„Ty nemáš právo mi rozkazovať, si predsa u mňa doma!" piskľavý hlas mojej sestry opäť prerušil dokonalý spád deja, ešte dokonalejšej knihy, ktorú som práve zovierala v ruke. Napravila som si vlasy, pokrútila hlavou a hlasno vzdychla, uvedomujúc si, že ma táto situácia začína unavovať.

Keď však domom na chvíľu zavládlo ticho sama pre seba som sa usmiala a zase sa ponorila do napínavého deja.

Rozprávala potichu a zamyslene, akoby mi prezrádzala tajomstvo. Naklonil som sa k nej a náhle ma premohol pocit, že sa musíme pobozkať, že by sme sa mali pobozkať, hneď a zaraz, na tejto zaprášenej, prepálenej oranžovej pohovke s desaťročiami nazbieraným prachom. Mal som to urobiť. Mal som sa k nej ďalej nakláňať, až kým by som sa tvárou nedotkol jej nosa v tvare skokanského mostíka. Mal som pocítiť jej mäkké pery. Mal som. No v tom sa odo mňa odtiahla.

„Nie," povedala a ja som nevedel, či prečítala moje bozkom posadnuté myšlienky, alebo či si sama nahlas odpovedala. Odvrátila sa odo mňa a slabučko, akoby pre seba, povedala : „Ježiš, nebudem jednou z tých, čo len posedávajú a rozprávajú o tom, čo by chceli robiť. Ja to urobím. Predstavovať si budúcnosť je tak trochu nostalgické."

„Čo?" opýtaj som sa nechápavo.

„Nechápem aký je tvoj problém!"

„Môj problém si ty!"

„Nehovor!"

„Hovorím!"

„Aghr !" vykríkla som a chrbtom dopadla na mäkký matrac. Kniha mi s pádom, vypadla z ruky a skončila niekde podo mnou.

„Mal by si si dávať pozor na to, čo hovoríš! Začínaš ma unavovať!"

Ďalší krik, ďalšie nadávky.

„Si len žiarlivá, pretože tam pozvala mňa a nie teba!"

Chyba Matt, moja sestra neznáša, keď jej povieš, že je žiarlivá.

„Takže ja som žiarlivá!"

Jedna nula pre Lily.

„Ale no tak Em, vieš, že som to tak nemyslel."

Chyba číslo dva, nikdy nič neľutuj nahlas.

„Strč si niekam svoju ľútosť!"

„Chcel som ti to povedať, pred tým, než tam pôjdem, aby si sa to nedozvedela od niekoho iného, ale ako vidím, bola to chyba!"

Ou. Zatvorila som oči a predstavila si výraz sestrinej tváre. Určite je celá červená, v očiach sa jej odráža hnev a vlasy jej stoja dupkom. Čisto hypoteticky.

„Takže ty ideš na nejakú party, na ktorú mňa mimochodom nepozvali, len pretože ťa tam pozvala Sophia ?"

Aj Matt bol určite celý červený, ale on naopak od mojej sestry skôr od nervov, alebo hanby.

„Vieš čo Matthew ?"

Došli sme do štádia -použijem tvoje celé meno, nech vieš, aká som skutočne nahnevaná.-

„My dvaja sme skončili!"

Po tejto vete (ktorú u mňa doma môžete počuť naozaj často) sa domom rozniesli dva výkriky naraz.

„To mi nemôžeš urobiť!" z toho som usúdila, že ide o Matta.

A

„KONEČNE!" od môjho otca.

Keď Aljaška Youngová sedí s prekríženými nohami na sviežom zelenom ďatelinovom záhone, hľadá štvorlístky, nakláňa sa dopredu a v jej značne veľkom výstrihu sa trbliece jej svetlá pokožka, je jednoduchým faktom stavby a vnútorných pochodov mužského tela, že je úplne nemožné pridať sa k hľadaniu ďateliny.

„LILY VEČERA!"

„Už idem !" odkričala som a rýchlo knihu položila späť na jej zvyčajné miesto.

Aj ja som chcela byť vždy ako (3)Aljaška Yongová. Nezáväzná, divoká a krásna. No narozdiel od toho ma v zrkadle vždy prekvapil pravý opak.

„LILY!" ozvalo sa znovu, tentokrát som však v otcovom hlase rozpoznala aj dávku netrpezlivosti, a preto som si rýchlo vlasy stiahla gumičkou a zbehla po drevených schodoch priamo do kuchyne.

„Prepáčte, že ste to museli počúvať," začala Emma tichým hlasom, hrabajúc sa v tanieri lyžicou, čo spôsobovalo nepríjemný zvuk.

„Už sme si zvykli," odvetil otec s neskrývaným úsmevom. Emma mu venovala nahnevaný pohľad, no vzápätí sa usmiala. Naozaj sme si všetci zvykli na to, že takmer päť krát do mesiaca sa v našom dome odohráva „rozvodové konanie".

