Nemohla ubrániť úškrnu, ktorý sa mi predral na tvár. Rukami zvieral moje plecia a aj napriek tomu, že to nebolelo, uvedomovala som si, že ma držal až priveľmi. Pritvrdo. Drsne.

„Čo si čakal?" bojovne som vystrčila bradu a pozrela mu do očí.

Neuhol pohľadom, ale naopak očami mi skĺzol na pery a pomaly pokrútil hlavou. „Toto rozhodne nie."

„Dobre si vedel..."

„Drž. Zatvorené. Ústa," vysekal a na perách sa mu objavil úsmev. Ten som už nedokázala rozpoznať.

Nepripomínal totiž ani jeden z úsmevom, ktoré mi z času na čas venoval. Tento skôr pripomínal bolestnú grimasu. Niečo, čo som vôbec neočakávala.

„Ne..."

„Sakra," sykol a jedna z jeho rúk vyletela smerom k mojej tvári. Najprv som sa zľakla, že sa ma chystá udrieť, ale on mi len pevne stlačil líce a pritiahol si moju tvár bližšie k svojej. „Mlč."

Bála som sa, no istá časť mňa si to až nehorázne užívala. Presne toto som totiž chcela dosiahnuť svojím hlúpym plánom. Chcela som, aby sa hneval. Aby konečne pochopil.. aby skrátka niečo urobil.

Asi sa mi na tvári objavil ďalší nezmyselný úsmev, pretože zasyčal a ticho zanadával. „Myslíš, že je to vtipné? Preboha mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Myslela si vôbec?"

Pod váhou jeho slov ma odrazu prepadli výčitky svedomia. Možno to nebol až taký dobrý nápad. Možno som naozaj mala zabudnúť, na všetko sa vykašľať a jednoducho pokračovať vo svojom živote. Bez neho.

„Chcela som..."

„Dovolil som ti rozprávať?" zavrčal a jeho stisk na mojom líci o čosi zosilnel.

Z pier mi ušiel tichý sykot. „To celkom bolí."

Tento krát sa usmial o čosi širšie. Pobavene. Akoby sa bavil na tom, že mi ubližuje. „Myslíš, že mňa nebolelo, keď som musel svojej frajerke vysvetľovať tvoje úbohé správanie?"

„Nie je tvoja frajerka," šepla som a bola som si celkom istá, že sa mi zatriasol hlas.

„A čo je teda?" spýtal sa a obočie mu pritom vyletelo dohora. Na to, že celý čas klamal sa tváril až priveľmi vážne, lenže ja som jeho hlúpu lož už dávno odhalila.

„Už nemusíš klamať," povedala som pokojne, naťahujúc ruku k jeho zápästiu, snažiac sa odtiahnuť jeho ruku z mojej tváre. Márne. Schmatol ma totiž ešte skôr než sa moja ruka stihla čo i len dostať k tej jeho.

„Klamať..." zasmial sa a silno si ma potiahol k sebe. Už sme sa takmer dotýkali perami, nebyť toho, že ma pevne držal ďalej od seba. „O čom to rozprávaš?"

Pohla som sa. Opäť márne.
„P...pusť ma," vyhŕkla som a nahnevane sebou metla. „Pusť ma!"

„O čom to rozprávaš?" zopakoval, celkom ignorujúc moje snaženie.
Podvolila som sa. Uvoľnila som ramená a bolestne sykla, keď jeho stisk pritvrdil. „Viem o tom, že si si to celé vymyslel. Žiadna Kate neexistuje a celé tvoje divadielko je falošné."

Najprv lenivo nadvihol jeden kútik úst, následne uznanlivo pokýval hlavou a potom sa rozosmial. Hlasno a kruto. Bavil sa totiž na mne.

„Och bože," dostal pomedzi záchvat. „Môžeš byť ešte viac naivná ako doteraz?"

Au. Jeho slová vo mne spôsobili väčšiu bolesť ako fakt, že mi celkom drtil tvár.

„Rozprávala som sa..."

„S kým?" skočil mi do reči a jeho tvár odrazu celkom vážna.

„S Markom a on mi povedal celú pravdu. Už sa nemusíš pretvarovať."
Odrazu ma pustil tak prudko, že som na chvíľu stratila rovnováhu. Odstúpil a venoval mi ďalší pobavený pohľad, tento však celkom falošný. „Myslíš si, že Mark hovorí pravdu," prikývol a urobil ďalší krok smerom ku mne. Už som však nedovolila, aby sa ma dotkol. Vystrčila som ruku pred seba a venovala mu ostražitý pohľad, nad ktorým sa iba zasmial. „Tak si zoberme všetky fakty. Mark ťa chce. Ja sa ti hrám s hlavou a on to nemôže prehrýzť. Tak čo urobí?"

Vymyslí si lož?

Povie pravdu?

Och nie.

„Och drahá moja," zase sa zasmial a natiahol ruku k mojej tvári. Nestihla som sa uhnúť a jeho dlaň láskavo skĺzla po mojom boľavom líci. „Si tak naivná."

„Prečo by mi klamal?" nedala som sa. „Vie, že nerozprávam o ničom inom ako o tebe. Vie, že ťa chcem, vie aj to, že si pre mňa..." zasekla som sa, uvedomujúc si všetko, čo sa mi práve predralo z úst. „Do riti."

Jeho pohľad odzrkadľuje ten môj.

Zmätený. Prekvapený. Celkom neschopný reagovať.

Čo som to urobila?

Toto..

„Do riti," zopakovala som a rýchlo mávla rukou. „Zabudni na všetko čo som práve povedala. Nič z toho.."

Lenže bolo neskoro. Už všetko vedel.

„Ty si tak naivná," dostal zo seba a na jeho tvári sa objavil široký úsmev. To celkom stačilo, aby som sa cítila ako dieťa na pieskovisku, ktorému práve niekto zničil ten najkrajší pieskový zámok. „Myslíš, že by som ťa niekedy chcel? Pozri sa na seba a pouvažuj."

Nemusela som. Dobre som poznala svoje chyby. Dobre som poznala každý kúsok svojho tela, ktorý upútaval pozornosť. Vedela som všetko a aj napriek tomu som verila, že aj mňa môže niekto milovať. Aspoň chvíľu. Aspoň málo. Aspoň jeden deň.