„Nemôžem sa sústrediť," vzdychla som a ruky mi takmer automaticky padli k telu. Aj jemu z pier ušiel tichý povzdych, ktorý ma zahrial na krku.

„Snaž sa," zašepkal a jeho pery sa obtreli o hebkú pokožku pod mojim uchom.

Zachvela som sa, pomaly naklonila hlavu a položila mu ju na plece.
„Nemôžem," zopakovala som. „Dýchaš mi na krk, držíš ma okolo pása a neustále niečo hovoríš. Takto nemôžem maľovať."

Bola som si istá, že po mojich slovách sa mu na tvári roztiahol vecný úškrn a keď ticho prehovoril, moje poznanie bolo rozhodne správne. „Chceš mi povedať, že ťa znervózňujem?"

Ani nečakal na moju odpoveď a jemne ma pobozkal krk. Pomaly, akoby sa tým snažil niečo dokázať posúval svoje roztvorené pery až ku kľúčnej kosti, ktorej sa nepatrne dotkol zubami.

Poznal ma dokonale, pretože som opäť vzdychla. Nie však porazenecky, ale túžobne.

„Znervózňujem?" opýtal sa opäť, zatiaľ čo mi rukou vošiel pod voľné tričko. Jeho dotyk spôsobil, že sa mi podlomili kolená a rukou som sa zachytila tých jeho.

„Áno," potvrdila som trasľavým hlasom a on sa zase zasmial.

Inokedy by som sa nahnevane odtiahla, rukou mu vrazila do hrude a urazene ho obišla. Lenže dnes som sa nedokázala ani len pohnúť, aj napriek tomu, že som si uvedomovala ako veľmi ho moja slabosť baví.

„Maľuj," šepol s perami stále na mojom krku, s rukou pod tričkom.

Idiot.

„Nedokážem. Nemôžem."

„Maľuj," povedal opäť, zdvihol hlavu a tento krát mi priložil pery k uchu. „Chcela si inšpiráciu, maľuj čo cítiš. Namaľuj čo v tebe spôsobujem."

Chcela som mu vysvetliť, že on je mojou inšpiráciou už niekoľko mesiacov, ale všetky slová sa mi zasekli v krku a nedokázala som ich zo seba vyslobodiť. Namiesto toho som zatvorila oči a tvár otočila k tej jeho.

Ďalšie slová som vyslovila úplne ľahko. „Pobozkaj ma."

Cítila som ako sa mu telo otriaslo smiechom a ihneď som ľutovala, že som si dovolila otvoriť ústa.

„Pobozkám ťa, až keď niečo namaľuješ," vyslovil s úsmevom a pomaly ma uvoľnil zo svojho dokonalého zovretia. Odstúpil a moja inšpirácia spolu s ním.

Ešte stále som mala zatvorené oči a ruky ochabnuté pri tele, keď som sa hlboko nadýchla a vyslovila slová, ktoré ma dusili už týždne. „Nikdy som nemaľovala nič z lásky. Nikdy som nikoho neľúbila. Nikdy som sa necítila takto."

A bolo to vonku.

V mojich romantických predstavách by ma rukami objal okolo pása, pritiahol k sebe a silno, silno pobozkal. Lenže v realite sa rozosmial, zanadával a zase rozosmial a všetky moje romantické predstavy sa razom rozpustili.

Pomaly som otvorila oči, rýchlo zažmurkala, aby som tak odohnala slzy a otočila sa k nemu. Ešte stále sa smial, s hlavou sklonenou a rukami zopnutými v päsť.

Nedokázala som tomu zabrániť a z pier mi unikol tichý vzlyk, ktorý však počul aj on a smiech mu zamrzol na perách. „To nemyslíš vážne," vychrlil a pomaly si rukou vošiel do vlasov.

„Čo myslíš?"

Zanadával. Urobil dva veľké kroky dozadu a pokrútil hlavou. „Žiadna láska. Pamätáš?! Boli to tvoje slová, keď toto všetko," rukou ukázal na mňa a potom na seba. „Keď sme to začali, sľúbila si, že sa nezamiluješ."

Mala som pocit, akoby ma niekto dusil. „Som len človek. Nemôžem za to čo cítim."

„Ale môžeš!" vykríkol a prebodol ma nahnevaným pohľadom. „Dopekla s tebou!"

Už som tomu nemohla nijako zabrániť a z očí mi vyhŕkli slzy, ktoré sa mi okamžite skotúľali dole tvárou. „Dopekla so mnou? Och..."

„Lila.." vydýchol a pokrútil hlavou, akoby ani on nenašiel žiadne vhodné slová.

Vo mne sa však sebaľútosť a bolesť menili na zlosť, ktorá mi dodala dostatočnú silu, aby som dokázala znova prehovoriť. „Chceš mi tvrdiť, že ty nič necítiš?"

Odpovedal bez váhania. Jedným dychom. Rýchlo a presne. Rovno do srdca. „Nie."

Rýchlo som sa otočila, schmatla štetec a rozzúrene ho hodila jeho smerom. Chýbalo málo a zasiahla by som ho, lenže ja nie som dobrá v športe, tak ako on.

„Chceš vedieť, čo by som nakreslila, keby som sa zamerala na to, čo vo mne spôsobuješ?" spýtala som sa a v hlase sa mi odrazil ironický pod tón. „Nakreslila by som obrovské čierne pole, čiernu dieru alebo rovno čierne, zlomené srdce! Lenže by som to nedokázala a vieš prečo?"

Naďalej ma pozoroval, zatiaľ čo som rozhadzovala rukami a bránila samej sebe opäť po ňom niečo hodiť.

„Pretože, keď sa na teba pozriem vidím množstvo farieb. Keď na teba myslím, som šťastná. Keď si so mnou, nemyslím na čiernu a keď sa ma dotýkaš," vzlykla som, ale aj tak sa mi na perách objavil úsmev. „Keď sa ma dotýkaš zabúdam aký mám na hovno život. Si ako dúha... a ja hrozne neznášam dúhy, lebo sú farebné a spôsobujú radosť, lenže pri tebe... bože, pri tebe chcem, aby bola dúha každý deň.."

Klesla som na kolená a konečne sa rozplakala.

„Lila..." vyslovil moje meno, ale neprišiel ma utešiť, neprišiel a to celkom stačilo.

„Odíď. Choď. Prosím."

Nemusela som to opakovať, nemusela som prosiť dvakrát. Odišiel. Zabuchol za sebou dvere a spolu s ním odišlo aj niečo, čo sa mi celé mesiace snažil pomôcť nájsť.

Inšpirácia.