„Naozaj ma to mrzí, ja som si naozaj myslela, že tentokrát nám to vydrží," vzdychla zmučene. Jednou rukou si vošla do peroxidovo-blonďavých vlasov a ticho zamrnčala nejakú nadávku.

„To si myslíš vždy," povedal otec s dávkou humoru. „Ale nikdy to tak nie je."

„Kašľať na to, nájdem si niekoho nového!" zasmiala sa a do úst si vložila ďalšie sústo krupicovej kaše. „Som predsa pekná, múdra a sebestačná, nie je také ťažké nájsť si ďalšieho!"

„To teda nie je."

„A čo ty Lily, aký si mala deň?" spýtal sa otec s úsmevom, mieriac na mňa koncom svojej lyžice.

„Slnečný," vzdychla som venujúc mu pohľad. „Dnes som sa dočítala,ževraj na Kostarike zatvoria všetky zoo a zvieratá vypustia späť do prírody. A navyše je v tejto krajine aj zakázaný celkový výrub lesov, no nie je to skvelé?" nadšene som si premerala obe ich tváre. Otec sa usmieval od ucha k uchu a prikyvoval, čo sa samozrejme od neho dalo očakávať. Za to moja sestra mala na tvári znechutený výraz a obočie čudne nadvihnuté, čo znamenalo jediné- bola otrávená mojimi rečami.

„Ty si vážne chorá Lily," vyslovila znechutene. „Všetky tie zvieratá sú v zoo, lebo tam patria, presne tak ako ja patrím na party. Mimochodom ocko," sladko sa na neho usmiala. „Dnes je u Sophie party, však tam môžem ísť?"

Ak ste čakali, že sa hlava našej rodiny nahnevá a ľahko to všetko zatrhne, mýlite sa. Môj otec totiž urobí naozaj všetko preto, aby bol najlepší. Čo znamenalo, že Emma mohla robiť a chcieť čokoľvek, vždy to dostala. To platilo aj pre mňa, lenže ja som typy týchto vecí nedokázala využiť.

„Samozrejme," prikývol a pobozkal ju na čelo. „Len si dávaj na seba pozor a nepríď neskoro!"

S týmto sa moja drahá sestra rozkričala a rýchlo utekala do svojej izby, dookola opakujúc: „Nemám si čo obliecť! Čo si oblečiem? Nemám si čo obliecť!"

„Zdá sa, že dnes budeme opäť samy," vyslovil ocko po chvíľke ticha. „Urobíme si filmový večer?"

„Oblečiem si pyžamo a môžeme začať!"

Jedna vec, môj otec bol najlepší akého som mohla mať. Milý, starostlivý, láskavý, jediný. Potom čo nás mama opustila nám bol jedinou oporou.

Druhá vec, každého z nás mamin odchod poznačil trochu inak. Otec stale pracoval, doma býval len málo a keď sa vrátil z práce bol mĺkvy a takmer nerozprával. Emma mala v tom období pätnásť, puberta ňou sľahala ako blesky a jediné na čo dokázala myslieť bola hlasná metalová hudba, čierne výrazné linky a party. To všetko sa spájalo s alkoholom, drogami a chalanmi. Mňa toto obdobie poznačilo najviac, aspoň to tvrdia ostatní. Mala som šesť a pol roka a jediné, čo som potrebovala bola mama. Len matne si pamätám, že som nechcela jesť, rozprávať a neverila som rečiam o maminom odchode do Disneylandu. Vtedy som totiž verila, že raz všetci pôjdeme na výlet práve tam, a tak mi otec tvrdil, že mama nás tam čaká s lístkami. Dnes však už viem, že zomrela. Nehoda, ktorú spôsobil nejaký opitý šofér...

Aperopo k môjmu ťažkému obdobiu. Predstavte si vyrastať v prítomnosti skeptického otca a bláznivéj sestry. Keď som mala dvanásť veci začali byť ešte horšie. Emma si každú noc dovliekla domov iného chalana a vzťah medzi ňou a otcom sa začal vyhrocovať. Hádali sa, nerozprávali a znova hádali. A zatiaľ čo oni dookola robili to isté ja som ležala na posteli a všetku svoju pozornosť venovala knihám okolo mňa. Veci sa zmenili. Moja dvadsaťpäť ročná sestra začína popremýšľať rozvážne a ja v sedemnástich zisťujem, že ani zďaleka nie je jednoduché žiť bez mami, i keď mi ju Emma kvalitne nahradzuje.

„Dnes tu máme pondelok zlato, vieš čo to znamená?" opýtal sa ma veselo otec, keď som sa ocitla v kuchyni s ruksakom na pleciach a bundičkou prehodenou cez lakeť.

„Že dnes máme na raňajky ovocie?" Hádala som.

Pokrútil hlavou a usmial sa o čosi širšie.

„Že začína škola?" Skúsila som znovu.

„Snaž sa trochu viac zlatko!" Nabádal ma.

