vo mne sa niečo roztriaslo.

Toľkokrát sme sa ocitli v podobnej situácie. Tváre blízko pri sebe, v očiach hnev, v hlavách prázdno. Toľkokrát sme sa hádali, rozhadzovali rukami, občas si vymenili ostré slová, ktoré som stále cítila a boli horšie ako tie facky, ktoré sme si párkrát vymenili. Náš vzťah bol vždy len o cúvaní, o dohodách, o zdieľaní tiel, o hádkach, o dvoch stratených ľuďoch. Ja som sa ho držala, on ma nikdy nepustil. Keď prišli ťažšie chvíle ležali sme spolu na posteli, nohy prepletené, duše spojené. Menili sme slová, nadávky za city a bozky. Boli sme tak stratení, že ani jeden z nás netušil kam patrí, lenže spolu sme boli niečo viac. Tisíc nocí kedy som nespala, pretože som vedela, že nie je v posteli so mnou, pretože ma vymenil za inú. Ďalšie facky, hádky. Ďalšie dievčatá. Slzy, ktoré som v sebe potláčala a teraz som mala pocit, že dýchať je oveľa ťažšie. To čo tvrdil nedávalo zmysel.

„Si bastard," zavrčala som a prudko ho od seba odsotila. „Toto nie je len o včerajšku, však?"

Z hrdla sa mi vydral smiech. Nebol však šťastný, ale suchý a ironický.. stačilo málo a premohli by ma slzy. Dobre to vedel.

„Nemôžeš tu ostať," zopakoval ostro a ruku vystrel k mojej tvári. Nedovolila som však, aby sa ma dotkol. Namiesto toho som ho chytila za zápästie, až zastal v strede pohybu a na perách sa mu roztiahol povýšenecky úsmev.

„Rozprával si sa s ňou však?"

Odpoveď som však už dávno poznala. „Čo ti natárala?"

Mykol plecom, potiahol ma k sebe a oprel si čelo o moje. Bránila som sa, lenže po čase som stratila silu a ochabla v jeho bolestivom zovretí.

„Čo ti natárala?" šepla som znovu.

Neodpovedal, len tvár priblížil k mojej, pomaly sa nadýchol a pritisol pery na moje, roztrasené. Nechcela som ho bozkávať, nie keď ma posielal preč, pretože musel. Chcela som sa odtiahnuť, vynadať mu, že sa ma tak ľahko vzdáva a niečo rozbiť. Ale časom som sa podvolila jeho perám a dovolila mu, aby ma chytil za zadok, nadvihol na svoje boky a odniesol na posteľ. Dovolila som mu vyzliecť mi oblečenie a dovolila som mu všetky dotyky po ktorých túžil.

Dovolila som mu to, pretože som vedela, že je to posledný krát.