„Pozri Josh, viem, že ma nemáš rád," začala som kľačiac na kolene, pred takmer sedem ročným chlapcom, ktorý mi cez svoje zelené oči vysiela toľko nenávisti, že by sa tým mohla začať tretia svetová vojna. „Ani ja ťa nemám rada, to ale však neznamená, že sa musíme nenávidieť. Vieš, nenávisť je totiž dosť silné slovo. A nie len to."

Prikývol a venoval mi široký úškrn. Znamenalo to len jedno- nepočúval ma.

„Ak chceme takto pokračovať, mali by sme jeden z druhým vychádzať, aspoň do doby kým sa všetko nevyrieši..." pokračovala som snažiac sa zaujať všetku jeho pozornosť.

„Viem, že toto je ťažké obdobie, nie len pre teba, ale aj pre moju mamu a nakoniec si to všetko zlížem ja, len tým, že ťa mám na starosti, vážne nie som dobrá v týchto veciach, veď sa nedokážem postarať ani sama o seba, nie to ešte aj o sedem ročného fagana, ktorý ma zdá sa úplne ignoruje..." posledné slovo vyšlo s mojich úst ako tichý výkrik, keď som chrbtom dopadla na zem, pritom ako ma Josh s úškrnom sotil.

„To s tým faganom som nemyslela tak ako som to povedala, vždy menej myslím a hovorím veci, ktoré by som nemala, vráť sa! Okamžite sa vráť!"

Postavila som sa na nohy rozhodnutá utekať za jeho malou, miznúcou postavou, ale môj rozum, akoby vypovedal službu. Keď mám byť však úprimná, nie som žiaden športovo talentovaný človek, ako môj starší brat, ktorý sa na plno venuje futbalu, basketbalu a pomedzi to rád pláva, lyžuje a behá.

Oh.

Ja totiž narozdiel od neho na telesnej výchove väčšinu času trávim postávaním a sledovaním všetkých na okolo. Lopty ma triafajú. A pri behaní sa mi zamotávajú nohy.

„JOSHUA! Do kelu okamžite sa sem vráť, inak zavolám svojej mame, čiže.. tvojej tete a poviem jej všetko, čo si mi spravil! JOSHUA!!!"

„Chyť si ma!" vykríkol a vyplazil na mňa jazyk.

„JOSH!" skríkla som cez stisnuté zuby a rýchlo som sa ponáhľala za ním.

„Aj tak ma nechytíš, si na to, až príliš tučná!"

Nie som AŽ taká tučná, len nemám dokonalé krivky ako polovica dievčat na škole.

„Keď ťa chytím zavesím ťa na strom a nechám ťa tam visieť po zbytok tvojho detstva! Až kým ťa sem nenájdu nejaký zatúlaní turisti, túžiaci po čerstvom mäse !!"

A to som naozaj plánovala.
...až dokým som sa nepotkla na konári.

Najprv som len letela ...a letela, a letela, až dokým som pod sebou nepocítila veľkú kopu farebného lístia. Bolel ma nos a hlava mi trešťala. No to nebola jediná vec, ktorú som si po jej zdvihnutí všimla. Len niekoľko centimetrov od mojej tváre niekto stál.

„Nevedel som, že v parku sa dá naučiť lietať,"začula som, neistá tým, či to naozaj patrilo mne.

„Tak to si potom nevedel veľa vecí," odsekla som drzo. Správna a slušná výchova podľa mojich rodičov znamenala, zdvihnúť hlavu, milo sa usmiať a všetko prepočuť. Nach. Čo nevidia, to ich nebolí.

„Oh," prekvapene zhíkol. „To sa ma dotkol."

Pocítila som zovretie rúk na svojich ramenách a následne som stála na nohách. Zoči voči človeku, ktorý mal na perách široký úsmev.

Oh.

No.

Do.

Pekla.

„Oh."

„Oh?" zopakoval zdvíhajúc obočie.