„Netuším," vydýchla som porazenecky.

„Tak fajn...dnes je to presne osemsto deväťdesiat päť dní odkedy sme sa sem presťahovali, nie je to výnimočný pondelok?"

Hravo som prikývla.

„Výnimočný pondelok." Zopakoval.

O niekoľko sekúnd sa v kuchyni objavila aj Emma, s vlasmi v cope, s výrazne červenými perami, len v krátkych červených šatách. „Už si raňajkovala?" opýtala sa ma, venujúc otcovi krátke objatie.

„Áno," prikývla som.

„Tak teda môžme ísť? Mimochodom včera som sa dala s Mattom opäť dokopy, takže do školy berieme aj jeho nevlastného brata," zahlaholila celá bez seba.

Otec sa doširoka usmial a uväznil ma vo svojom objatí. „Konečne môžeš mať nejakého kamaráta Lily."

„Dobre, dobre poďme!!" Vykríkla Emma rozladene. „Inak budem meškať do práce!" s tým ma chytila za ruku a ťahala do garáže.

„Majte krásny deň dievčence!"

~

„Ja ho zabijem, toto mi predsa nemôže robiť!" vykríkla Emma po niekoľko sekundovom tichu. „Sakra, už na neho čakáme dvanásť minút, ak zmeškám do práce zabijem nie len jeho, ale aj jeho brata!" zavrčala a päsťou buchla po volante. „Nechápem ako ma mohol Matt do tohto zatiahnuť, ja presa nie som ničí taxikár, ak teda nepočítam teba. Ale ty si moja sestra!"

Ďalšie váhavé ticho.

To sú pre mňa tie chvíle, kedy sa bojím čo i len nadýchnuť, aby som Emmu nevyprovokovala k ďalším výkrikom zlosti. Len čo som však pohla rukou (s potrebou poškriabať sa po kolene), opäť vybuchla.

„Tak ja sa na to môžem....!!!!!!!"

„Mala by si sa upokojiť. Čínsky vedci tvrdia, že ak si pod stresom máš sa zhlboka nadýchnuť a napočítať do desať. Vraj to pomáha a navyše..."

„Ešte toto mi tu chýbalo!" prerušila ma rázne. „Len nezačínaj s týmito tvojimi teóriami!"

„Snažím sa ti len pomôcť," zamumlala som opatrne, otáčajúc hlavu k oknu, kde som všetku svoju pozornosť venovala okolitej kráse niekdajšieho parku.

Bod číslo jedna- keď moja sestra mlčí znamená to dve veci. Buď je chorá, alebo vážne premýšľa.

Bod číslo dva- keď sa otvoria dvere znamená to, že niekto vošiel, alebo vyšiel.

Bod číslo tri- keď sa pred autom ozve sestrin smiech a následné mľaskavé zvuky znamená to, že dorazil slávny Matthew a práve sa rozhodol Emme vykonať preventívnu ústnu prehliadku!

„Fuuj, nechajte si to na potom!" ozvalo sa znechutene.

Už len podľa toho som usúdila, že Mattov nevlastný brat tiež nie je fanúšikom #teamEmmatt (Emma+Matt)

„Len toľko nežiarli a nastúp si do toho auta!" zavrčal Matt otrávene. Jeho hlas bol chrapľavý a unavený, ako keby sa práve pred niekoľkými minútami vykotúľal z postele.

„Toto je vážne choré! Prečo ma nemôžeš do školy odviesť ty?"

Po tejto vete mi v uchu zazneli dva zvuky. Najprv pleskot a potom chabý pokus o prečistenie hrdla. „Lebo som ešte pod vplyvom alkoholu a navyše môžeš byť rád, že ti robím láskavosť!" prehovoril Matt rázne.

„Ja nechcem rušiť vašu súrodeneckú hádku, ale vážne sa ponáhľam!"

„Takže... ty si Aiden ?" začala Emma opatrne, potom čo sme opustili príjazdovú cestu.

„Uhm."

„A si Mattow nevlastný brat."

„Uhm."

„Chodíš do školy."

„Uhm."

„A rád vyrábaš problémy."

„Uh.. čo?"

„To mi o tebe povedal tvoj brat," mykla plecom a zadívala sa mojim smerom. „Ty nemáš nejaké otázky?"

Pokrútila som hlavou a ďalej sa venovala vlastným predstavám.

„Môžem teraz ja?" ozvalo sa zo zadu natešene.

Emma chabo prikývla, natiahla sa k riadiacej páke a znížila rýchlosť. (Ako keby sme už dovtedy nešli najviac dvadsiatkou!)

„Ty si Emma?" spýtal sa, no znelo to skôr ako fakt.

„Uhm."

„Chodíš s Mattom," pokračoval.

„Uhm."

„A máš povesť bezkonkurenčnej šľapky."

„Uh- čože?!!!!"

~

Takto to dopadne, keď na stratenom USB nájdete svoje príbehy z roku 2010 :D