„Cassie, vstávaj!"

„Cassie!"

„Cassandra, okamžite vstaň inač to tu podpálim!"

Rýchlo som rozlepila oči a takmer ma vystrelo, keď som len milimeter od mojej tváre videla obrovskú žabu, púliacu na mňa oči.

„Daj to zviera preč, Emily. Okamžite!" vykríkla som a posunula si prikrývku vyššie k hlave.

„Haha, tak to ani náhodou. Berta je jediný prostriedok na to ako ťa dostať z postele!" vyhlásila nebojácne a jej ruky sa priblížili späť k mojej tvári.

Vykríkla som a rýchlo vyskočila z príjemnej, teplej postele. „V poriadku! V poriadku! Som hore!"

Emily sa na tvári roztiahol obrovský úškrn a potom urobila niečo z čoho ma takmer naplo, prilepila svoje pery na vrch hlavy toho odporného zvieraťa. Bleah.

„Ty vážne nie si normálne decko," pokrútila som hlavou a pomaly sa odobrala do kúpeľne, stále za sebou cítiac jej tiché a váhavé kroky. „Daj to zviera preč, lebo ho vážne niekedy... spláchnem!"

„Haha," vybuchla smiechom a divoko sa uškrnula. Áno, moja mladšia sestra sa naozaj dokáže divoko uškŕňať. Úsmev sa jej čudne rozšíri a zuby vystrčia vonku tak, že to vyzerám priam desivo.

„A teraz vypadni!" zavelila som, rozcuchávajúc jej blond vlasy.

„Fajn, fajn, ale pohni si, za chvíľu musíme vypadnúť, ocko má nejakú schôdzu a musí nás odviesť skôr," vychrlila jedným dychom, čo robí takmer stále a zase sa zaškerila. Maňiačka.

„Ešte niečo?" nadvihla som obočie a premerala si jej úzku tvár. Emily bola len o štyri roky mladšia. V období skorej puberty sa jej tvár vyhádzala drobnými vyrážkami, obočie jej čudne zarástlo a vlasy sa jej zježili hore dupkom. Pripomínala mi mňa v jej veku, až na to, že ja som vyzerala stokrát horšie, čo sa nezmenilo ani teraz.

„Už padám!" zasalutovala a so smiechom sa odpratala z izby.

Chvíľu som zostala stáť na mieste, hodnotiac situáciu, či je bezpečné pohnúť sa, a či sa ten deviant s divokým úškrnom nehodlá vrátiť. Tušila som správne, lebo hneď o minútu neskôr sa jej hlava objavila medzi dverami.

„Zabudla som ti povedať, že nám došlo mlieko... takže..." Nemusela pokračovať. Presne som vedela, čo to znamená. Môj deň bol na ruby a začalo to fakt- drsne.

Nie som poverčivá. Neverím tým rečiam o čiernych mačkách, či o piatku s drsným číslom trinásť. Lenže mlieko je úplne iná vec.

„Prečo práve dnes?" zamumlala som smutne schovávajúc si tvár do rukávov šedého svetru.

„Lebo je pondelok?" spýtal sa Dan so širokým úsmevom na jeho dokonalej tvári. Áno ďalšia dôležitá vec. Môj brat bol kus chalana z ktorého celá naša stredná bola na vetvi. Najmä ženská časť populácie.

„Neznášam pondelky!" vykríkla som zronene ďalej sa utápajúc v žiali pred prázdnou misou. Cereálie boli fuč, mlieko bolo fuč, predstava o dokonalom prvom dni v škole bola.. fuč.

„Nezdá sa ti, že to trochu preháňaš?" spýtala sa mama, rýchlo pobehujúc dole- hore po kuchyni snažiac sa zbaliť posledné veci do práce.

„Nepreháňam to, mal to byť začiatok niečoho nového a my nemáme... mlieko," vydýchla som.

Kuchyňou sa rozniesol spoloční smiech mojich „dokonalých" rodičov a Danovo pochechtávanie.

„Pozri zlatko, o tom je život, keď ti nedá mlieko musíš zjesť rožky!"

„Neznášam rožky!" zamrmlala som nahnevane.