„Oh, nie!" vykríkla som uskakujúc čo najďalej od jeho strašidelného pohľadu.

Nikdy.

A to myslím naozaj.

Nikdy!

Sa nepozerajte priamo do očí človeku, ktorý ma povesť sériového vraha.

„NEZABÍJAJ MA!" zakričala som ruky vystierajúc pred seba v obrannom geste.

„O čom to sakra.." začal neisto, no skôr než stihol dopovedať začula som vlastný trasľavý hlas.

„NEZABÍJAJ MA! Mám len osemnásť, život pred sebou, ešte som nestihla vidieť ani Londýn, New York, či Barcelonu!"

„Uh..."

„Vážne nie som tá ktorú by si mal zabiť, som zlá v behu a som slabý súper. Máš naviac, môžeš zabiť kohokoľvek v tomto okolí, nemusím to byť ja. Pozri sa na seba, máš svaly, mal by si skúsiť nejaký bar, tam je plno tebe podobných ľudí, čo si s tebou radi vymenia pár pästí a ty ich potom môžeš kľudne dobiť k smrti. A ak ich nebudeš mať kde zahrabať, kľudne to môžeš urobiť v našej záhrade. Mama sa o ňu aj tak nestará, hovorí, že kvety sú dlhodobá záležitosť a ona na to nemá čas. A hlavne nezabíjaj Josha, je to len malý chlapec, ktorý práve prišiel o matku., a tá moja by ma určite zabila, keby zistila, že som ťa nechala, aby si mu ublížil..."

„Hej, hej, hej!" skríkol. „Dosť! upokoj sa!"

Dovolila som si vydýchnuť, pripravená dostať zo seba ďalší kopec slov. No namiesto toho som sa pozorne zadívala na črty jeho tváre (dookola si opakujúc „Len sa mu nepozeraj do očí Izzy!")

Síce som chodila do rovnakej školy ako on, už takmer dva a pol roka, no nikdy som si nedovolila, čo i len na neho pozrieť. Mal zlú povesť. A reči, ktoré o ňom kolovali mi bránili spávať.

Tentokrát som si však poľahky všimla dlhú ofinu, ktorá mu padala do tváre, hlboké hnedé oči a výrazné lícne kosti.

„O čom to hovoríš?" opýtal sa pokojne venujúc mi pohľad.

Oh.

Môj.

Ty.

Batoh.

Tento pohľad všetci v škole opisujú ako vražedný.

Áno presne tak, vražedný pohľad Aidena Robertsa.

„Prosím," začala som. „Vážne ťa prosím neubližuj mi, nie som toho hodná. Síce áno som zlá, ale nie až tak, že by som si zaslúžila smrť. Nie v tomto veku. Veď si to predstav, toľko vecí mám ešte pred sebou. Chcem mať v budúcnosti aj nejaké deti, možno jedno, možno dve. Vždy som chcela najprv dievča, aby som jej mohla pomáhať so všetkými problémami, ktorým bude čeliť, ale potom som zase rozmýšľala, že chlapec bude lepší nápad. Samozrejme, že to nemôžem nijako ovplyvniť, keďže genetika..."

„IZZY!" ozvalo sa za mnou.

Nadskočila som a rýchlo sa otočila čeliac pohľadu malého diabla, ktorý sa uškŕňal od ucha k uchu.

„Hovoril som ti, že ma nechytíš, lebo si až príliš tučná!" hrdo sa pobúchal po hrudi a opäť na mňa vyplazil dlhý jazyk.

Zaúpela som ,keď som si uvedomila dve podstatné veci :

a. Ten malý deviant práve vyzradil nepriateľovi moje meno

b. už druhý krát ma nazval tučnou

„Takže Izzy," ozvalo sa z druhej strany.

Nestihla som reagovať, rýchlo som schytila Joshovu ruku a vykríkla hlasné a jednoznačné : „UTEKAJ!"