„Tentokrát sa na teba naozaj nevykašleme," vzdychla Amy a prstami si jemne vklepávala do tváre ten správny odtieň makeupu.

Sledovala som ju z okraja postele, na ktorú som sa posadila okamžite ako som prišla. Nohy som mala skrčené pod sebou, ruky v lone a hlavu naklonenú na bok.

Vedľa Amy s úsmevom cupitala Kelly v prstoch zvierajúc sýto červený rúž, ktorý dokonalo ladil s jej krátkymi, až priveľmi odvážnymi šatami.

„Samozrejme," vydala som zo seba falošný smiech. „Nehovorila si to aj minule?"

Amy sa prudko otočila smerom ku mne a ruky si prekrížila na prsiach. „Neviem čo chceš počuť," skrčila obočie a krátko pokrútila hlavou. „Vždy ťa presviedčam a ty ma nikdy nepočúvaš, a ja sa naozaj snažím."

Teraz bol rad na mne, aby som si ticho vzdychla. „Ja viem."

Chvíľu sme si ešte vymieňali nástojčivé pohľady, ktoré viedli k tomu, že som si rukou zakryla tvár a úplne šepotom zo seba dostala. „Tak fajn.. fajn..."

„Naozaj?" ozvalo sa dvojhlasne a ja som chabo mykla plecom.

„Naozaj."

***

Neznášala som preplnené kluby, množstvo ľudí a hlasnú hudbu.

Neznášala som mať na sebe čo i len štipku líčidiel, krátke šaty a vysoké opätky, len preto, aby som sa niekomu zapáčila. Neznášala som ten fakt, že dnešná doba si nevyžaduje nič iné, len falošné tváre, falošné správanie a falošný úsudok.

Dievčatá, ktoré by pre dokonalý vzhľad dokázali vraždiť a chalani, ktorí si vyberali len tie najlepšie „výstavne" skutky. Všetko pod rúškom alkoholu a drog, len preto, že je to IN, len preto, že to robia všetci.

Dennodenné nasadzovanie masiek, ktoré napokon nevedie nikam.
Nepotrebovala som make up, len som si vodou opláchla tvár, dlho sa pozerala na vlastnú tvár a nakoniec len mykla plecom. To ako vyzerám predsa nezmením. Navliekla som na seba obrovský sveter, čierne legíny a vlasy som si zaviazala do drdola a ešte raz som sa skontrolovala v zrkadle.

A to čo som pred sebou videla ma utvrdilo v tom, že aj ja v tomto svete predstavujem obrovskú masku, ktorá pod sebou skrýva skutočne pocity.

„To si sa naozaj nemohla obliecť lepšie?" vyčítala mi Kelly, krátko pred vstupom do prepchatej miestnosti plnej tancujúcich, ožratých ľudí.

Nadvihla som obočie, venovala jej úsmev a pokrútila hlavou. Nemala som chuť hádať sa s ňou o niečom, čomu zrejme neverí.

„Nechaj ju tak, Kells. Buď rada, že s nami vôbec šla, vieš aká naša princezná dokáže byť náladová."

Tak, a je to tu. Výčitky a možno aj hanba, že sa so mnou musia ukazovať na verejnosti. Akoby to nemohlo byť naopak. Akoby som sa JA nemohla hanbiť za to, ako vyzerajú ony.

Ešte pred tým než som zo seba stihla dostať ironickú poznámku obe ma stiahli za sebou do obrovskej haly, ktoré lemovali čierne steny od ktorých sa odrážali laserové svetlá.

„Nájdem Luka a potom sa vidíme," skríkla Kelly cez hlasnú hudbu a bez ďalších zbytočných slov sa pobrala predierať davom hľadať svojho dokonalého priateľa. Hneď mi bolo jasné, že domov určite nepôjde s nami.

„Tak už to začína," zamrmlala som sama pre seba, istá si tým, že ma Amy nepočula. Tá totiž venovala pozornosť všetkému a všetkým naokolo. Pár pre mňa neznámych ľudí jej kývlo na pozdrav a ona im venovala milý úsmev.

„Nájdi nejaké miesto na sedenie," skríkla mi priamo do ucha.

Preľaknuto som ju schytila za lakeť a ona prevrátila očami. „Zájdem len po niečo na pitie a potom ťa nájdem, sľubujem."

Naozaj som sa správala ako decko, ale predstava, že by som v takom obrovskom dave mala zostať sama, ma neskutočne desila.

„Ale..."

„Nič sa ti nestane!" zvreskla, až priveľmi nahlas, takže sa pár zvedavých ľudí otočilo našim smerom. Sklopila som hlavu a pustila jej lakeť, ktorý som ešte stále pevne zvierala prstami. Amy mi venovala povzbudivý úškrn a rovnako ako Kelly, zmizla v dave.

Sedela som sama. Celú hodinu som sa dívala na displej mobilu, dookola sa obzerala okolo seba a neustále túžila po jednom, vypadnúť.

Nikto si ma nevšímal, nikto sa mi neprihovoril, pre nikoho som nebola dôležitá. Sledovala som ľudí v mojom veku ako sa s fľašou v ruke zabávajú a smiech, ktorý by mal byť úprimný nahradili smiechom, ktorý nedával zmysel. Alkohol v ich žilách spôsoboval, že robili veci, ktoré by za iných okolností nikdy nerobili. Smiali sa, vracali na podlahu, bozkávali sa s niekym, koho si na druhý deň nebudú ani pamätať a neustále sa tvárili, akoby to čo robia bolo to najlepšie, čo existuje.

Nechápala som.

Presunula som svoj pohľad na parket, kde sa masa ľudí dobre bavila. Aj keď väčšia polovica z nich ani netušila, čo robí. Aj ten obraz mi nebol po chuti a tak som sa zase zadívala na skupinku mladých ľudí, tentokrát na opačnej strane klubu.

A zrejme som to nemala robiť, pretože to celkom stačilo na to, aby som zbadala niečo, čo celkom nezapadalo do toho skazeného obrazu.

Chalan, asi v mojom veku sa lakťom opieral o drevený stôl. Hlavu mal sklonenú a v pravej ruke zvieral ceruzku.

Maľuje si? V klube?

Akoby vycítil, že sa na neho niekto díva a zdvihol hlavu, jeho pohľad sa okamžite spojil s tým mojím.

Dívali sme sa na seba, a dívali, a dívali... kým zase nesklonil hlavu, jemne sa neusmial, nepohol ceruzkou a zase sa na mňa nepozrel.

Tak to zopakoval asi pár krát kým som pochopila.

Maľoval mňa.