Môj život vždy predstavoval niečo zvláštne.

Jeden krok vpred, dva naspäť.

Bludisko.

Nekonečnú cestu, ktorú tvorili samé križovatky.

Vtipné ako si človek dokáže uvedomovať tieto fakty, keď sa cíti pod psa.

Vtipné ako my ľudia čakáme kým sa veci zase nedajú do poriadku.

Aj ja čakám.

Každé ráno sa zobúdzam s tým, že to bude lepšie.

Dúfam.

Verím.

Lenže niektoré veci sa nedokážu vyriešiť samé.

Niektorým veciam musí človek čeliť.

Ako napríklad spomienkam, ktoré nás neustále doháňajú.

Zážitkom, ktoré v nás vzbudzujú strach.

Veciam, ktoré sme prežili a snažíme sa na ne zabudnúť.

Celý život je o týchto momentoch.

O nás a o našej vôli niečo preto urobiť.

O našej sile zabudnúť.

Človek ľahko zabudne, že mal minulý týždeň v stredu na sebe červené tričko.

Zabudne na tváre okoloidúcich ľudí, zabudne, čo mal na raňajky, ale nikdy nezabudne, že mu niekto ublížil.

Nikdy sa celkom nevzdá spomienok na utrpenie.

Nech je snaha akákoľvek.

Zabudnúť sa nedá.