„No tak," chytil ma za obe dlane, pritisol si ich k perám a jemne do nich fúkol. „Nad čím premýšľaš?"

Nedokázala som odpovedať, nedokázala som totiž ani dýchať. To čo vo mne spôsoboval nebolo normálne. Akoby zobral všetko čo mám, všetko čo som a len tak to držal pevne vo svojich rukách.

„Neviem," vydýchla som a pomaly presunula pohľad na naše spojené dlane. Nebolo na nich nič zaujímavé, len dva páry rúk, ktoré dokonalo zapadli jedna do druhej. Len tak.

„Desíš ma," nadhodil s úsmevom, no v hlase som mu spozorovala náznak strachu.

Možno tuší, že niečo nie je v poriadku.

Konečne som zdvihla pohľad, zadívala sa do jeho čokoládových očí a ticho vzdychla. „Musíme..."
...musíme čo?

Prehltla som obavy, ak sa to vôbec dá, hrdo zdvihla hlavu a pomaly si vymanila ruky z tých jeho. Videla som, že sa mu z tváre vytratila farba, úsmev mu ochabol a zreničky jemne rozšírili.

Určite to tuší.

„Musíme sa rozísť," dokončila som.

Chcela som pôsobiť sebavedomo, isto, presvedčene, no namiesto toho sa mi zachvel hlas a všetka moja snaha sa vytratila.

„Čo?" opýtal sa znejúc presne tak ako som očakávala.

Zranene. Vydesene. Zmätene.

„Rozísť," zopakovala som tentokrát šepotom, sklonila som hlavu a ruky si stiahla pod stôl, do lona.

„Ako to myslíš?"

Odpovedať som nedokázala, radšej som držala hlavu dole a pohľadom skúmala drevený stôl.

Kde je to sebavedomie, ktoré mi našepkávalo, že to čo sa hodlám urobiť je správne? Prečo odrazu nedokážem rozprávať?

„Ja," hlas sa mi zachvel. „Neviem či je toto... správne."

Obaja sme zostali ticho. Ja s hlavou plnou myšlienok a so slzami v očiach, a on.. pretože to pochopil.

„Nevieš či toto je správne," zopakoval trpko, ochutnávajúc tie slová na jazyku. „Nič lepšie ťa nenapadlo?"

Možno mal tón jeho hlasu znieť úplne inak, ale ja som v ňom počula len sklamanie. Mal by sa na mňa hnevať, mal by ma nenávidieť a okamžite odísť. Lenže on zostal sedieť na svojom mieste, s rukami na stole, pevne zovierajúc jeho okraj.

„Skús ešte raz," nabádal ma, tentokrát už pevnejším a istejším hlasom. „Skús vymyslieť lepšiu lož."

Tak dobre ma pozná...

„Nechápeš?" prudko som zdvihla hlavu a rýchlo ňou pokrútila. „Nemôžme byť spolu."

Usmial sa.

ON SA USMIAL!!

„Pretože to tvrdíš ty?" zovrel pery a rukou sa poškrabal na zátylku. „Tak ja ti niečo poviem," natiahol ku mne dlaň, prešiel mi ňou po tvári, až k brade, za ktorú ma uchopil a potiahol si ma bližšie k sebe tak, že sme sa takmer dotýkali čelami. Ani jeden z jeho pohybov nebol drsný, nijako mi neubližoval, len ma desilo poznanie, že určite pozná pravdu. Tuší, že v skutočnosti sa s ním rozísť nechcem.

Kým som stihla protestovať pustil sa do reči. Chrapľavo, rýchlo a premyslene. „Viem o čo ti ide. Snažíš sa ma od seba odtlačiť, pretože si konečne pochopila, že ti na mne záleží."

Chcela som pokrútiť hlavou, niečo povedať, ale vedela som, že by to neviedlo nikam.

Mal predsa pravdu.

„Bojíš sa ma milovať, pretože nemiluješ ani samú seba. Bojíš sa, že ťa sklamem rovnako ako si ty sklamala seba. Si tak nespokojná so sebou, že nechceš byť spokojná s ničím a nikým. Myslíš, že ti všetci chceme len ublížiť, ale tak to nie je..."

Nie je ?

Zatvorila som oči, túžiac, aby sa mi jeho slová zafixovali do srdca, aby
tam ostali navždy.

„Ty nedopadneš ako všetky tie hrdinky z kníh, ktoré si prečítala. Nemusíš sa báť, že sa jedného dňa zobudím a už ťa nebudem chcieť, pretože tak to rozhodne nebude."

Nebude?

Vdýchla som jeho vôňu, nahmatala jeho ruku a silno mu ju stisla. Chcela som, aby tušil, že už viac nepotrebujem počuť, že to čo povedal celkom stačí...

„A ak ti zlomím srdce, ver, že nebudeš sama kto bude trpieť, lebo moje bude zlomené tiež..."