Mama ma prebodla jedným zo svojich pohľadov, ktorý vyjadruje niečo ako ,mala-by-si-si-vážiť-všetko- čo- pre- teba- robím, a trochu rozčúlene spustila. „Si len zbytočne rozladená, pretože musíš ísť opäť do školy, minulý rok bol ťažký, ale to neznamená, že tento rok musí byť taký istý."

„Každý rok je o tom istom," vzdychla som rukou si prehrabujúc hnedé vlasy.

„Čo som ti hovorila včera večer?" spýtala sa, s obočím tak vysoko, že som nadobudla pocit, že jej presekne čelo.

„Že sa nemám na veci pozerať tak skepticky?" vyslovila som, no skôr to znelo ako nesprávne položená otázka.

„Presne tak," prikývla a spokojná s mojou odpoveďou mi vylepila pusu priamo na čelo. „Majte sa deti, nech vám ten prvý deň vyjde..." pokračovala bozkávajúc čelá oboch mojich vyškierajúcich sa súrodencov.

„Čau mami," zahlásil Dan vstávajúc od stola. „Ja tiež idem, beriem do školy Hanu a Grega, takže čus." Keď za sebou zabuchol dvere kuchyňou sa rozhostilo príjemné ticho.

„Môžme ísť, slečny?" opýtal sa otec, ktorý doteraz pri stole sedel, len ako tichý poslucháč.

Okuliare, ktoré zvyčajne používal na čítanie ranných novín si zastrčil do vrecka károvanej košele a vstal od stola s rovnakým úsmevom ako si zaň sadal.

„Padajte do auta, nech sa to všetko začne!" zavtipkoval, načo sa Emily bláznivo rozrehotala.

Ich humor však pre mňa nič neznamenal. Ja som totiž nechápala vtipom, ktoré si títo dvaja medzi sebou vymieňali.

*

Nádych-výdych-nádych-výdych.

Nestresuj Cassandra, nič to nie je.

Nádych-výdych-nádych-výdych.

„Nestresuj Cassie, nič to nie je," zahlásil otec, keď si všimol, že nehodlám svoj tučný zadok odlepiť od sedačky priestranného, rodinného auta. „Bude to fajn, na niečom sme sa predsa dohodli."

„Viem," vydýchla som porazenecky, cítiac na sebe jeho pohľad, aj keď som sa dívala von oknom.

„Ak sa niečo podobné bude opakovať, stačí, keď nám to povieš," povedal pokojne.

Samozrejme, že bol voči týmto veciam pokojný, on ich totižto nezažíval. On nebol stredobodom všetkých posmechov a rečí, ktoré sa týkali mňa.

„Viem," zopakovala som. „Len mám strach, že to nezvládnem."

„Pozri. Ak sa niečo z toho zopakuje, povieš nám to a prihlásime ťa na inú školu, už sme sa predsa o tom bavili."

„Poviem vám to, samozrejme," prisvedčila som vnímajúc skeptický podtón vlastného hlasu. „Tak ja teda idem," mumlala som odopínajúc si bezpečnostný pás. „Drž sa v práci, ľúbim ťa."

Rýchlo som vystúpila a silno zabuchla dvere. Nebola som nahnevaná, ani urazená. Skôr zmetená z toho, ako moji rodičia brali celú túto situáciu na ľahkú váhu.

*

„Cassssssssssssssie!" v uchu sa mi ozval piskľavý hlas patriaci mojej najlepšej kamarátke Beth a následne ma jej ruky ovinuli a stiahli do príjemného objatia.

„Beth, som rada, že si tu!" vykríkla som šťastne. Bolo tomu takmer pól roka, čo Bethany alias Beth odišla na stáž do Anglicka. Pre mňa to bolo šesť najhorších mesiacov môjho života.

„Ty si schudla!" vyhŕkla odstupujúc ďalej odo mňa, aby si ma mohla lepšie prezrieť.

„Ani nie, skôr mám pocit, že tu je toho priveľa..." spustila som dotýkajúc sa rukami brucha.

„Cassandra, pekelne si mi chýbala!" zapišťala a opäť ma silno stlačila v objatí.

„Aj ty mne Beth, aj ty mne," opakovala som.

„Musím ti toho toľko povedať, nebudeš mi veriť, umrieš, tým som si istá. Ale najprv mi musíš povedať niečo ty!" ruky si svojrázne prekrížila cez prsia a venovala mi nepríjemný pohľad.

„Urobila som niečo zlé?" pípla som nevinne.

Stisla pery, pokrútila hlavou a následne si rukami prehrabla husté čierne vlasy. „Neviem čo sa stalo za tých pár mesiacov, čo som bola preč, ale jedno je isté. Môj brat ťa spomínal!"

Prehltla som. Niečo bolo zlé.

Nie len to, že Beth pól roka zrhnula na - pár mesiacov.

Ale skôr fakt, že... Jack Drew Roberts... ma spomínal.

Stuhla som, keď som si uvedomila, že ma Beth naďalej študuje zamysleným pohľadom.

„Tak?" zatiahla.

„Tak?" zopakovala som snažiac sa vystrúhať nedbalý úsmev.

Môj pokus ju však neodradil. Tvárila sa totiž rovnako nekompromisne.

„Ako.. ako ma spomínal?" vykoktala som prv, než by ma stihla predbehnúť s ďalšou otázkou.

Beth skrčila obočie, pošúchala si dlane a nervózne si ma obzrela. „Keď som prišla domov, rozprávala som sa s otcom a hovorila som mu, ako sa veľmi na teba teším. Vtedy do kuchyne vkročil Jack, niečo zanadával a potom na mňa nakričal, že tvoje meno, už nechce v našom dome ani počuť..."

„Ach tak," vydýchla som skormútene.

Pre vysvetlenie Jack a Beth vlastne neboli pokrvný súrodenci, ich rodičia sa pred siedmymi rokmi vzali a oni tak povediac skončili v jednom dome. Aj keď spolu medzi sebou nemali žiaden problém Bethany mala vo zvyku Jackovú mamu volať Chloe a tak to ostalo doteraz.

„Čo sa medzi vami stalo?" spýtala sa obtáčajúc jednu zo svojich dlaní okolo môjho zápästia. Zmeravela som a venovala jej chabý úsmev. Vedela som, že sa ma týmto letmým dotykom snaží upokojiť, ale tentokrát to skôr vyvolalo opačný efekt.

„Vieš, že ma Jack moc nemá v láske," vyhabkala som, načo okamžite prikývla. „A keď si odišla, nejako sa to zvrhlo a tá nenávisť trocha vzrástla."

„Čo ti urobil?" skočila mi do reči silno spevňujúc stisk.

„Upokoj sa, nič... nič zložité. Pár nenávistných poznámok, pár nevhodných slov," prehltla som. „Vznikol tu fanklub ľudí, ktorí.. ktorí sú proti mne. To je všetko."

„To je všetko?!" vykríkla, ale okamžite zase stíchla. Ďalšie slová vychádzali z jej úst ako nepríjemný sykot, cez stisnuté zuby. „Jemu hádam preskočilo, nemôže ti takto.. ubližovať!"

„Dan.. Dan na to prišiel, keď som sa raz vrátila domov s plačom," povedala som, nehovoriac jej celú pravdu. „Povedal to rodičom a tí sa boli sťažovať. Myslím, že ma Jack teraz nenávidí, ešte viac."

„Och," bolo jediné, čo zo seba dostala.

Chvíľu sme si vymienali zničené pohľady, kým som sa neodvážila znovu prehovoriť. „Je mi to ľúto, nechcela som..."

„Preto na neho Chloe kričala, že ho pošle na vojenskú školu, ak sa nedá do poriadku."

„Oni ho chcú poslať na vojenskú školu?" opýtala som sa prekvapene, no so súcitom, že je to moja vina.

„Pochybujem, ale chlapec sa bude musieť snažiť, aby ich znovu nenahneval. Je mi to ľúto, Cass," poslednú vetu zašepkala a stiahla ma do sesterského objatia.

*
„Hej bifľa," zaznelo mi pri uchu, keď som kráčala prázdnou chodbou, len pár sekúnd po zazvonení. Na svojom predlaktí som pocítila ľadový dotyk a hneď na to aj pevný stisk.

„Potrebujem urobiť úlohu z angličtiny..."

Zháčila som sa a zdvihla tvár k svojmu narušiteľovi. Neprekvapilo ma, že predo mnou stál chalan o niečo vyšší než ja, s plavými vlasmi a hlbokými zelenými očami. Presne ako som si ja, tak si aj on premeral moju tvár a pery sa mu vykrútili do úškľabku.

„Počul som, že si v týchto veciach najlepšia."

„Ja-ja.. nemôžem, mám dosť vlastných vecí a navyše.." habkala som, ale jeho hlas ma okamžite prerušil. Autoritatívne zdvihol bradu a chrbtom ma pritlačil k skrinkám.

„Nie si tá, čo určuje pravidlá," zasipel.

„Nemôžem ti nijako pomôcť," pokrútila som hlavou snažiac sa vykrútiť z jeho pevného zovretia. Neprekvapilo ma, že som mu nedokázala vzdorovať. Bol vyšší, mohutnejší a silnejší.

„Mám toho veľa," zamumlala som obrane.

„Jedna úloha, hore-dole," mykol plecom. „Nechci sa so mnou zahrávať."

Práve, keď som sa chystala poddať a súhlasiť, niekto prehovoril. „Nepočul si, čo povedala?"

Preľaknuto som zlapala po dychu a srdce sa mi roztĺklo. Zrazu mi bolo na zvracanie a celé telo sa mi chvelo.

„Myslím, že by si ju mal pustiť a okamžite vypadnúť," pokračoval pokojne.

Nechápala som tomu, prečo sa ma práve on rozhodol zastávať, keď celý tento rozruch spôsobil. Lenže v tej chvíli mi to nemohlo vadiť, lebo presne v tom momente, som potrebovala záchranu.

„Odpáľ!" zamrmlal chalan stojaci predo mnou, pohľad nespúšťajúc z mojich očí.

„Takto by si sa so mnou nemal rozprávať, ak nechceš, aby došlo k úrazu, ktorý bohužiaľ skončí zle pre teba." Jeho hlas sa ľadovo vkradol do každého kúsku môjho tela a rozpútal v ňom nepravidelné chvenie. Tento pocit som poznala veľmi dobre. Bol to strach.

„Chcem od nej, len posratú úlohu z angličtiny!" zrúkol a odstúpil, aby si mohol prezrieť môjho patetického záchrancu. Pohľad mu stvrdol, keď si všimol Jackov široký úškrn na perách a ruky prekrížené na hrudi. Pôsobil presne tak ako vždy. Vyrovnane, spokojne, ľahostajne.

„Asi sa budeš musieť zmieriť s tým, že si tú posratú úlohu z angličtiny spravíš sám," povedal a jeho pohľad sa prvýkrát stretol s tým mojim. Boli to presne tri mesiace, čo sme sa nevideli a ja som mohla úprimne povedať, že vyzeral o mnoho vyššie a silnejšie, než naposledy.

„Sakra, len mi nehovor, že si budem musieť nájsť niekoho iného, každí hovorí, že táto je najlepšia, a ja chcem, len to najlepšie!"

Jack, len úskokom preskočil pohľadom na môjho nového nepriateľa a potom pohľad opäť venoval mne. „Vravím ti vypadni skôr, než sa moja päsť stretne s tvojou hubou!"

Výraz na tvári plavovlasého chalana sa zmenil na nenávistný pohľad a potom zamumlal niečo, čomu bolo ťažko rozumieť. Dôležité však bolo, že odišiel a vzduch okolo mňa sa zmenil na dýchateľný.

„Nedostanem ani prosté ďakujem?!"

„Ďakujem," šepla som jednoducho. Nechcela som celú situáciu ešte viac zhoršovať, preto som sa otočila na odchod. Lenže v nejakej milisekunde medzi odchodom ma napadla otázka a skôr, než som si ju stihla premyslieť vyletela mi z úst. „Prečo si to urobil?"

Jackov výraz tváre však neznázorňoval žiadne prekvapenie, ba naopak pôsobil, ako keby túto otázku očakával. Skôr než mi odpovedal rukou si prehrabol tmavohnedé vlasy a široko sa usmial.

„Ja som jediný, ktorý sa k tebe môže správať takto."

S touto vetou sa otočil a len tak odišiel.

Nechávajúc ma v tej chodbe samú, bez dychu, bez pohnutia, s myšlienkami bláznivo poletujúcimi v mojej hlave.